Vojtech Pastor

„Jedného dňa umiestnili do mojej cely dvoch mladých, vyšportovaných väzňov. Predstavili sa mi a jeden z nich mi povedal, že za vraždu ho čaká trest smrti. Opýtal som sa ho, čo sa vlastne stalo, a povedal mi, že zabil svojho otca. Ten druhý očakával tiež vysoký trest, pretože údajne zabil svoju manželku so svojim dieťaťom. Viete čo, vlasy mi dupkom vstávali. (...) A hneď mi bolo všetko jasné, lebo ak sú to vrahovia, nemôžu byť na cele so mnou, s politickým väzňom. Prišli ma tam mučiť a psychicky zruinovať. A stále chceli, aby som podpísal nepravdivú, prokurátorom vykonštruovanú výpoveď. Nemohli ma „zlomiť“ a ja som si povedal, že nech si so mnou robia, čo chcú, nepoddám sa im, aj keby ma zabili. Potom na mňa jeden z nich vytiahol veľký nôž. (To, že ho mal vo väzení, o niečom svedčilo – boli na mňa „nasadení“). Vyhrážal sa mi, že najskôr mi vypichne oči a potom ma zabije, tak, ako svojho otca. Mučili ma vo dne aj v noci, všelijakým možným spôsobom, ale nepodarilo sa im to. Trvalo to asi dva mesiace a ja som pri tom veľmi trpel; boli to hyeny v ľudskej koži. Keďže ma nedonútili podpísať výpoveď, stiahli ich z mojej cely. Potom som mal na chvíľu celkom pokoj, ale samozrejme, aj v noci mi strážnici búchali na dvere, urážali ma, celú noc mi nechali zapnuté svetlo (kvôli čomu ma boleli oči), kvapkať vodu (čo ma veľmi znervózňovalo), ruky som mohol mať iba v obmedzenej polohe a pod. Rôznym a neuveriteľným spôsobom ma psychicky mučili. Asi o mesiac po tom, čo z mojej cely odišli tí dvaja, prišiel ošetrovateľ. Povedal mi, že ma musí zaočkovať, pretože vo väzení sa rozšírila nejaká epidémia. Znovu som vedel, „na čom som“, znovu mi bolo jasné, o čo tu ide.“

„Dávali nám paragraf 219 – od dvanásť do pätnásť rokov až trest smrti, veď to nebola „sranda“ pre pána Boha. (Štefan Haško: „Prečo?“) Lebo mala byť hodená pod električku, predstavte si to. Niečo tak nehorázne a vykonštruované! Samozrejme, opýtate sa možno na svedkov, ale tých oni mali – ona bola hlavnou svedkyňou, jej synovia a našli si ešte ďalších, ktorí obžalobu potvrdili (...) (Štefan Haško: „A Vy ste bol teda súdený ako spolupáchateľ niečoho ako úkladná vražda?") Áno, okrem námestia (pozn.: kde Vojtech staval barikády proti vstupu ruských vojsk) ma „namočili“ aj do tejto veci. Bola to najhoršia vec, aká sa mohla udiať. Jestvoval tu jeden svedok, vodič dopravného podniku, ktorý pri vypočúvaní svedčil a potvrdil, že videl nejakú ženu na koľajniciach a ak by nezabrzdil, tak by ju prešiel. No, ale teraz sa potvrdí, akí boli komunisti jednak rozumní, ale zároveň hlúpi, obmedzení a pod. Keď totiž prišlo hlavné pojednávanie, po štyridsiatich mesiacoch (a ona svedčila, že sme ju mali hodiť pod električku, tvrdila, že sme ju bili a spolu s ostatnými si vymýšľala podobne nehoráznosti), nastalo niečo, čo nechcel dopustiť ani Pán Boh. Prišiel totiž ten svedok, ktorý bol vodičom električky a ktorý pôvodne svedčil a potvrdil scenár žaloby. Keď ho tentoraz sudca vyzval, aby ako svedok prehovoril, bol čestný, svedomitý a nebál sa. Povedal, že svedomie by mu nedovolilo potvrdiť svoju pôvodnú výpoveď a odsúdiť nás, nevinných ľudí na niekoľko rokov, alebo na trest smrti. (...) Celý senát sa hneď rozzúril a vyčítali mu, prečo dnes vypovedá inak ako minule. Odpovedal im, že tak urobil zo strachu a kvôli ich donúteniu, lebo sa mu vyhrážali jeho uväznením a zničením celej jeho rodiny. Dodal, že jeho pôvodné svedectvo je výmysel, a opýtal sa ich, či sú všetci v senáte naozaj tak veľmi hlúpi. Opýtal sa ich totiž, ako mohla električka premávať po hlavnej ulici, keď bolo cele elektrické vedenia potrhané a koľaje vytrhané od tankov?! Dodal, že ešte nevidel jazdiť električku na benzín alebo naftu! Koniec, boli „hotoví“.“

(Štefan Haško: „Ako ste robili tie barikády?“) „Všeličo sme tam nanosili, použili sme stavebný materiál z rozostaveného hotela Slovan – železá, plechy, tehly, kvádre, všetko možné. My sme sa potom schovali. Samozrejme, išlo tam aj o zdravie, ale človek v takom čase na to nemyslí, pretože tam prichádzate s určitým zámerom a cítite, že robíte niečo pre slobodu, pre svoju vlasť, v ktorej ste sa narodili a pre ktorú robíte niečo cenné. Vôbec ste si neuvedomovali, že tým robíte niečo protištátne. Keď vidíte, že do vás strieľajú z tankov, samopalov a my sme sa mohli brániť iba s holými rukami; tak niečo sme museli robiť! Oni nám tu neprišli „mastiť zadky pierkami“! Prišli nás tu vraždiť, zabíjať a ešte si k tomu pozvali vojská Varšavskej zmluvy, ďalších päť štátov; bolo ich veľa, tisíce vojakov. Bránili sme sa tak, ako sme mohli; mali sme tam dva sudy plné nafty, urobili sme si z palíc fakle, zapálili ich a hádzali na auta a obrnené vozidlá. Niektoré začali horieť a vojaci začali po nás samozrejme začali strieľať. Mal som aj veľké šťastie, lebo jedna guľka mi „škrabla“ nos. Ale oni boli gauneri, porovnateľní s gestapákmi, pretože vôbec nebrali ohľad na ľudí. Jedna pani sa postavila pred tank s dieťaťom v náručí a oni by ju suverénne prešli nebyť jedného pána, ktorý ju odtiahol v poslednom momente. K Hitlerovi a k fašizmu to bolo jedna k jednej, o nič lepší neboli.“