Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Pasternák (* 1944)

• Ivan Pasternák sa narodil 2. júla 1944 v Bratislave

• pár mesiacov pred jeho narodením sa museli jeho rodičia odsťahovať z Prešova na príkaz vlády Slovenského štátu

• starý otec Ivana Pasternáka založil a vlastnil v Prešove „Zasielateľstvo“ (vtedy „Špeditérstvo“), ktoré bolo počas vojny arizované a počas socializmu znárodnené

• otec Ivana Pasternáka zahynul v koncentračnom tábore Dachau

• mama s jednoročným Ivanom sa ukrývali v rodine Havlovcov až do konca vojny

• po maturite Ivan študoval v Prahe geografiu a biológiu, v roku 1963 pokračoval na univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

• promoval v roku 1966, v roku 1973 absolvoval postgraduálne štúdium a v roku 1976 získal doktorát

• je členom The Hidden Child Slovakia, Zväzu protifašistických bojovníkov a lektorom v Židovskom múzeu na Heydukovej ulici v Bratislave

“Ako za Slovenského štátu, keď chlapci narukovali na vojenčinu, a niektorí dostali rovnošaty, zbrane a druhí boli nespoľahliví, takže tí Rómovia a tí Židia a ďalšie skupiny, boli nespoľahliví, a teda išli do pracovných táborov. To boli tí čierni baróni.” 

Práve táto myšlienka napadla Ivana, keď sa povie antisemitizmus, konkrétnejšie osobná skúsenosť s antisemitizmom. Našťastie, nebolo veľa zlých skúseností s narážkami na jeho pôvod či náboženstvo, ale občas aj on, ako dieťa, zažil vylúčenie zo skupiny, v ktorej bol odsunutý na bok len preto, že je žid. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je dôležité dať jeho životný príbeh na papier a nezabudnúť, ako niekoľko možno nevinných slov, dokáže ublížiť, či dokonca vyriecť ortieľ nad ľudským životom. 

Ivan Pasternák sa narodil 2.júla 1944 v Bratislave, v sanatóriu Koch, ako jediné dieťa svojich rodičov. Kvôli neutíchajúcej vojne, musela jeho matka niekoľkokrát za deň prejsť množstvo schodov do úkrytu a späť, a teda Ivan to nevydržal a sám sa vypýtal na svet o štvrtej ráno, čím sa začal písať jeho príbeh. Obaja jeho rodičia pochádzali z Prešova, ale keďže boli odtiaľ vypovedaní županom, presťahovali sa k maminej sesternici Rozálii, do Bratislavy. Ivanov otec Teodor Pasternák, ktorý sa narodil v roku 1901, bol ešte pred vojnou spolu s bratmi, majiteľom “špeditérskej” firmy v Prešove a po nútenom odchode, pracoval ako robotník v Bratislavskom stavebnom družstve. Firmu pôvodne zdedil po svojom otcovi, Emanuelovi Pasternákovi, ktorý pochádzal z trinástich detí. Pamätníková matka Marta, pochádzala z ortodoxnej rodiny Preisovcov, kde bola najmladšou z troch dcér. Mala ešte dve staršie sestry, Nelu a Katarínu. Až do vypovedania z Prešova, pracovala ako ekonómka, neskôr aj vo firme Pasternák. Za Ivanovho otca Teodora, sa vydala 1.januára 1940. V tejto už pohnutej dobe, síce svadba ešte prebehla podľa židovských prikázaní, pod baldachýnom a s rabínom, ale už nebola tak okázalá, ako svadba jej sestier. 

Nástup protižidovských opatrení a život Ivanových rodičov pred odchytom, tzv. veľkou “čistkou”

Príchod protižidovských opatrení znamenal pre pamätníkovú rodinu veľkú zmenu, a najmä príkazy, ktoré boli nútení rešpektovať. V Prešove bola veľká komunita židovského obyvateľstva, dokonca tam existovali tri synagógy, čo znamená, že čerstvé zákony mali vplyv na životy vyše 6000 ľudí. Síce pre čerstvo zosobášených Ivanových rodičov platilo rozhodnutie opustiť Prešov čo najskôr, nie všetci ich najbližší mali rovnaký osud. Starí rodičia z matkinej strany, Ľudovít a Helena, v septembri 1942 dostali povolávací rozkaz do transportu, ktorý smeroval do Poľska. “Ich osud bol spečatený.” Mamine staršie sestry v tom čase už žili v zahraničí, v Maďarsku a dokonca jedna z nich v Nairobi. Starý otec z otcovej strany, zomrel už pred vojnou na následky choroby. O starej mame, Rozálii, nie je veľa informácií, ale keďže už bola vo vysokom veku, podľahla veľmi zlým podmienkam, niekde ešte počas transportu. 

Po vyhnaní z Prešova, sa Teodor s Martou usadili v dome jej sesternice, Róži Timföldovej, ktorá už žila v Bratislave. Fungovali pod falošným priezviskom Paulovič, ktoré stihol Ivanov otec vybaviť v Prešove, za pomoci biskupa Pavla Petra Gojdiča. Pasternák, vraj znelo príliš židovsky. Cudzia identita im síce uľahčila život v Bratislave, avšak pred odchytom ich nezachránila. Aj napriek tomu, že boli sledovaní ako prisťahovalci, celé tie dva roky, ktoré tam strávili, vychádzali so susedmi veľmi dobre a dúfali, že vojna prejde. “Tešili sa zo všetkých správ, keď sa dopočuli v správach, že už nemecká armáda prehráva vojnu.” Stále mysleli pozitívne a verili, že obaja prežijú. Čo sa týka ich viery, snažili sa prispôsobiť, aj keď Ivanov otec niekedy neodolal a zašiel do neologickej synagógy. “Snažili sa to svoje židovstvo nedať veľmi najavo.” 

Obmedzené, ale pokojné nažívanie sa pre Teodora a Martu skončilo príchodom jesenných mesiacov v roku 1944. Na prelome septembra a októbra boli tzv. veľké “chytačky”. Sesternica Rozália stihla ujsť s manželom a mladším synom Ivanom do Skalice, odkiaľ pochádzali, ale pamätníkovi rodičia také šťastie nemali a boli odchytení. Nasledovalo oddelenie Teodora od svojej rodiny a bol nútený nastúpiť do dobytčieho vagóna, ktorý smeroval do koncentračného tábora. V tom momente videl svoju rodinu poslednýkrát, keďže sa už domov nikdy nevrátil. Marta s dieťaťom na rukách, bola sústredená na Marianke, kde boli prevažne starí ľudia a matky s deťmi.  “Mama povedala, že to bol ako zlý sen.” Zrazu sa ocitli za múrmi poschodovej budovy a nevedeli aký bude ich osud. V záchytnom tábore fungoval režim stráženia, ktorý sa niesol v duchu, cez deň nemeckí vojaci a v noci slovenskí chlapci z Hlinkovej gardy. I keď bola komunikácia s nimi zakázaná, Ivanova matka sa odhodlala a v jeden podvečer sa začala rozprávať s mladým slovenským vojakom. Povedala mu, že Ivan má v golieri košele zašité peniaze, a teda či nemá nôž aby ich mohla vybrať. Ochotne sa podujal na rozpáraní goliera a veľmi potešený zavolal ostatných a vybrali sa do krčmy. Bránu nechali opustenú a Marta vedela, že buď teraz alebo už nikdy. Podarilo sa jej ujsť do lesa, kde v tmavej noci prešla s dieťaťom na rukách vyše trinásť kilometrov, aby sa dostala k priateľom Havlovcom, ktorý bývali na Pražskej ulici v centre mesta.

Útočisko v rodine Havlovcov a udalosti tesne po oslobodení

Havlovci boli veľmi milý, bezdetný pár, ktorému nezáležalo na náboženstve a bez akýchkoľvek predsudkov Martu s dieťaťom, ochotne prijali vo svojom dome. Ivan si spomína na slová mamičky, že sa často navštevovali a boli veľmi dobrými priateľmi. Ondrej Havel bol vrchným čašníkom v hoteli Carlton, a tak mal možnosť od nemeckých vojakov, ktorí tam často pili víno sa dozvedieť, kde a kedy bude razia, a aj práve preto sa mu ich podarilo úspešne skrývať. Keď sa dozvedel, že v blízkosti jeho bydliska bude razia, zobudil Ivanovu mamu a odviedol ich do Devínskej Novej Vsi k svojej matke alebo do Lamača, kde bývala jeho sestra. “Kým sa nerozvidnelo, sme museli byť trebárs z Lamača v Devínskej Novej Vsi.” Takto striedali spomínané tri lokality aby sa Nemcom vyhli. Nezabudnuteľným momentom počas skrývania sa, bolo odmietnutie miestneho lekára ošetriť chorého Ivana, ktorého postihol zápal pľúc. Povedal, že nemieni ošetriť židovské dieťa vo svojej ambulancii, keďže by tak mohol ohroziť seba, ale aj svoju rodinu. Napriek tomu, sa Marta rozhodla čakať pred ambulanciou takmer sedem hodín, kým nedostala lieky pre svoje dieťa. Lekár, vďaka vytrvalosti matky, nakoniec poslal lieky pre chorého Ivana, po svojej slúške aby čo najskôr odišli. Láska matky k svojmu dieťaťu je totiž silnejšie, než čokoľvek na tomto svete. 

Ivanovej mame sa nakoniec podarilo úspešne ukrývať seba aj svoje dieťa, až do oslobodenia, ktoré v Devínskej Novej Vsi prišlo až 6.apríla 1945. Marta sa však skrývala ešte asi ďalších desať dní. “Stále mala strach.” Keď si bola istá, že je po všetkom, prihlásili sa do Červeného kríža, odkiaľ boli odvedení do repatriačného zariadenia niekde pri Dunaji. Marta sa snažila čo najrýchlejšie vybaviť nové doklady a dozvedieť sa o osudoch členov najbližšej rodiny. “Nikdy sa nedozvedela, kde môj otec zomrel.” Ivan si spomína, že na neho čakala po vojne, takmer osem rokov, keďže si myslela, že sa stále môže vrátiť. Avšak nebol to prípad jej manžela. Ivan sa až po revolúcii, na prelome rokov 1991 a 1992, po napísaní listu do Ústredného archívu v Arelsone, dozvedel, že jeho otec zomrel 15. januára 1945 v tábore Dachau- Kaufering. Nikdy sa tam nešiel pozrieť, keďže vedel, že dnes je tam sídlisko a chýba pamätná tabuľa, či akákoľvek zmienka, ktorá by pripomínala existenciu tábora. 

Z matkinej rodiny prežila najstaršia sestra Katarína, ktorá bola odvedená na prácu do továrne v Lichtenau. Po prúde rieky Nisa, sa pešo dostala domov, do Prešova. Jej manžel Jozef, ktorý bol pred vojnou lekárom, sa spolu s jeho dvoma kolegami ocitol v koncentračnom tábore blízko Hainburgu. Našťastie, sa im tiež podarilo prežiť. “Traja vychudnutí väzni z koncentračného tábora sa pustili na cestu domov, do Československa, a trvalo im to veľmi dlho.” Jozef si to najprv namieril do Kosinova, odkiaľ pochádzal, avšak našiel tam len zbúraný dom a zničenú ambulanciu. Prostredníctvom Červeného Kríža sa dozvedel, že jeho manželka prežila a vrátila sa do Prešova. Podarilo sa mu dostať za ňou a žili spolu v dome Preisovcov. Medzitým sa Ivanovej mame Marte, podarilo cez železnicu spojiť s rodinou v Prešove a dohodla sa s Katarínou, že sa vráti so synom domov, do Prešova a vzájomne si pomôžu. Návrat domov z repatriačného centra, však trval niekoľko týždňov, keďže vlak z Bratislavy do Žiliny premával len raz do týždňa. Keď sa im konečne podarilo dostať do Žiliny, znovu sa museli prihlásiť do miestneho centra, kde boli niekoľko dní, kým sa im podarilo dostať na vlak, ktorý smeroval do Košíc. “Vtedy som už vedel chodiť, už som mal skoro dva roky,” spomína pamätník. Po návrate do Prešova sa Marta snažila vybojovať späť dom Pasternákových, ktorý už bol obsadený inými ľuďmi. Podarilo sa jej to a v jednom z troch bytov, ktoré tam boli, začali žiť spolu so synom Ivanom. Dostala späť aj firmu “Emanuel Pasternák a synovia”, ktorá počas vojny bola arizovaná bratmi Salokiovcami, s ktorými aj napriek tomu mala veľmi dobrý vzťah. Firmu, ktorá bola v biednom stave, postavila na nohy, pretože verila v mužov návrat a chcela aby bolo dovtedy všetko v poriadku.

Príchod komunistického režimu a pamätníkova cesta za vzdelaním

Žiaľ, v roku 1948 prišiel ďalší úder pre Ivanovu matku a kvôli nastoleniu komunistického režimu, bola nanovo vybudovaná firma, znárodnená. Ivan ako malý chlapec miloval kone, ktoré potrebovali na prácu a mali pre neho a jeho mamu príliš vysokú hodnotu. Spomína si, ako po ich odobratí sa v noci budievali na to, že už nie je počuť buchot kopýt zo stajní, smútili. “To boli naše veľké poklady.” Keďže Marta prišla o prácu, musela sa čo najskôr zamestnať. Prijala prácu vedúcej účtárne v ČSAD, ktorý vznikol v Prešove počas toho istého roku. Ivan bol jediným synom svojej matky až do roku 1957. Práve vtedy sa narodil brat Juraj a v roku 1959 sa jeho matka Marta, druhýkrát vydala za Jozefa Križániho. Jozef pochádzal z roľníckej rodiny z Gemera a nebol židovského pôvodu. V náboženstve sa nevyznal a nebolo to pre neho dôležité, mal jednoducho iné hodnoty. Celý život bol funkcionárom na vtedajších úradoch. Ivan má na svojho otčima len pekné spomienky. Celý čas sa mu veľmi venoval a dokonca si ho chcel osvojiť, avšak pamätník mal na to jasný názor: “Ja chcem zostať Pasternák naďalej.”

Tieto roky neboli len plné zmien v osobnom živote, ale aj v politickom dianí. Ivanova rodina sa snažila na neho dávať pozor kým to šlo. Síce počúvali rádiá a neraz sa rozprávali o vtedajšej situácii, ale nezaťažovali ho tým, a ak prebiehala diskusia o niečom vážnejšom zvykli hovoriť v maďarskom alebo nemeckom jazyku. Avšak ako mladý, dospievajúci chlapec cítil vplyv komunizmu aj na vlastnej koži. Konkrétne si najviac spomína na obdobie kontrarevolúcie v Maďarsku, pričom táto udalosť ho veľmi zaujala. Práve ich učiteľka dostala za úlohu sa so svojimi žiakmi o tom rozprávať a on bol tak zanietený, že sa opýtal.” Čo sa stalo s Imre Nagyom?” I keď osud tohto revolucionára nebol pozitívny, ona odvetila, že je ukrytý a v poriadku. Ivana tým upokojila a to bolo vtedy podstatné. 

Ani v tomto období nebol život ľudí so židovskou vierou jednoduchý. Ivan o sebe vedel, že je  žid od útleho detstva, s týmto vedomím vyrastal. “O tom nebola ani reč.” Jednoducho to bolo tak dané a väčšinou sa jeho rodina stretávala v Prešove so židovskými priateľmi. Oslavovali zväčša len vysoké sviatky, u tety a strýka. Ani Ivana neobišli mierne antisemitské útoky, ale nebral si to k srdcu. Jeho názorom je, že všetci ľudia sú nejakí a to, že ho došlo aj k vylúčeniu z pionierskej organizácie len pre jeho pôvod, bral ako fakt, ktorý sa žiaľ stal, ale nebol z toho smutný. 

Ivan navštevoval materskú školu, základnú školu a vtedajšiu jedenásť ročnú školu, po reforme gymnázium, na jednom a tom istom mieste. Tým miestom bola Konštantínova ulica číslo päť, v Prešove. Po úspešnej maturitnej skúške v roku 1962 sa začal rozhodovať pre vysokú školu. Už veľmi dlho vedel, že chce študovať geografiu s biológiou a jeho záverečným rozhodnutím bola Karlova univerzita v Prahe. Síce bol prijatý a veľmi chcel školu ukončiť v Prahe, ale smrť jeho mamičky ho veľmi zasiahla a hneď v druhom semestri sa vrátil domov, späť do Prešova. Vďaka diferenčným skúškam mohol školu dokončiť tam a promoval v roku 1966.

Roky uvoľnenia či náhleho zvratu a čas založiť si rodinu

Okrem štúdia na univerzite, si ako každý mladý chlapec, Ivan užíval aj obdobie mladosti. Hodnotí ich ako veľmi pekné roky. V septembri 1965 nastúpil na prax a začal sa venovať vyučovaniu na plný úväzok. Jeho prvým pracoviskom bola Brezovica nad Torysou, ale vypomáhal aj v Krivanoch, v Toryse či v Lipanoch. Doba, ktorá bola v tom čase značne uvoľnená, priniesla množstvo krásnych spomienok. Ivan si spomína napríklad na stretnutia s priateľmi v Štátnej vedeckej knižnici alebo na nezabudnuteľné koncerty, akými boli Prešovská hudobná jar a jeseň. Veľkým zvratom bol príchod 21.augusta 1968, teda okupácia Československa cudzineckými vojskami. Nachádzal sa so svojou, ešte len budúcou manželkou Zuzkou, na chate v Českej Lípe, ktorá patrila jej tete a strýkovi. V ráno, ktoré ovplyvnilo budúci vývoj ich života, počuli zrazu veľký hukot a pod oknami zbadali idúce tanky.

Avšak či už bolo zlé alebo dobré obdobie, všetko sa zmení na ružové ak sa povie slovo láska, a veru ani pamätníka neobišla v jeho živote. Tou veľkou láskou bola už spomenutá, Zuzana. Ich prvé stretnutie bolo veľkou náhodou. Ivanova teta Katarína mala v Bratislave priateľku, ktorá prednášala na univerzite. Raz mu spomenula, že ak tam bude, má si vziať kyticu kvetov a navštíviť ju. Práve keď za ňou prišiel bola na odchode ku svojim známym, k jeho budúcim svokrovcom. Nenechala Ivana odísť a požiadala ho nech ide s ňou a práve tam stretol ich dcéru Zuzku. Jej rodičia pochádzali z Liptovského Mikuláša a kvôli označeniu jej otca za sionistu a následnému terorizovaniu, sa presťahovali do Bratislavy. Vyštudovala medicínu a jej židovská rodina bola z tých ortodoxnejších, narozdiel od Ivanovej. V Ivanovej rodine sa to zmenilo najmä po Druhej svetovej vojne. “Keby Boh existoval, nebol by dopustil aby našich rodičov a tvojich starých rodičov, otca, aby zahynuli v koncentračných táboroch.” A touto myšlienkou sa riadili až do svojej smrti. Keď Zuzana skončila vysokú školu, v roku 1972 mali svadbu a rozhodla sa presťahovať za svojím manželom do Prešova. Hneď v nasledujúcom roku sa im v Prešove narodil prvý syn, Teodor.

Keď už zúrila prudká normalizácia a sprísňovanie režimu, v roku 1976 zomrel Ivanov svokor, a keďže manželka bola jedináčik, rozhodli sa kvôli jej matke, presťahovať do Bratislavy. Rok na to, sa im narodil mladší syn Peter a situácia sa prudko zmenila, keď Zuzane pár mesiacov po pôrode ponúkli voľné miesto pediatričky v Podunajských Biskupiciach. Bola to pre ňu veľká šanca, keďže dovtedy viac menej pôsobila v dorastovom lekárstve. Možnosť využili a pre mladšieho syna našli opatrovateľku, ktorá sa mu venovala kým nenastúpil do jaslí. Medzitým, aj po presťahovaní, Ivan stále pracoval ako učiteľ. Vyše tri roky učil na základnej škole v Karlovej Vsi, potom sa presunul do Petržalky, odkiaľ po dohode s kolegom z Dolných honov, ktorý to mal v Petržalke bližšie, prešiel na jeho miesto. Na Základnej škole na ulici Kalinčiakova Ivan zotrval až do dôchodku, teda tam pôsobil 15 rokov. 

Aj napriek všetkým udalostiam, ktoré sa odohrali v pamätníkovom súkromnom či profesijnom živote, bol členom komunistickej strany, ktorým sa stal ešte počas štúdia na Prešovskej univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Jeho členstvo bolo funkčné v rokoch 1965-1968, ktoré bolo zrušené v časoch, keď už bol v stranách pretlak ľudí a museli sa rozhodnúť koho vyškrtnú. Po preverení sa dostal pod červenú čiaru a musel odovzdať legitimáciu. 

Pôsobenie počas revolučného obdobia, aktivity po ukončení učiteľskej kariéry a záver príbehu

Pomaly sa blížili roky, ktoré so sebou priniesli revolučné obdobie, obdobie demonštrácií. Veľmi známou z tých čias je aj Sviečková manifestácia, ktorej sa Ivan nezúčastnil, keďže sa odohrávala v centre mesta a z Dolných honov to mal veľmi ďaleko. Avšak veľa o nej počul a registroval najmä použitie vodných diel, ktoré použili na rozohnanie davu. Oveľa viac aktívnejším už bol v roku 1989. Spomína si, že počas cesty domov z práce, si k nemu v trolejbuse prisadol žiak Henrich so svojím otcom. Keď sa ich opýtal kam idú, dostal odpoveď, že sa idú zúčastniť demonštrácie na Námestí SNP. Neváhali a zavolali ho so sebou. Síce bol chvíľu zaskočený, ale rozhodol sa, že pôjde s nimi štrngať kľúčmi na námestie. Odvtedy už chodil pravidelne aj so svojím bratom a jeho manželkou. Nebola to jediná predrevolučná udalosť, ktorej sa zúčastňoval. Rozhodol sa pripojiť aj ku Generálnemu štrajku z novembra 1989. Pamätá si, že nechceli ublížiť rodičom, tak sa rozhodli, že budú štrajkovať v škole a teda vyučovanie bude fungovať. Svoj štrajk prezentovali modrou páskou, pretože “modrá je dobrá” a zároveň je to farba demokracie. Práve tento čas, čas zmeny režimu, prinášal so sebou aj prezliekanie kabátov mnohých funkcionárov. Ivan si to veľmi dobre uvedomoval, najmä počas pôsobenia v občianskom výbore, kde bolo svojho času množstvo komunistov, ktorý v roku 1989 boli zrazu veľkými revolucionármi aby sa dokázali udržať pri moci. 

Od revolúcie už nebolo Československo ďaleko k rozdeleniu a na tento fakt mal pamätník rovnako svojrázny názor. “Človek by mal mať ďaleký horizont aby vedel pochopiť súvislosti života, aby vedel zhodnotiť nielen politickú situáciu, ale aj svoje miesto v tejto, danej spoločnosti.” Rozpad nevnímal ako správny krok, ale skôr ako len rozhodnutie dvoch mužov, Mečiara a Klausa, nie rozhodnutie spoločnosti. Česko pokladal za nasledovníka Československa a naopak Slovensko, za nový štát, ktorému sa zúžili horizonty a musel začať odznova. 

Ivan Pasternák, v roku 2005, ako 61 ročný, keď mal odučených už 40 rokov, sa rozhodol s papierom od priateľa, ktorý mu napísal kde všade má ísť, nastúpiť na dôchodok. Aj po ukončení učiteľskej kariéry, aktívne pomáhal svojej manželke v súkromnej ambulancii, ešte niekoľko rokov, až do jej smrti v marci 2008. Aj napriek týmto udalostiam, sa rozhodol byť prospešným pre židovskú komunitu a venovať sa judaizmu. Kým pracoval, nemal na religióznu oblasť čas a priestor, čo mu bolo aj mnohokrát vytknuté jeho židovskými priateľmi, avšak vtedy bola pre neho práca a knihy, na prvom mieste. V súčasnosti sa zúčastňuje šábesu v synagóge každý piatok, kde po zotmení privítajú kráľovnú Šabatu. V tento deň sa snaží odpočívať, dobre jesť a spať. Každý rok, počas sezóny, pôsobí v komunitnom múzeu ako sprievodca, kde sprevádza skupiny a veľmi rád sa rozpráva s ľuďmi, keďže sa pokladá za človeka, ktorý má blízky vzťah k pamiatkam. 

Na záver príbehu, sa tento veľmi zaujímavý človek podelil o svoje životné heslo: “Keď už raz sme tu, a keď žijeme na tejto planéte, keď sa tu potácame z jedného miesta na druhé, tak je potrebné aby každý vedel, že sme tu a nech je to vidieť, že tuna za sebou aj niečo zanecháme.”