„U starých rodičov v Liptovskom Mikuláši bol na knižnici celé moje detstvo krásny portrét Tomáša Garyka Masaryka. A takzvaný brezovský starý otec, teda biskup Samuel, dostal od Kafku, autora sochy generála Štefánika, ktorá dnes, znovu odliata stojí pred Slovenským národným divadlom na nábreží Dunaja, jej menšiu kópiu. Ako znak vďaky za to, že starý otec Samuel bol zakladateľom a predsedom družstva pre výstavbu bradlianskej mohyly. A to bola vtedy významná vec, kde sa do akcie vyvážania, napríklad kamenia a travertínu potrebného na stavbu, zapojili všetci slušní brezovskí gazdovia. A že ich bolo! Na svojich koníkoch a na svojich vozoch vyvážali tony a tony kamenia potrebného na stavbu Bradla. A keďže starý otec, v tom čase už profesor bohoslovia, toto všetko koordinoval a zastrešoval, dostalo sa mu tej cti a toho daru od Bohuslava Kafku. Takže štefánikovská a masarykovská tradícia v našej rodine pretrvávali a, samozrejme, že ma to formovalo.“
„Môj otec i moja matka a i môj strýc Ján Krivoš boli členovia Vysokoškolského strážneho oddielu v Slovenskom národnom povstaní a tým pádom aj všetci traja objektívnymi držiteľmi takzvanej dvestopäťdesiatpäťky. Ale neboli teda rozhodne zapojení do nejakých komunistických ťahov, pretože, ako hovoril správne môj starý otec: ´Komunisti robili SNP? A to ako ho robili? Však v Mikuláši by si ich na malý rebriniak všeckých naložil.´ Teda matematicky ho nemohli robiť a robil ho napríklad Vysokoškolský strážny oddiel, kde bol neskorší dekan farmácie Mandák a iní ľudia. Oni, samozrejme, neboli komunisti , ale boli československí vlastenci, ktorí nenávideli nacizmus a Slovenský štát ako jeho prisluhovača. A to bol dôvod, prečo tam boli, a nie to, ako si komunisti privlastnili, že oni robili SNP.“
„A vtedy zorganizovali oni ako hádam dvadsaťroční študenti, vtedy to bolo v tridsiatom deviatom, štyridsiatom, teda sedemnásťročný bol môj strýc, ale boli tam aj starší o niečo, spolužiaci z gymnázia, letákovú akciu. Samozrejme, ako to tak chodí, keď to robia polodeti, tak tí pôvodcovia boli vypátraní a môj strýc bol posadený Šaňom Machom do Ilavy, ktorá predstavovala v tom čase taký záchytný koncentrák pre odporcov režimu. A dokonca sa v Mikuláši konal monster proces, kam osobne Šaňo Mach prišiel dozrieť, aby títo poblúdilci boli primerane potrestaní a vykázaní do medzí. Pričom to predstavenie sa konalo za účasti verejnosti, ktorá mala prísť sa pozrieť na to, ako sa režim vysporiada s týmito holobriadkami, ktorým ukážeme, ako sa po kostole hvízda. Teda, to bol taký kontakt našej rodiny s režimom a so Šaňom Machom. A, samozrejme, že celú dobu až po vznik povstania, kde sa teda aj strýko aj jeho sestra - moja matka, a aj môj otec, vtedy ešte ako frajer mojej matky, zapojili a to bol zhruba taká nejaká naša odpoveď na režim.“
„A boli sme v Jad Vašem. A s mojou manželkou sme teda prezerali to múzeum. Ja som priateľ poriadneho prezerania múzea. Po takých piatich hodinách v galérii Uffizi človeka aj nohy bolia, ale, chvalabohu, vidíme aspoň dačo z toho, čo tam je. A tak sme v jednej z siení, ktorá bola venovaná Spravodlivým medzi národmi, videli stáť také, kvázi ako keby šuplíkové skrinky, kde boli jednotlivé šuplíky hrúbky dva centimetre, alebo jeden a pol. A v nich v každej boli materiály niekoho zo Spravodlivých medzi národmi. A teraz si predstavte miestnosť, kde sú stovky šuplíkov. Na každom kuse bol takýto stĺp s tými šuplíkmi až dole a do výšky chlapa a ja som jeden otvoril, aby som videl, ako to vyzerá, čo tam je. A tam bola hore fotografia mladej ženy s deckom na rukách. A keď som sa na ňu pozrel, tak hovorím mojej žene – Mili, táto vyzerá ako naša triedna – . Keď som vytiahol ten šuplík celý, tak som videl, že sa týka našej triednej. Že ona, so svojím mužom si osvojili židovské dievčatko za štátu. Zachránili ho.“
„Mám rád pravdu o našich dejinách a keď som sa stal prorektorom, tak na univerzite visela taká blbá tabuľka, že tam tragicky zahynula Danka Košanová. A ja som vtedy povedal, že tú tabuľku neznášam a tá musí ísť preč a musí tam ísť pravda. A tak mi vedenie univerzity a rektor Gahér povedali, tak Peter urob to. Potom sa to objedná a urobí. A tak som musel vymyslieť krátky, úderný a jasný text na dva riadky, lebo tam nemôžeš vykecávať. Ústav pamäti národa mi dodal dokonca až pitevné protokoly všetkých troch mŕtvych, ktorých tam zastrelili, nielen Danku Košanovú, aj Holíka atď. A tak som napísal vetu, ktorá tam teraz je. A tá veta znie: Tu, v paľbe sovietskych okupantov, vyhasli životy. Inými slovami, konečne je to jediné miesto v Bratislave, kde je napísaná pravda, jasná pravda, a nie že tragicky zahynula. Lebo tragicky zahynieš, i keď ti zo strechy univerzity padne škridla zo štvrtého poschodia na hlavu. Ale toto bola vražda, to znamená, je toto veľký rozdiel. A ešte Peter Legner pri vchode do Hlavnej pošty má stále lživú tabuľku a ja som rád, že aspoň táto je pravdivou. A že je na mojej univerzite a že teda moje vedenie ma absolútne podporilo a súhlasilo s tým, že sme tam tú tabuľku dali. A na druhú stranu sme ju zavesili v spolupráci s VŠVU, ktorej dekan sám navrhol ten námet, tabuľu našim študentom, ktorí sa v deň pred sedemnástym novembrom angažovali v zápase o demokraciu.“
Peter Osuský sa narodil 11. októbra 1953 v Bratislave. Otec Ján Osuský (1919) bol dermatológ. Petrov starý otec bol biskup západného dištriktu prof. Samuel Štefan Osuský – teológ, filozof, zakladateľ bohosloveckého štúdia na Slovensku. Samuelov bratranec Štefan Osuský bol právnik, diplomat a významný politik a sa stal krstným otcom Petrovho otca Jána. Mama Oľga rod. Krivošová (1923) bola očná lekárka. V roku 1861 sa Petrov prapradedo Ján Krivoš zúčastnil Memorandového zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine. Jeho syn, československý vlastenec Ján Krivoš, Petrov pradedo, sa zúčastnil Martinskej deklarácie. Bol jeden z jej deklarantov.
Peter prežil šťastné detstvo. V septembri 1968 začal navštevovať Gymnázium na Vazovovej ulici v Bratislave. Odtiaľ, napriek počiatočným problémom, kedy ho na štúdium nechceli prijať, pokračoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, ktorú ukončil s červeným diplomom a stal sa dermatológom. 21. august 1968 ho zastihol pri návrate z dovolenky v Turecku. V byte našli projektil po streľbe ruského vojaka. Bolo veľkým šťastím, že v tom čase neboli doma a guľka nikoho nezasiahla.
Počas štúdia medicíny ho výrazne formoval jeho krúžkový vedúci, docent biochémie Branislav Liška, s ktorým sa v novembri 1989 stali prvými učiteľmi Lekárskej fakulty, ktorí pri svojich študentoch stáli od začiatku Nežnej revolúcie. Na lekárskej fakulte sa stal hovorcom VPN a spolu s Branislavom Liškom vypracovali stanovy a predsedali prvej schôdzi Senátu Lekárskej fakulty. Bol zakladajúcim členom Slovenskej lekárskej komory, kde istý čas pôsobil ako jej viceprezident. V roku 1993 sa rozhodol vstúpiť do politiky v Strane konzervatívnych demokratov. Nebola to masová strana, ale stretol v nej mnohých ľudí, ktorých si veľmi vážil. Bol aj predsedom Demokratickej strany, tiež členom Občianskej konzervatívnej strany. Je dlhoročným poslancom NR SR.
Peter s láskou hovorí o svojej manželke, ktorej vďačí za to, že sa dopracoval k niečomu, čo by bez jej podpory nikdy tak dobré nebolo. Po celý svoj život sa drží kréda T. G. Masaryka: „Nebát se a nekrást“.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
