Vladimír Oktavec

-

„Zasadnutie dopadlo tak, že študenti sa nechali strhnúť a ten strach, pod ktorým ten predchádzajúci večer odvolali štrajk, zmizol, boli posilnení. Pretože v nich to tiež tlelo, len boli zastrašení ten predchádzajúci deň. A nejak tak dokopaní a donútení k tomu, zrejme nejakými vyhrážkami, aby to odvolali. A teraz zase povzbudení touto akciou sa k nám pridali a vzniklo spontánne rozhodnutie, že okamžite ideme demonštrovať, že aj my ako trnavčania sa pridávame k revolučnému hnutiu a že ideme demonštrovať na námestie. Bratislavčania odišli autom a už v réžii nás trnavčanov sme viedli študentov na námestie. Juraj Nvota utekal dopredu do divadla a pribehol s takým baterkovým tlampačom, ktorý sme mali v rekvizitárni a používali ho v niektorých divadelných hrách. Strčil mi ho do ruky, čiže, keď sme prišli na námestie, už sme mali tlampač. Na tom námestí sme sa so študentmi zhromaždili. Dnes sa to volá Trojičné námestie, vtedy to bolo námestie Klementa Gottwalda a bolo tam asi 7 - 8 schodov a potom vstupná plošina, kým sa prešlo ku vchodu kultúrneho domu. Vystúpil som na tie schody a do toho tlampača som bez prípravy, len tak improvizovane, odmoderoval prvý improvizovaný míting. S tým, že som avizoval, že na zajtra pripravíme na tomto námestí veľký míting pre Trnavu."

„Druhý zážitok bol, že prišli za mnou z Okresného súdu, že potrebujú vysloviť nedôveru predsedovi Okresného súdu a že či by som nemohol prísť. Hovorím im, že to je ich úloha, že oni poznajú situáciu a dôvody, na čo povedali, že to všetko spravia, ale chcú aby tam bol niekto z VPN. Čiže aj tí sudcovia mali strach spraviť to vyslovenie nedôvery, to odvolanie predsedu Okresného súdu bez toho, aby tam sedel niekto, kto v tom momente bol akože predstaviteľom moci. To je taký dôkaz toho, ako sme neboli zvyknutí na demokraciu. Ako celé to povedomie fungovalo na tom, že vždy tam musí byť nejaký predstaviteľ vrchnosti, aby som ja sa mohol nejako prejaviť a aby mi to ten predstaviteľ moci nejako schválil a odobril.“

„Pôsobil ako šéfredaktor matičného vydavateľstva Osveta. No a to mu bolo aj osudné, pretože po tých peripetiách za Slovenského štátu prišli komunisti a dostal sa druhýkrát do problémov. A nielen do problémov, ale vyslovene ho už nemal kto ukryť, tak sa dostal do väzenia. Pretože v roku 1954 alebo 1955 skupina martinských intelektuálov pod vedením Alexandra Hirnera - zakladateľa slovenskej sociológie, dostala nápad vydať Slovenskú encyklopédiu. Nakoľko Slovensko encyklopédiu dovtedy nemalo. Začali ju pripravovať na pôde vydavateľstva Osveta, ktoré viedol otec. Pripravili do sadzby heslá A-D, keď prišla Štátna bezpečnosť a rozmetala to, siedmich ľudí v januári 1959 zatkla a v máji alebo júni bol veľký súd na Krajskom súde v Žiline. Jeden z posledných politických súdov na Slovensku, kde ich odsúdili a otec dostal sedem rokov za rozvracanie socialistického zriadenia a rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve.“