„1968 rok bol taký, že som to zažila. My sme boli v Šumperku, pripravovali sme sa na olympiádu do Mexika, a zrazu sme nevedeli, či pôjdeme, alebo nepôjdeme. Bola invázia. Ja som sa v Šumperku stretla s poľskými vojakmi, prišli tam tanky a mesto bolo hore nohami. My sme prestali trénovať, Vierka niekam odišla a ani sme nevedeli kam. Čakali sme, čo bude, no nakoniec sme si povedali, že sa nemôžeme len tak vzdať. Začali sme opäť trénovať a verili sme, že na tú olympiádu pôjdeme. Povolili nám to, pretože to povolili aj všetkým tým štátom, ktoré nás okupovali. Mexičania im síce nechceli dať víza, no tým pádom by uškodili aj nám, takže nakoniec to povolili. Išli sme na tú olympiádu a nikdy nezabudnem, že keď sme vstúpili na ten Aztécky štadión s transparentom Československo, tak ľudia na celej tribúne sa postavili a začali tlieskať, akože nám prejavujú takú solidaritu. A to boli naozaj také silné zážitky.“
„Je pravda, že Věra podpísala 2000 slov a hrozilo jej, že nepôjde na olympiádu. Oni chceli od nej, aby to odvolala, lenže ona je veľká vlastenka, veľmi spravodlivá a neznášala krivdy. Preto aj bojovala, aj po politickej stránke. Ja som ani nevedela, že ona sa až tak politicky angažuje. My sme len trénovali a nás politika nezaujímala, ale Věra bola úplne iná. Hrozilo, že kvôli nej tam nepôjdeme, ale je pravda, že už celý svet vedel, že sa tam bude vydávať, že tam bude mať svadbu, a to si zase naše politické vedenie nemohlo dovoliť. Išla obhajovať zlatú medailu z Tokia, a teda nakoniec sme za veľmi ťažkých podmienok vycestovali. Ona bola stále sledovaná.“
„Mňa na gymnastike bavilo práce to cestovanie, to súťaženie. Samozrejme, že náš režim to umožňoval len športovcom, viac menej. Keď sme išli na preteky, mohli sme vycestovať aj do kapitalistických štátov, ale medzitým sme mali rôzne poučenia. Mňa bavilo toto na tej gymnastike. Mňa to ťahalo dostať sa von, vidieť veci, o ktorých som čítala v knižkách. Vidieť Rotterdam, Paríž, vidieť Fidži v Japonsku a tak... Chcela som to vidieť naživo. Práve tá gymnastika mi pomohla k tomu, že som videla celý svet.“
Marianna Némethová, rodená Krajčírová, sa narodila 1. júna 1948 v Košiciach. Napriek vážnym zdravotným problémom, ktoré zažila v ranom detstve, v nej rodičia odmalička pestovali lásku k športu. Otec, vojak z povolania, bol cvičiteľ a bývalý gymnasta a matka sa venovala krasokorčuľovaniu a stolnému tenisu. Vzhľadom na otcovu profesiu sa museli veľakrát sťahovať, časť detstva prežili Marianna a jej setra Dagmar i v Čechách, no od roku 1957 sa usadili v Bratislave. Jej školské časy boli plné aktívnych tréningov a cestovania, nakoľko sa od svojich deviatich rokov naplno venovala športovej gymnastike. Už ako 16-ročná sa v roku 1964 po boku československej reprezentácie predstavila na OH v Tokiu a úspechy v súťaži družstiev zožala aj v ďalších dvoch olympiádach (1968 v Mexico City a v 1972 v Mníchove). Je držiteľkou titulu Gymnastka Slovenska 20. storočia a okrem mnohých športových ocenení má vo svojej zbierke šesť medailí z vrcholných podujatí. Po ukončení aktívnej športovej kariéry v 1972 sa začala naplno venovať profesii trénerky a popri práci absolvovala štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Po páde režimu pôsobila ako trénerka v Taliansku, kde prešla od vrcholového športu k záujmovému. V súčasnosti žije v Bratislave, venuje sa mládeži a teší sa z dcéry i vnučiek, ktoré sa taktiež venujú gymnastike.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
