"A jedna miestnosť bola hotová v ústave. To bola jedna malá spálňa s malými postielkami s miežkami a jedna herňa. A už nám privádzali prvých 10 detí zo skalice. Tam už boli premonštrátky sestričky. Tak odtiaľ sme dostali prvé deti. Teraz v predsienke sme ich museli posádzať na nočníčky, lebo cez tú chodbu sme ich museli nosiť, lebo by padali do tých dier, ako to bolo rozkopané. A mali sme tú jednu herňu. Teraz pridávali nám deti, bolo ich už 28 a všetko to revalo, kričalo, pretože sme nemali nič na pomôcky. Teda, ani lieky, ani tých agresívnych spútať, ani nijaké pomôcky. Nikto nám nepomohol. Poslali ma, pred tým ešte, do jedného ústavu, v Slatinanoch, kde už sestričky mali ústav. Tak som bola s jednou sestrou tam, aby sme videli, jak sa s nima zachádza, lebo to boli idioti, imbecili, ťažké idiocie, agresívne deti medzi nima."
"Bolo to v polovici štúdia. A tak nás sústredili, vyhnali nás z kláštora, aby sme si zobrali len to najnutnejšie. Tak v jednom kufríku a jednej taštičke som niečo mala. To najpotrebnejšie. Museli sme vonku nastúpiť do autobusu. Teda, civilná taká milícia tu bola. Jedna pani, čo tu mala dcéru, poslala friškom k mojej mamičke, aby šla, že nás už vyvážajú. Tak mamička tam stála, pozerala na mňa, pretože som jedináčik. A sa pýtala, že "kam?", len takto, očami. Ja som ukázala, že neviem. Ani sme nevedeli, kam nás vezú. Tak nás do Nových Zámkov, tam nás sústreďovali. Tam sme boli viaceré rehole. Celý rok sme tam boli."
"Takže sme boli stále zamestnané. A my sme robili všetko – záhradu, ústredné kúrenie, upratovali, zašívali, varili, všetko robili sestry. Tak oni 24 rokov, čo sme boli u tých detí, vobec nevedeli, že je nejaká absencia, pretože sestra zastupovala sestru. Vždy všetko bolo v poriadku. Dostali sme aj tú zástavu, že sme najlepší ústav v Československu. Ale my sme tú zástavu skovali do komory, kde sme mali také pomôcky na vyučovanie. A keď prišiel tento riaditeľ, tak hovoril: "vy ste dostali odmenu, vy máte niekde tú zástavu. Áno, máme to v komore. To musí von! To musí každý videt! My robíme pre Pána Boha, z lásky k Bohu vychovávame tie deti." Koľko krát nás chceli dať do civilu. A vždy tam bolo jedno dievča, zamestnaná v kancelárii,ona vždycky všetko prezradila. Ona bola komunistka, ale nás mala strašne rada. Zvlášť tú jednu sestru. Tá nám vždy hovorila: "sestričky, pojdete do civilu, pripravte si šaty". A cez noc sa to vždy tak zvrtlo."
Sestra Aquinata Nagyová, krstným menom Ružena sa narodila 14.4. 1928 v Bratislave. Ako dieťa zažila bombardovanie Bratislavy a základú školu vychodila v Hainburgu, nakoľko medzi Petržalkou a Bratislavou neexistoval most. V roku 1947 vstúpila do rehole Kanonistiek sv. Augustína rehole Notre Dame v Bratislave. 30. augusta 1950 bola násilne odvezená spolu s ostatnými sestrami do sústreďovacieho kláštora do Nových Zámkov. Tu pracovala aj s ostatnými sústredenými sestrami v poľnohospodárksej výrobe. V októbri 1951 bola s ostatnými mladými sestrami prevezená do Čiech, kde pracovala v bavlnárskom priemysle. V ťažkých podmienkach pracovala 10 rokov. Od roku 1961 pracovala v ústave pre duševne postihnuté deti v Čižkoviciach. Počas Pražskej jari sa vrátila na Slovensko, kde vyučovala náboženstvo v Galante a v Bojnej. V roku 1970 sa musela opäť vrátiť do Čížkovíc, kde pôsobila do roku 1985. V totmto roku prišla pracovať do charitného domu v Rúbani. Tu pôsobila až do roku 1993, kedy sa vrátila do svojho materského kláštora. V tomto kláštore pôsobí dodnes. Napriek veku sa stále venuje prekladateľstvu.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
