Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Karol Mudrák (* 1924)

• narodený v roku 1924 v obci Lazy pod Makytou

• v roku 1943 narukoval do Slovenskej armády na prezenčnú službu

• vojsko presunuté na východné Slovensko kvôli stavbe opevnení a boju s partizánmi, oblasť Bardejov, osada Kríže

• pridal sa k Povstaniu a prešiel do Nízkych Tatier

• bol zajatý pri Banskej Bystrici a vo februári 1945 transportovaný do Rakúska na nútené práce

Z vojaka povstalcom. Boje pri dedine Kríže.

Karol Mudrák sa narodil v roku 1924. Býval v Trenčíne. V roku 1943 narukoval do Slovenskej armády na povinnú prezenčnú vojenskú službu. Po niekoľkých mesiacoch ho s jednotkou prevelili na východné Slovensko, kde mali vojaci za úlohu budovať obranné opevnenia a bojovať proti partizánskym skupinám: „Narukoval som do Žiliny, skoro nás však preložili na východné Slovensko. Tam bolo našou úlohou budovať opevnenia. Potom sme mali bojovať proti partizánom. Ale naši dôstojníci nám povedali: ,Keď ich stretnete, proti nim nezasahujte, akurát pozdravte.‘ Raz išlo 80 partizánov na koňoch a my sme sa s nimi rozprávali. Keď to videli Nemci, dali nás preveliť do hôr do Kríža. Presúvali sme sa tam dva dni, pretože v kopcoch sme museli vyložiť zbrane z vozov, aby ich kone vládali vytiahnuť.“

Onedlho vypuklo Slovenské národné povstanie. Jednotka, v ktorej bol Karol Mudrák, sa pridala k povstalcom a spolu s partizánmi viedli boj proti nemeckým a slovenským fašistom. Chýbali im však ťažšie zbrane, a tak sa museli rozísť po horách, inak by ich zastrelili alebo by padli do zajatia. „V jeden deň sa strhla prestrelka s Nemcami. Museli sme ustúpiť. Na druhý deň prišli Nemci opäť a začala paľba. Postupovali hore osadou aj s dvoma tankami Tiger. Počas prestrelky bol ranený proviantčík-zásobovač. Dostal som za úlohu odniesť ho na ošetrovňu, ale prvá, ktorá bola po ceste, bola už tak preplnená, že sme museli ísť do ďalšej vyššie v dedine. Stretli sme tam hlavného veliteľa, plukovníka Markuša. Keď som sa vrátil z obväziska, svoju rotu som už nenašiel, preto som sa pridal k obsluhe ťažkého guľometu.“

„Ráno opäť nastala paľba. Nemci postúpili a všetkých, ktorí boli v Krížoch, zajali. My sme ustupovali vyššie do hôr, ťahali sme so sebou ten ťažký guľomet. Ale nakoniec poručík povedal, aby sme ho rozobrali, zakopali a sami si zobrali len nejaké ľahšie zbrane a roztratili sa: ,Kto kde sa môžete podieť, tak choďte. Lebo keď vás stretnú partizáni, zastrelia vás ako utečencov z boja, a keď Nemci, tak ako nepriateľov.‘ Tak ja som hneď zakričal, že kto je od Trenčína, kde som býval. Ohlásil sa jeden vojak od Bánoviec nad Bebravou. Šli sme sedem dní horami až do Brezna.“

Operačný priestor Nízke Tatry. Zima a prenasledovatelia decimujú zostávajúcich povstalcov v horách.

Po namáhavej ceste lesmi zotrvali vojaci niekoľko dní v Brezne na strednom Slovensku. Potom sa pridali k bojovej skupine a prešli cez horský prechod Čertovica na liptovskú stranu Nízkych Tatier. Operovali v priestore Liptovskej Porúbky, ale postupne sa museli pod bojovým tlakom Nemcov stiahnuť do Vyšnej Boce a na Čertovicu. Skončili až pod Ďumbierom, najvyšším vrcholom Nízkych Tatier. Treba si uvedomiť, že bola zima roku 1944: „Na Ďumbieri sme boli asi dva týždne. Vojaci, ktorí boli zblízka, sa rozutekali a nás tam zostalo asi 200. Začali sa formovať nové skupiny, ktoré operovali v blízkych dedinách. Z tej pôvodnej skupiny z východného Slovenska sme tam boli štyria. Tam v horách bolo strašne veľa koní, ktoré armáda zanechala. Potom často, keď nemali vojaci čo jesť, tak tieto kone zabíjali. My sme mali zásob dosť, a tak sme prežívali niekoľko dní v jednej horskej chate. V noci som mal stráž a blízko som uvidel padať biele svetlice. Zobudil som veliteľa a chatu sme opustili. Natrafili sme na drevorubačský zrub, kde sme zostali. Bolo nás tam asi 30 a stádo baranov, ktoré sme postupne zarezávali. To bolo naše živobytie. Niekoľko sme dali aj partizánom od Bielika. Nadporučík povedal, že ideme na Staré Hory, kde sme sa mali stretnúť s naším veliteľom plukovníkom Markušom. Po niekoľkých dňoch sme dorazili do hotela na Starých Horách. Bolo tam plno dôstojníkov. Stretol som tam istú pani Veselovú a keď som jej oznámil, že jej muž - kapitán Vesel - bol s nami v tej drevorubačskej kolibe, hľadala ľudí, ktorí by poňho išli.“

Nebolo možné zísť dolu z hôr. Nemeckí vojaci by ich okamžite zastrelili či zajali. Bola tu tiež hrozba udania zo strany niektorých Slovákov verných fašistickému režimu. Nemohli teda zotrvať ani nikde v dedine. Putovali ďalej horami, ale nakoniec ich aj tak zajali vlasovci, prevažne ruskí a ukrajinskí vojaci v službách nacistického Nemecka: „Opäť sme sa presúvali. Prišli sme na rúbanisko a odrazu sme počuli ,Halt !‘ Boli to ale Ukrajinci, nie Nemci. Zobrali nás do blízkej chaty. Chceli od nás a odo mňa, aby som ich zaviedol do chaty, kde sme boli predtým. Tam, kde bola pani Veselová a množstvo dôstojníkov. Ja som odmietol. Pod hrozbou zbrane tak zobrali jedného z nás dole do doliny. Nám povedali, že ak ich tu nepočkáme, zastrelia ho. Okolo jedenástej v noci prišli opäť Ukrajinci. Dali nám nejaký lístok, a povedali, že ak nás chytia iní Ukrajinci, nič nám nespravia. Ak nás však chytia Nemci, zastrelia nás. Presúvali sme sa nad Banskú Bystricu, kde sme zašli do jednej koliby. Našli sme tam dve dievčatá, dôstojníka a ženu s mužom. Chceli ísť s nami. Pri ďalšom presune nás však zajali Nemci a odzbrojili nás. Hodili nás do nejakej šopy, kde bol jeden Rus. Boli sme tam asi štyri dni, nachádzal sa tam nemecký tábor. Škrabali sme im zemiaky, dokonca nejaký doktor, Juhoslovan, nám vybavil, že nám dali polievku. V jedno ráno nás zobrali von a Rusa okamžite zastrelili. Mysleli sme, že to čaká aj nás, ale každému z nás dali do ruky retiazku s priviazanou kravou alebo dobytkom, ktorý Nemci pobrali po dedinách. Nemci šli na koňoch a my za nimi.“

V nemeckom zajatí

Skupinu viedli Nemci z hôr do Banskej Bystrice. Niektorí obyvatelia dedín, ktorými prechádzali, sa snažili zajatcom pomôcť, ako mohli: „V prvej dedine nás ľudia čakali na ceste a dali nám kúsok chleba a kávy. Prišli sme k železnici, naložili nás na vlak a odviezli do Banskej Bystrice. Tam už bolo more zajatcov. Nemci chodili do hôr zbierať zbrane, ktoré zahodili povstalci na ústupe. My sme tieto zbrane čistili, inokedy som vypomáhal v pekárni. Dozvedeli sme sa, že keď komisár z rodnej obce podá žiadosť, prepustia nás. Náš to odmietol. Už nás viezli vlakom do tábora, ale ja som rýchlo napísal dopis a v Trenčíne som vyprosil nemeckého vojaka, aby ho hodil do poštovej schránky. Rodina aspoň vedela, že žijem.“

V rakúskom zajateckom tábore, do ktorého ich previezli, boli ťažké podmienky. Nedostatočné oblečenie, mizerná strava a neľudská práca. Bola zima, február 1945. V tábore sa nachádzalo množstvo Slovákov, ale aj vojakov rôznych národností. Ako spomínal Karol Mudrák, nie všetci mali vytvorené rovnaké podmienky: „Prišli sme do Rakúska. Dali nás do kostola, kde boli veľké prične. Bolo nás tam 450 Slovákov, aj plno starých ľudí, čo pobrali zo Slovenska. V polievke, ktorú nám dávali, boli aj slimáky. Tak, ako to nabrali na roli, nám to varili, so všetkým. Polievku som dal spolubývajúcemu na prični a ten pojedol všetko. Inak sme chodili robiť zákopy.“

„V tábore bolo množstvo Čechov, Talianov, Angličanov. Ale Angličania, Američania mali svoje vlastné baráky, jedlo im nosil Červený kríž, žili si ako grófi. Najhoršie na tom boli Rusi. Tí sa nemohli hlásiť ani na ošetrovňu. Keď niektorý z nich nemohol ísť do práce, kam sme dochádzali 15 kilometrov, tak ho tam dvaja museli zobrať na nosítkach. Ten chudák tam zomrel a zakopali ho. Potom doniesli naspäť len nosítka.“

Napriek všetkému, čím si Karol Mudrák prešiel od roku 1944 - cez bojové nasadenie, prežívanie v horách aj zajatie a pracovný tábor - sa po skončení vojny v máji 1945 šťastne vrátil domov do Trenčína.