Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Imrich Močko (* 1920)

• narodený 15. 11. 1920 v Behynciach

• po maturite roku 1941 dostáva povolávací rozkaz

• otktóber 1942 odchádza so Slovenskou armádou na Kaukaz ako pyrotechnik

• začiatkom roka 1943 uteká celá jednotka na Krym a odtiaľ na Slovensko

• rozhodne sa neprihlásiť naspäť do armády

• dostáva miesto v Bratislave na ministerstve obrany, je tu do vypuknutia SNP, do konca vojny sa ukrýva doma

• po vojne ide do Zboru národnej bezpečnosti, asistuje pri odsune Nemcov v Novákoch

• za spálenie letákov KSS má záznam v osobnom spise

• 1949 prepustený zo Zboru národnej bezpečnosti ako politicky nespoľahlivý

• 1950 zamestnaný ako úradník na poľnohospodárskom družstve v Kočovciach a potom v Radošine

• 1991 dostáva rehabilitačný list

• nie je podľa zákona uznaný ako vojnový veterán, keďže Slovenská armáda vtedy bojovala na strane štátov Osi

Imrich sa narodil 15. novembra 1920 v obci Behynce, ktorá sa nachádza neďaleko Topoľčian. Na svet prišiel v roľníckej rodine ako najmladší z ôsmich detí. Rodičom pomáhal na poli a okolo domu, až kým nešiel do školy. Vychodil ľudovú školu v Behyniach a pokračoval na štátnej meštianskej škole vo vedľajšej obci Veľké Ripňany. Nasledovalo štúdium na poľnohospodárskej škole v Bánovciach nad Bebravou, ktoré ukončil maturitou. Po nej, v roku 1941, prišiel povolavací rozkaz do Slovenskej armády a v marci bol Imrich odvedený v Nitre.

Namiesto hodov vojna

1. októbra 1941 narukoval Imrich k Prvému delostreleckému pluku v Topoľčanoch, kde absolvoval aj základný výcvik. Začiatkom marca roku 1942 ho preložili do Žiliny, kde bol v tom období nedostatok vojakov. Absolvoval ešte trojmesačný pyrotechnický kurz v Bánovciach nad Bebravou, na front sa teda dostal ako pyrotechnik.

V druhú októbrovú nedeľu toho roku boli v rodnej obci hody. Imrich si vybavil priepustku, avšak ďaleko sa nedostal. Ráno o šiestej ho zobudil mimoriadny budíček, vojaci sa museli v rýchlosti prichystať a pobaliť. Veliteľ zoradeným vojakom oznámil, že idú na front.

Slovenská armáda vtedy bojovala na strane štátov Osi. V Sovietskom zväze teda šli vojaci bojovať po boku Nemcov proti sovietskym vojakom. Vlak, ktorý ich čakal na stanici, napoludnie vyrazil smerom na Varšavu: „Z diaľky som videl akúsi siluetu, ale sa mi nezdalo, že toto je Varšava. To ale skutočne už nebola Varšava, ale trosky, všetko zbombardované. Tak sme už vedeli, čo nás čaká.“

Stretnutie s komunizmom

Imrich a jeho jednotka sa postupne dostali do Kerču, prístavného mesta pri Kaspickom mori. Previezli ich na druhú stranu na Tamanský polostrov, odtiaľ už šli po vlastnej osi do Krasnodaru. V tomto meste dostali tri dni voľna.

Po troch dňoch Imricha a ostatných vojakov pozvali do „teátra“, lebo videli, akú majú skleslú náladu. Tú mu divadlo síce nezlepšilo, no dozvedel sa zaujímavú vec. Pani, u ktorej bol ubytovaný, sa ho po návrate z predstavenia spýtala, či vie, čím „teáter“ pôvodne bol: „A ona mi povedala, že veď to bol predsa náš kostol.“ Potom ho zavolala do izby, kde mala krásnu vyrezávanú ikonu a večné svetlo. Vraj „toto je teraz náš kostol“, a oči jej zaliali slzy. „No viete, ja som mal 22 rokov, ale aj mne sa do očí vovalili slzy. Takýto stav, takto s ľuďmi nakladať. Tak tu som zistil, že čo je to ten komunizmus, ja som si ho celkom inak predstavoval.“

Z Krasnodaru jednotka Slovenskej armády napredovala ďalej do kaukazských hôr, kde mali aj zostať. Strávili tu celú zimu. Najskôr, kým si spravili bunker, spávali v autách na strelive. Na Imrichovo prekvapenie nebola na ich postavení v kaukazských horách vôbec veľká zima. Teplota vzduchu bola porovnateľná s tou, akú vojaci poznali z domova, zo Slovenska.

Zastihli ich tu aj Vianoce roku 1942. Vojaci dostali ako pripomenutie sviatkov oblátky a med, sucháre, čokoládu, cukrovinky a dokonca aj kapustnicu. Počas vojny sa „fasovali“ aj cigarety - 20 kusov denne, avšak Imrich ako nefajčiar ich posúval ostatným kamarátom, vojakom. Napriek tomu, že zásobovanie jedlom (ktoré si Imrich počas celej doby strávenej v Slovenskej armáde veľmi pochvaľoval) bolo na Vianoce ešte štedrejšie, pomyslenie na tých, ktorých mali vojaci doma, bolo priam neznesiteľné. Imricha však aj dodnes teší spomienka na to, aký krásny výhľad mala ich jednotka na Elbrus, najvyšší vrch Kaukazu.

Vojaci však nemali pokoj ani počas Vianoc, stále museli odrážať nepriateľské útoky: „Rusi nemali lietadlá, to bolo naše jediné šťastie. Takto sme si mohli byť istí, že na nás v tých horách nebudú strieľať inak než kanónmi.“

Boj o život a útek

Keď sa začiatkom januára 1943 nemecký generál Friedrich Paulus vzdal Sovietom a nemecká armáda mala veľké problémy s mínus 30-stupňovými teplotami v oblasti Stalingradu, situácia sa zmenila aj pre jednotku Slovenskej armády. Predpokladalo sa, že Sovieti teraz môžu Imrichovu jednotku veľmi ľahko obklúčiť a zajať. 21. januára 1943 sa preto museli evakuovať zo svojej pozície.

Pri ústupe zastali v dedinke Tochtamukai, kde boli obrovské boje, Imrich spomína, ako tu za jednu noc vystrieľali 237 striel: „Zjavili sa tu anglické lietadlá a bombardovali to miesto guľometmi. Obyvateľstvo už ale bolo dávno preč, skryté.“ Imrich sa ukrýval medzi domami. Raz sa ukryť nestihol, no našiel si miesto v akomsi jarku: „Tam ma zasypala hlina. Chýbalo asi 40 centimetrov a boli by ma rozstrieľali.“

Nemecký major dal jednotke rozkaz ísť proti proti Sovietom tankami. Ich veliteľ sa však rozhodol rozkaz neuposlúchnuť, pretože vedel, že proti nepriateľovi v danej situácii nemajú šancu. Veliteľ navrhol jednotke, aby sa istej smrti vyhli - útekom.

O útek sa už raz predtým pokúsili, avšak na autách. Nemci ich pri tomto pokuse našli a vrátili späť. Tentokrát sa Imrich a ostatní vojaci v jednotke poučili a rozhodli sa pre náročnejší, no nenápadnejší peší útek.

Nemci ich od neúspešného úteku kontrolovali, vždy o polnoci a o šiestej ráno. Celá jednotka okrem štyroch mužov, ktorí stáli pri kanónoch, až kým ich neprišli Nemci skontrolovať, sa vydala na útek smerom k rieke Kubáň, v skupinách po dvoch-troch vojakoch.

Pri Krasnodare míňal Imrich stromy, na ktorých viseli tí, čo sa postavili Nemcom na odpor. Mali nocovať v Krasnodare, ale keď veliteľ videl, aká je situácia - strely dopadali pomaly aj na miesto ich nocľahu -, pobrali sa peši ďalej. Kráčali v noci a cez deň spali: „Ak by sme šli počas denného svetla, tak by nás tie anglické lietadlá bez problémov postrieľali.“ Po niekoľkých dňoch prišli do malej obce Slavjanskaja, kde bolo letisko, a to bola ich záchrana.

Dostali totiž vďaka veliteľovi lietadlo, ktoré ich previezlo na Krym. Tu musel Imrich a jeho spolubojovníci podpísať reverz s tým, že dostanú mesiac dovolenky a musia sa opäť nahlásiť do armády. Imrich si však povedal, že po tom, čo videl a zažil, ho už do armády nik nedostane.

Ešte pred odchodom na dovolenku sa Imrich ocitol so spolubojovníkmi pri obrovských  marhuľových sadoch v okolí Melitopoľu. Bolo to v júli, takže marhule už boli zrelé. Pôvodne strážili sady Nemci, tých však povolali na front, takže tam zostali iba slovenskí vojaci.

Popri strážení sa Imrich spriatelil s ruskou ženou. Ona ani ostatné ženy marhule nejedli. Pýtal sa jej, prečo je to tak. Ruska odpovedala, že nesmie, lebo ju nemecký vojak zastrelí. Imrichovi chvíľu trvalo, kým jej vysvetlil, že Nemci už okolo nej nie sú. „Tak som odtrhol dve marhule, začal som jednu jesť a mierne sa popri tom usmievať. A konečne aj ona pochopila, dal som marhuľu aj jej. Keď začala jesť, zatlieskal som. Zakričala na ostatné ženy: ,Devušky, možno kušať, Slovák povolil!´ Viete, my Slováci sme strašne držali s obyvateľstvom Sovietskeho zväzu, niekedy aj Nemcom napriek.“

Imrich a jeho jednotka sa po „strážnickej epizóde“ zase pohla smerom do Varšavy. Tu ich odvšivavili, dali im čisté oblečenie, spodnú bielizeň aj uniformy a poslali ich domov na sľúbenú mesačnú dovolenku.

Šťastie v nešťastí

Mesiac doma prešiel rýchlo. Imrich išiel do Žiliny, kde sa mal hlásiť do armády. Rozhodol sa však neprihlásiť a bol tam na čierno. Keďže tam panoval zhon a chaos, spočiatku si ho nik nevšimol. Stravu dostal a iba sa akosi potuloval. Velitelia však prišli však na to, že niekoľko vojakov je prítomných bez prihlásenia sa. Dali ich preto nastúpiť a každý sa musel podpísať. Imrich zostal na konci rady a rozhodol sa využiť situáciu. Spolu s kamarátom vedľa neho odbehli na WC a utiekli oknom.

Asi o dva týždne sa Imrich dostal do Topoľčian, k svojmu pluku. Tu natrafil na stotníka, ktorý mu oznámil, že idú do Talianska. Vtedy, našťastie, Imrich stretol muža, ku ktorému narukoval. Mal preňho ponuku, či nechce ísť do Bratislavy na ministerstvo obrany. Práve im jeden zamestnanec odchádzal do civiliu a potrebovali náhradu: „Veru, povedal som mu, že všetkými desiatimi beriem tú ponuku, idem!“

V Bratislave bol ubytovaný v jednej z drevených chatiek na brehu Dunaja, pretože panoval strach z možného bombardovania mesta. Imricha tu zastihlo SNP, do ktorého sa chcel zapojiť. Keď však v meste videl, že nemeckí vojaci zatýkajú tých slovenských, radšej sa rýchlo vrátil späť a v civilnom oblečení sa rozhodol ísť domov, smerom do Topoľčian. Nebola to však bezproblémová cesta. Vo vlaku kontrolovali ľudí, vojakov. Imricha zachránila siréna a výpadok prúdu. Vlak sa pohol a prišiel do Leopoldova, u železničiarov sa Imrich vyzvedal, kde sú Nemci a kontroly.

Imricha, ako mnohých iných chlapcov a mužov, ktorí odmietli ísť na takmer istú smrť, samozrejme hľadali, ale v dedine, v Behynciach, ich vopred varovali. Aj so susedom ušli do chotára. Vybudovali si bunker v stodole, v ďateline vyrezali otvor a v ňom bývali. Vyliezali z neho iba v noci, keď si chodili domov po jedlo. Tu trávili dni až do 1. apríla 1945, do príchodu sovietskych vojakov: „Zvolal som, že už sú tu Rusi. Z Kaukazu som poznal klepot tých guľometov. V okolí dediny už horeli odstavené nemecké tanky.“

Doma zostal Imrich do 10. mája a následne sa prezentoval do Zboru národnej bezpečnosti v Nitre. Ako jeho príslušník asistoval apri odsune Nemcov v Novákoch, kde sa predtým nachádzal židovský koncentračný tábor.

Osudový moment

5. novembra toho roku nastúpil Imrich do školy pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. Na jar 1946, krátko pred prvými voľbami v oslobodenom Československu, sa dostali na východné Slovensko, do obce Bukovce. Vo voľbách boli na výber boli štyri strany - Strana práce, Strana slobody, Demokratická strana a Komunistická strana Slovenska: „Ja aj všetci moji známi, notár, farár, proste všetci boli za Demokratickú stranu, nie za komunizmus.“

Jeden zo Imrichových spolupracovníkov bol povýšený na štábneho strážmajstra. Oslavovalo sa v krčme. Kedže bola sobota, 22. mája 1946, väčšina stolov bola obsadená. Voľný stôl pri kachliach bol obložený letákmi komunistickej strany, a tak, keď Imricha kamarát poprosil, hodil ich do kachieľ, aby si mali kde sadnúť. Táto drobnosť sa ukázala byť zlomovým momentom v jeho živote. Výčapníčka, ktorá túto situáciu pozorovala, bola Ruska a oznámila to na Ministerstve vnútra v Prahe. O niekoľko týždňov prišli Imricha vyšetrovať: „Ja som sa im vysmial, že či vedia, čo to sú - že sú to len kusy papiera. Že či kvôli tomu ma prišli vyšetrovať až z Prahy.“

Imricha síce vtedy nepostihol žiaden trest, tento incident sa však objavil v jeho osobnom zázname. Keď v roku 1948 komunisti naplno prevzali moc, bol práve kvôli tomu, že podľa vládnej moci takto prejavil nenávisť voči komunistickej strane, prepustený zo zamestnania.

Ešte predtým, v roku 1946, bol krátko po „letákovom incidente“ Imrich preložený do Bratislavy na veliteľstvo na oddelenie osvety. V rozhlase hlásil bezpečnostné správy a relácie. V tomto období ešte stihol vyštudovať na dôstojníckej škole v Litoměřicích.

Stretnutie s Jánom Hajdúchom a následky

Práve v Bratislave sa stretol s Jankom Hajdúchom, ktorý bol tiež ako vojak v Sovietskom zväze. Ján pracoval v knižnici. Začali bývať spolu, ich dom sa nachádzal oproti anglickému konzulátu. Ján tam bol častým návštevníkom, po istej dobe aj Imrich. Tu podávali správy o stave krajiny, ale aj o Sovietskom zväze - čo sa tam počas ich prítomnosti udialo. Dobre vedeli, že ak by ich na konzuláte niekto často videl, mohli by mať problémy. Preto boli opatrní.

Keď sa komunisti dostali k moci, Ján sa bál, že sa zopakuje to, čo poznal zo Sovietskeho zväzu - rabovanie a gulagy. V májovú sobotu 1949 Ján Imrichovi oznámil, že odchádza, chce sa dostať do Autrálie, k Baťovi. „Aj som ho vyhrešil: ,Jano, teraz mi to hovoríš? Ja mám dva týždne pred svadbou. Ja to nemôžem tej mojej nastávajúcej urobiť. Keby mi to povedal predtým, ja by som bol bez všetkého išiel. Lebo ja som videl, že tuto nebude perspektíva žiadna na Slovensku.” Ján odcestoval na falošný pas ako pracovník anglického konzulátu do Rakúska a odtiaľ ďalej do Austrálie.

Dva dni po Jánovom odchode prišli za Imrichom ľudia z ŠtB a vzali ho na výsluch. Pýtali sa, prečo neoznámil, že jeho spolubývajúci a kolega chce odísť na západ. Tlačili naňho a vyhrážali sa mu. Imrich však zachoval chladnú hlavu a tvrdil, že o ničom takom nevedel. Ďalším problémom v očiach vypočúvajúceho dr. Daniela Okáliho bol fakt, že Imrich nevstúpil do Komunistickej strany Slovenska: „Pozrite sa, ja som toho názoru, že členovia bezpečnosti by nemali byť členmi žiadnej politickej strany, mali by byť nestranní. Slúžia pre národ a preto by mali byť nestranní,“ opisuje Imrich, ako hájil svoje rozhodnutie nevstúpiť do strany.

Tu ho však dobehli jeho činy z minulosti a kvôli drobnosti, akou bolo vyhodenie letákov KSS, bol prepustený zo zamestnania. Rok bol bez práce, „pretože vtedy, ak ste podľa Okresného národného výboru boli politicky nespoľahlivý, mohli ste ísť iba do bane, a to som nechcel.“ Imrich bol už vtedy ženatý a mal malé dieťa, takže bez zamestnania to bolo naozaj tažké. Mal ale šťastie v nešťastí. O rok sa predsedom ONV v Topoľčanoch stal jeho známy Gusto Bačka z vedľajšej dediny Obsolovce. Ten mu hneď vybavil potvrdenie o politickej spoľahlivosti. 

Po absolvovaní školenia pre účtovníkov sa Imrich dostal k práci na pozemkoch v Kočovciach, neskôr, až do odchodu do dôchodku v roku 1980, pracoval na poľnohospodárskom družstve v Radošine, tiež ako úradník.

Krivda a krížovky

Imrich dostal v roku 1991, teda dva roky po Nežnej revolúcii, rehabilitačný list. Ako ho vnímal? „Ja som v tom momente, keď komunisti už nemali moc, bol rehabilitovaný, nie až o dva roky, keď mi poslali ten papier.“

Dnes má Imrich 96 rokov, žije ako posledný zo súrodencov. Má dve deti, dcéru v Piešťanoch a syna v Bratislave. Aj napriek úžasne fungujúcej mysli a pamäti sa mu o minulosti hovorí ťažko: „Viete, ja už nechcem na tie časy spomínať, lebo pravdy sa dnes nedovoláte. Lebo ja som nič zlé neurobil a za čo som bol takto trestaný? Nie len za komunizmu, ale aj teraz, naďalej. 40 rokov, veď to je pol života človeka. 40 rokov som nebol človekom, dostával som almužnu, a dostávam ju dodnes.“ Imrich naráža na to, že mu štát dodnes nenahradil roky, počas ktorých žil v útlaku. Podľa slovenských zákonov totiž nemá vojak, ktorý síce bojoval v Slovenskej armáde, no nie na strane spojeneckých vojsk, nárok na štatút vojnového veterána a ani na výsluhový dôchodok.

Koncom roku 2016 poslal Imrich rehabilitačný list naspäť na ministerstvo vnútra: „Tak som im ho vrátil, nech si ho minister založí za zrkadlo, mne je celkom na nič. Ešte ale skladám jednu poslednú nádej, musím si nejakého advokáta nájsť a poslať to do Štrasburgu, inšie nič nepomôže. Nech oni rozhodnú.“

Imrich však vo svojom úctyhodnom veku zažíva aj príjemné chvíle a rozhodne nepôsobí zatrpknuto. „Krížovky, vytváranie krížoviek, tam zabudnem na všetko, na všetky peripetie. To je jediné šťastie, že to ma chytilo, to je taký môj oporný bod. Človeku nesmie mozog zakrpatieť, keď prestane rozmýšľať a pracovať, je hotový.“