Želmíra Mikulášová, nee. Agnetová

* 1953

  • „Viem, keď sa vrátil, v ten deň, keď prišiel. Lebo bol pre neho krstný otec a prišli do tej Kamenice. Tam sme sa stretli všetci. Sme mali slávnostný obed v obývačke." „Takže bolo radostné zvítanie, aj slzy v očiach a tak ďalej?" „Áno, tak, a pamätám si, ako sa ho pýtala niečo krstná mama a on vstal a povedal: ‚O tomto nebudeme nikdy hovoriť!‘ Nikdy o tom nechcel hovoriť. Ale s tými očami mal veľké problémy. Slnko mu vadilo, svetlo. Proste mal veľké problémy."

  • „On nebol nikdy z tých, ktorý by bol prezliekal kabát, ako to mnohí vedeli urobiť. Ale povedal a naučil ma jednu vec: ‚Keď nechceš, radšej nepovedz. Mysli si, ale nepovedz to, čo si myslíš, že nemôžeš povedať.‘ Lebo bolo také obdobie, že človek nevedel, s kým sa rozpráva a čo z toho mohlo vzniknúť."

  • „Ten vojak, ktorý ho dostal na starosť, že ho mal ísť akoby popraviť, ten ho prepustil. Na také nejaké vlastné nebezpečie. Lebo vystrelil niekoľko dávok do vzduchu, aby to bolo, akože strieľal. Už to nikto ďalej neskúmal toto. A podarilo sa mu teda ďalej dostať sa až do hôr."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Martin, 23.01.2020

    (audio)
    délka: 47:49
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nech nikdy slnko nezapadá nad hnevlivosťou vašou

Ján Agnet - fotografia z obdobia väzby (1962)
Ján Agnet - fotografia z obdobia väzby (1962)
zdroj: Z archívu pamätníčky.

Želmíra Mikulášová sa narodila ako Želmíra Agnetová 12. augusta 1953 v Rožňave. Detské roky prežívala v Ochtinej, kde otec Ján Agnet pôsobil ako evanjelický farár, matka Anna Agnetová, rod. Ťahúňová, sa starala o domácnosť, Želmíru a mladšieho brata Daniela. Otec sa ako zástanca cirkevných postojov dostal do konfrontácie s komunistickým režimom, ktorý ho na základe vykonštruovaných obvinení v roku 1962 poslal do väzenia. Absolvoval tu ťažkú vyšetrovaciu väzbu a v následnom súdnom procese s evanjelickými farármi, tzv. Jurášovou skupinou, bol za protištátnu činnosť odsúdený na 18 mesiacov odňatia slobody. V dôsledku zhoršeného zdravotného stavu bol v júli roku 1962 podmienečne prepustený. Režim mu zakázal naďalej vykonávať duchovnú službu, a tak sa rodina presťahovala k starým rodičom do Závažnej Poruby. Želmíra sa spoločne s rodinou ocitli v období otcovej väzby ako perzekvovaná rodina bez finančných prostriedkov. V neskorších rokoch sa rodina presťahovala do Martina. Otec tu našiel postupne uplatnenie v Matici slovenskej, kde sa stal významným činiteľom v oblasti skúmania a uchovávania historických tlačí. Želmíra po absolvovaní Pedagogickej školy v Turčianskych Tepliciach pracovala ako vychovávateľka v školskom klube v Lipovci, neskôr v Martine na ZŠ mládeže a na Evanjelickej základnej škole v Martine. V roku 1975 uzavrela manželstvo s Ľubomírom Mikulášom, s ktorým vychovali tri deti. Od roku 2017 žije Želmíra Mikulášová na trvalom dôchodku v Martine. Želmírin otec Ján Agnet umrel v roku 1993, k duchovnej službe sa už nikdy nedostal a rehabilitácia jeho mena nastala až posmrtne, vrátane odhalenia pamätnej tabule obyvateľmi Ochtinej v roku 2009.