Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Mačura (* 1939)

• narodený 27. 11. 1939 v Bratislave

• v roku 1951 bol v politickom procese odsúdený jeho otec

• v roku 1956 zmaturoval na gymnáziu

• 1956 - 1962 reprezentoval ČSR (neskôr ČSSR) vo volejbale

• 1960 spromoval na UK v Bratislave

• 1962 - 2006 učil na PF (neskôr PF UKF) v Nitre

• 1968 - spoluzakladal KAN klub v Nitre

• 1989 - 1991 bol predseda VPN v Nitrianskom okrese

• 2006 až doteraz podniká v oblasti športu a zdravého životného štýlu

DETSTVO V ČASE VOJNY

            Ivan Mačura sa narodil pár mesiacov po vypuknutí druhej svetovej vojny v Bratislave. Napriek mladému veku má dodnes v pamäti posledné mesiace vojnového konfliktu. Obyvatelia hlavného mesta vojnového slovenského štátu (1939 – 1945) až do roku 1944, s výnimkou tragického osudu slovenských Židov a Rómov, nepocítili na vlastnej koži ničivé následky vojnových udalostí. Dlhú dobu žili v ilúzii, že im nejakým zázračným spôsobom uniknú. Od roku 1943 si síce museli zvykať na nepravidelné letecké poplachy pri stále sa množiacich náletoch spojeneckých bombardérov, ale skutočný šok zažili až 16. júna 1944. Bombardovanie mesta za sebou zanechalo takmer 200 obetí, značné materiálne škody, no hlavne to zatriaslo vedomím obyvateľov.[1]

            Malý Ivan nemal v čase spomínaného náletu ani päť rokov, avšak dodnes má v pamäti horiacu budovu rafinérie Apollo. Od druhej polovice roku 1944 už bratislavské rodiny zakúsili nocovanie v krytoch a pivniciach, evakuáciu pred blížiacim sa frontom i všadeprítomnú atmosféru strachu súvisiacu so stupňujúcimi sa zatýkaniami politicky nepohodlných občanov.[2] Rovnakú skúsenosť, no v oveľa masovejšom meradle, zažili znova o pár rokov neskôr, keď sa moci v obnovenom Československu ujala ďalšia totalitná diktatúra.

ŤAŽKÉ PÄŤDESIATE ROKY 

            Najťažšou skúškou prešla rodina Mačurových v čase upevňovania komunistickej diktatúry. Ivan si na to spomína: „V noci prišli štbáci a zatkli môjho otca. Dôvod bol jednoduchý. Raz došiel otcov kamarát, ktorý u nás prenocoval a na druhý deň chcel prekročiť štátnu hranicu na Morave. To bolo v roku 1951 možné iba s veľkými ťažkosťami. Preto ho chytili, potom mlátili, až sa napokon priznal, že noc predtým u nás prespal. A to bol jeden z dôvodov, prečo zatkli môjho otca.“[3] Zakrátko prišlo aj na jeho matku, ktorú preložili z administratívnej pozície do neďalekých závodov. V tom čase sa musela starať o štyri malé deti, keďže ešte za vojny Ivanovi pribudli dvaja súrodenci: brat Miloš a sestra Danka. Neskôr, po otcovom zatknutí pribudol do rodiny ďalší brat Pavol.

            Ivan, vtedy dvanásťročný, pomáhal mame ako mohol. Keďže tá bola od šiestej ráno a počas celého školského vyučovania v zamestnaní, Ivan každé ráno vyprevádzal do školy (v prípade Paľka do jaslí) svojich mladších súrodencov. Navyše, peňazí nebolo nazvyš: „Keďže sme nemali peniaze, tak som chodieval cez sobotu a nedeľu robiť. A jedinou cestou ako si zarobiť peniaze v hotovosti bola práca s uhlím. Bratislava potrebovala každý deň vyložiť tridsať vagónov uhlia, pretože kotolne na plyn vtedy neexistovali. Takže keď bolo desať hodín večer, došiel som k otvorenému vagónu, dali mi lopatu a okolo mňa boli štyri vlečky, na ktoré som za noc vyhádzal celý vagón. A takých ako ja, no hlavne starších, tam bolo viac a spolu sme vyložili celý vlak.“

            Popri „nočných brigádach“ a starostlivosti o domácnosť zvládal Ivan aj školskú výučbu, hoci treba povedať, že sa to odrazilo na jeho študijných výsledkoch. Napriek tomu však dokončil základnú a v roku 1956 aj strednú školu. V tom čase bol Ivanov otec prepustený na slobodu, verejnosť sa dozvedela o stalinových zločinoch a v Československu nastalo prvé, no krátke, uvoľnenie boľševicko-komunistického režimu. Ivan bol prijatý na Fakultu telovýchovy a športu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a telesný výchova, ktorú dokončil ako dvadsaťjeden ročný. Krátko na to sa oženil a spolu s manželkou sa presťahovali do Nitry, kde si obaja našli zamestnanie na Pedagogickej fakulte.

NÁDEJNÝ ROK 1968

            Vo všeobecne uvoľnenej atmosfére roka 1968 sa Ivan Mačura aktívne zapojil do verejného života a v Nitre založil Klub angažovaných nestraníkov. Samozrejme, existencia tohto hnutia, nemala dlhšie trvanie ako pár mesiacov kvôli vstupu „spojeneckých“ vojsk do Československa. Preto nitriansku rezolúciu, ktorá vyjadrovala nesúhlas s vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie, spoluzostavoval aj s miestnym funkcionárom OV KSS a zároveň dekanom Pedagogickej fakulty Jozefom Pastierom. Sám o tom hovorí: „Mnohí miestni komunisti boli pobúrení vpádom cudzích vojsk, mnohí proti tomu protestovali a zhodovali sa s uznesením predsedníctva ÚV KSČ z prvých dní okupácie. (...) Jozef Pastier išiel s nami na Malantu[4], kde bolo veliteľstvo ruských vojsk. Bolo tam asi päťsto vojakov, z ktorých väčšina ani nevedela, v akej krajine sa nachádzajú. Na veliteľstve sme odovzdali protestný list OV KSS, no ja som si vtedy hovoril: ,Do pekla, veď ja nie som komunista!´ Ale v tomto sme sa všetci zhodovali. Potom však týchto komunistov v roku 1969 vylúčili zo strany a povyhadzovali zo zamestnania.“

POČIATKY NORMALIZÁCIE

            „V roku 1970 začali previerky všetkých dospelých ľudí v Československu. Bolo nás niekoľko miliónov a uskutočnili sa v priebehu jedného roka. Na previerkach sa pýtali jednu kľúčovú otázku: ,Čo hovoríte na vstup vojsk na naše územie?´ Kto súhlasil s nepriateľským vpádom, mohol ísť, no mnohí (napríklad veriaci) vzdorovali. Ale tam sa lámali charaktery, pretože aj tí, čo sa podvolili, no vnútorne boli proti, niesli túto dilemu so sebou celý život. Kto odporoval, vyhodili ho zo zamestnania bez problémov. U nás na škole, bolo v dôsledku preverovania, postihnutých šesťdesiattri zo stopäťdesiat pedagógov. A trinásť ľudí prišlo o zamestnanie“ – rozpamätáva sa Ivan Mačura na nastupujúce obdobie normalizácie na Pedagogickej fakulte.

            Medzi postihnutými zamestnancami vysokej školy bola napokon aj jeho manželka. „Začali sa previerky a moju ženu, dcéru evanjelického farára, vyhodili z katedry slovenského jazyka a preradili do knižnice.“ On poučený prípadom svojej ženy sa nechcel nechať vylúčiť, preto „prišiel na previerku ako posledný, o tri štvrte na dvanásť. Vedel som totiž, že členovia komisie chodia o dvanástej na obed – vysvetľuje Mačura. Preverujúci sa ho pýtali: „,Čo sa Vám nepáči súdruh Mačura?´ A ja im hovorím: ,Mne sa nepozdávajú tie štatistiky v Pravde. Albánci podľa mňa falšujú štatistiky pri ťažbe uhlia.´ – a Ivan ďalej prezradil, prečo napokon skončila jeho previerka so šťastným koncom: „Albánci vtedy boli v nepriateľskom tábore s Čínou a členovia komisie mi preto nemohli oponovať. Veď ja som mohol ísť na fakultnú ZO KSS a referovať o spôsobe previerky jej predsedovi. Preverujúci tak zabudli aj na vstup vojsk i otázky, ktoré sa ma majú pýtať a za chvíľu odišli na obed.“

V Nitre bolo možné počúvať aj zahraničný rozhlas. Najmä Slobodná Európa zohrala dôležitú úlohu v informovaní československej verejnosti. „Pre formovanie mojich postojov bola kľúčová Slobodná Európa. Jediným problémom boli rušičky, ale keď bola noc tak sa rozhlas vcelku dal počúvať. (...) Napríklad o tom, že za masaker v Katyňskom lese sú zodpovední Rusi, som vedel už v roku 1981, lebo všetky tie informácie som mal zo Slobodnej Európy“ – vysvetľuje pamätník.

„AKONÁHLE STRACH POMINIE, TAK KOMUNIZMUS PADNE!“

            V januári 1989 bol Ivan Mačura na pracovnej ceste v Prahe, kam chodil niekoľkokrát do roka ako zástupca trénersko-metodickej komisie vo volejbale. Pri návrate domov prechádzal cez Václavské námestie a zhodou okolností sa ocitol na demonštrácii počas tzv. Palachovho týždňa, ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. „Vtedy mi bola jasná jedna vec. Keď sa ocitne desaťtisíc ľudí na kope, tak ich nemôžete rozohnať, ani strieľať do nich. Keď je na jednom mieste len zopár ľudí, tak je to iné. (...) A mne stačilo byť na manifestácii dvadsať minút a ja som pochopil, že ten režim musí padnúť.“

            „Komunistický režim bol založený na lži a na strachu“ –často mi v rozhovore opakoval pamätník. Zrejme už dopredu očakával, no hlavne dúfal, že komunistický režim dlho nevydrží. Veď aj samotní funkcionári ho niekedy mali plné zuby. Spomína si ja na jednu epizódu: „Komunistickí funkcionári chodili s nami telocvikármi na pravidelné lyžiarske kurzy, lebo tam bolo normálne ovzdušie. Tam predsa nemohlo byť žiadne pochlebovanie. Buď vieš lyžovať alebo nevieš. (...) Raz sme boli na splave Hrona, kde ma súdruh Soták (vtedajší dekan PF v Nitre – F. P.) musel počúvať, hoci ma mohol za dvadsať minút vyhodiť zo školy. A ja som mu tykal a hovoril mu: ,Mišo, ak to chceš riadiť ty, tak to riaď. Ale keď sa niekto utopí, tak teba zatvoria a nie mňa.´“ A nakoniec dodal: „Totiž aj tí komunistickí potentáti hľadali spoločnosť normálnych ľudí a prirodzené vzťahy, pretože ich kvôli svojim funkciám nemohli mať.“

NOVEMBER NA NITRIANSKEJ PEDAGOGICKEJ FAKULTE

            O študentskej demonštrácii na Národnej triede v Prahe sa Ivan Mačura dozvedel až z nočného vysielania Slobodnej Európy. O dva dni už nitrianski študenti Pedagogickej fakulty začali vytvárať protestné hnutie (neskôr nazvané Štrajkovým výborom) a osvojili si požiadavky pražských vysokoškolákov. Týchto akcií sa zúčastňoval aj pamätník. Sám na to spomína: „Piatok bol 17. november, cez sobotu sme sa spamätávali, v nedeľu začali akcie na internáte pod Zoborom a od pondelka sa to rozbehlo.“ Na utorok alebo stredu bolo zvolané stretnutie do auly, na ktorom sa zúčastnilo aj fakultné vedenie. V snahe zmierniť revolučné nálady a rozbiť jednotu študentov, sa pridalo vedenie fakulty ku generálnemu štrajku a umožnilo diskusiu o niektorých požiadavkách.

            Nestranícki pedagógovia, ktorí sa už od prvých dní snažili spolupracovať so študentským štrajkovým výborom, rýchlo odhalili skutočné zámery fakultných funkcionárov. Navyše už vtedy sa množili informácie o odpočúvaní rozhovorov študentského hnutia a úsilí dekanátu vytvoriť podľa celoslovenského vzoru hnutie Verejnosť proti násiliu. Preto sa viacerí pedagógovia (okrem Ivana Mačuru, treba spomenúť aj Ladislava Rumana, Ladislava Tatára, Vojtecha Lászla, či Klementa Mitterpacha) rozhodli, že nevytvoria hnutie VPN, ale na vysokej škole založili Fórum nestraníkov.[5]

            Novovzniknuté Fórum nestraníkov vyslovilo 28. novembra nedôveru vedeniu školy a podujalo sa na prípravu nových volieb dekana, prodekanov, vedúcich katedier a takisto plánovalo menovať nového tajomníka fakulty.[6] Vážnou otázkou bolo, kto sa vo voľbách postaví dovtedajšiemu dekanovi Ondrejovi Šedivému. Vtedy Mačura z vlastného popudu navštívil Jozefa Pastiera, bývalého dekana PF zo šesťdesiatych rokov, a presvedčil ho, aby opäť kandidoval.

            Nové vedenie školy, vôbec po prvýkrát, mali možnosť voliť všetci študenti a zamestnanci Pedagogickej fakulty, pričom ich hlasy boli rovnocenné. V tajných voľbách napokon výrazným rozdielom zvíťazil Jozef Pastier nad Ondrejom Šedivým. Volieb sa zúčastnilo 1039 študentov (66,09 % z celkového počtu) a 387 zamestnancov (91,05 %). Za prodekanov boli ďalej zvolení: Štefan Knotek, Daniel Kluvanec, Emil Dragúň a Vojtech László.[7]

NOVEMBER ´89 V NITRE

            Za študentmi Pedagogickej fakulty nezaostávali ani ostatní občania, ktorí od prvých dní Nežnej revolúcie vytvárali protestné skupinky, najmä na miestach svojich pracovísk. Za krátky čas bol vytvorený Štrajkový výbor študentov a pedagógov Vysokej školy poľnohospodárskej a štrajkovali aj herci vo vtedajšom Bábkovom divadle (dnes Divadlo Karola Spišáka). Ďalej sa sformovalo zoskupenie nitrianskych ochranárov združených na pôde Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), avšak pozadu nezostali ani pracovníci závodov a iných organizácií v nitrianskom okrese. Práve aktívna skupina ochranárov založila vo štvrtok 23. novembra nitriansku platformu VPN.[8] Na druhý deň v piatok sa vrátili zo zájazdu v Sovietskom zväze herci Divadla Andreja Bagara (DAB), ktorí okamžite založili svoj vlastný výbor, zrušili plánované predstavenia a rozbehli diskusie s nitrianskymi občanmi, podobne ako herci v iných mestách po celom Slovensku.[9]

            Dňa 27. novembra sa v Nitre konal celoštátny generálny štrajk, na ktorého príprave sa podieľali študenti a pedagógovia oboch nitrianskych vysokých škôl, herci z oboch divadiel i množstvo občanov. Na štrajkový deň sa dobre pamätá aj Ivan Mačura, ktorý práve v ten deň oslavoval päťdesiate narodeniny.

            Ďalšia spolupráca dovtedy autonómnych nitrianskych skupín už však nebola bezproblémová. Vyššie som uviedol, že revolucionári z Pedagogickej fakulty, na rozdiel od hercov, ochranárov a ostatných občanov, odmietli založiť hnutie VPN a radšej vytvorili Fórum nestraníkov, z obáv pred vnikaním starých komunistických štruktúr do novovytvorených protestných výborov. V Nitre tak od začiatku decembra súbežne koexistovali dve veľké skupiny: prvá na vysokých školách a druhú tvorili herci z DAB (umelci z Bábkového divadla boli takmer celý december na zájazde vo Francúzsku), ochranári, prípadne ďalší iniciatívni občania. Obe organizovali vlastné autonómne podujatia. Na prvý snem VPN v Bratislave bol potom ako zástupca nitrianskeho okresu vyslaný Ivan Mačura.[10]

ROK 1990

            Až počiatkom roku 1990 začali oba kolektívy postupovať viac-menej spoločne a Mačura sa stal v januári 1990 predsedom nitrianskej platformy VPN.[11] S demokratickou transformáciou spoločnosti a výmenou vedenia mesta mali revolucionári plné ruky práce. Pamätník to opisuje: „Od januára 1990 sme sa podieľali na výbere nových riaditeľov kľúčových závodov, nemocnice a desiatkach iných inštitúcií, radikálne sme zmenili zloženie vedúcich pracovníkov na ONV Nitra, likvidovali sme odpočúvací systém ŠtB v telefonickej sieti Slovenskej pošty a telekomunikácií, spolupodieľali sme sa na prestavbe Okresnej správy ZNB, bol som na čele tzv. Rumlovej Občianskej komisie na preverovanie 13 členov Okresnej správy Štb.“ Členovia VPN taktiež odstraňovali komunistické symboly a pamätné tabule, zabezpečovali premenovávanie ulíc, kontrolovali odzbrojovanie Ľudových milícií a postupne odviezli desiatky ton zbraní a výbušnín, ktoré boli uložené v pivniciach ONV v Nitre. Navyše ďalej organizovali mítingy s vedúcimi postavami Novembra ´89 v Československu.[12]

            Nemenej dôležité akcie pokračovali na vysokých školách. Pedagogická fakulta rehabilitovala prepustených pedagógov po auguste 1968 a viacerí z nich dostali príležitosť vrátiť sa do zamestnania.[13] V januári 1990 Mačura inicioval založenie katedry rómskej kultúry (ako prvej na Slovensku) a začiatkom marca aj založenie prvej cirkevnej základnej školy na Slovensku. V tom istom období spolupracoval aj s Učiteľským fórom Slovenska, ktoré kooperovalo s ministerstvom školstva pri vypracovávaní novej školskej reformy, tvorbe nových učebných plánov a navrhovalo uskutočniť nové voľby riaditeľov na všetkých základných a stredných školách na Slovensku.

PONOVEMBROVÝ VÝVOJ

             „Aj keď hovorím tichým kľudným hlasom vo mne je trpkosť, sklamanie a zúrivosť“ – takto vyjadril pamätník svoje rozčarovanie z nevydarenej revolúcie. Od Nežnej revolúcie očakával predovšetkým spravodlivé potrestanie vinníkov zodpovedných za zločiny počas komunistickej diktatúry. Spoluprácu s komunistami po novembri ´89 nepokladal za nevyhnutnú, naopak, snažil sa presadzovať dôslednú deboľševizáciu. Po júnových voľbách 1990 sa ešte politicky angažoval najmä v nitrianskom regióne a na Pedagogickej fakulte, no nakoniec v januári 1991 odstúpil z funkcie predsedu nitrianskej VPN. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pôsobil až do roku 2006 na PF v Nitre. Súbežne s pedagogickou činnosťou začal tiež podnikať v oblasti športu a zdravej výživy, čomu sa venuje dodnes.

[1] KAMENEC, Ivan. Pod dohľadom nemeckej orlice. In Historická revue, 2015, ročník XXVI, č. 3, s. 60.

[2] ZAVACKÁ, Marína. Oslobodenie Bratislavy. In Historická revue, 2015, ročník XXVI, č. 3, s. 61 – 62.

[3] Avšak vo svojom článku Ivan Mačura píše, že k otcovmu zatknutiu došlo až v roku 1953. Pozri: MAČURA, Ivan. Ako byť zodpovedný za svoj život. Dostupné na internete: http://www.vladozlatos.com/blog/clanky-o-zdravi/ako-byt-zodpovedny-za-svoj-zivot.html (naposledy navštívené 12. 3. 2015)

[4] Malanta je kaštieľ nachádzajúci sa v obci Nitrianske Hrnčiarovce iba pár kilometrov od Nitry.

[5] Rozhovor autora s Ladislavom Rumanom 25. februára 2015

[6] Správa o zasadnutí Fóra nestraníkov zo dňa 28. novembra 1989 – osobný archív Ivana Mačuru

[7] Protokol z volieb dekana na Pedagogickej Fakulte v Nitre – osobný archív Ivana Mačuru

[8] BAKOŠOVÁ, Lujza – KÁROVÁ, Darina – ŠEVELLA, Ladislav. Kalendár udalostí po 17. novembri 1989 (november 1989 – jún 1990), s dôrazom na udalosti v Nitre. Článok je dostupný aj na internete:  http://www.nitrafest.sk/_sub/nitra89/?page_id=17 (17. 03. 2015)

[9] KÁROVÁ, Darina. Extra Nitra ´89. Článok je dostupný na internete: http://www.nitrafest.sk/_sub/nitra89/?page_id=330 (17. 03. 2015)

[10] Bohužiaľ sa mi nepodarilo zistiť, či sa celoslovenského rokovania VPN zúčastnili aj ďalší nitrianski revolucionári.

[11] Podľa Lujzy Bakošovej sa tak stalo až 6. apríla 1990. K tomu pozri: BAKOŠOVÁ, ref. 8.

[12] MAČURA, Ivan. O novembri a decembri 1989 trochu ináč. Dostupné na internete: http://macura.blog.sme.sk/c/260840/O-Novembri-a-decembri-1989-trochu-inac.html (17. 03. 2015)

[13] Pozri: PLUTKO, Pavol (ed.). O deformáciách (Materiály o tzv. normalizačnom období na Pedagogickej fakulte v Nitre v rokoch 1969 – 1989). Nitra: Pedagogická fakulta, 1990.