„Bože, keď sa už odpratali z Bojníc! Pre tie vši sme museli všetko vyhádzať a čistiť! Tie vši boli asi takéto... také veľké! No márnosť moja! To som v živote takú voš nevidela, čo tí vojaci mali, chudáci! Ktorý už mal veľa, ten sa musel vyzliecť a dali mu čisté šaty. Ale oni mali zásoby aj na to.“
„A odrazu z tej obory utekali partizáni a on vedel, kde my bývame. On prišiel k nám – krvavý. Dali sme mu taký oblek po bratoch. Obliekli sme ho, poumýval sa. Keď už trochu utíchlo, tak už mama hovorí: ‚No Gejza môj, čo teraz? Budeš u nás, alebo...?‘ On odpovedal: ‚Nie, nebudem, pani Hanzelová, pôjdem preč, len čo sa to utíši.‘ Tak potom k večeru odišiel. A pešo išiel od nás do Šimonovian! Taký dorantaný. Ošetrili sme ho my doma, lebo mal aj zranenú ruku, bol veľmi krvavý, hrozne vyzeral! Ale sme ho ošetrili a potom na večer, že len pešo musí ísť.“
„Pamätám si, keď bombardovali Prievidzu, mala som 20 rokov. Bolo to hrozné! Od Kalvárie lietali míny a padali tam na Lúčkach, kde sme my bývali. Koľko rázy mi mama hovorila: ‚Uhni sa! Kukni, čo sa robí na dvore!‘ Len tak pišťali tie míny! Čo to tí Nemci tam hádzali. To bolo strašné! Mali sem taký bunker v záhrade a tam sme sa schovávali.“
Mária Ludiková, rod. Hanzelová, sa narodila 7. januára 1922 v Bojniciach. Pochádzala z mlynárskej rodiny Štefana a Anny, rod. Fantúrovej. Mária bola najmladšou z detí, mala ešte dvoch starších bratov, Štefana a Ladislava. Už ako 9-ročná sa po smrti otca stala polosirotou a spolu s mamou a bratmi sa v detstve musela snažiť privyrobiť si a ekonomicky prežiť. Od mladého veku pracovala ako pomocná kuchárka na bojnickom zámku či neskôr v tamojších kúpeľoch. Život dospievajúceho dievčaťa zásadne zmenila druhá svetová vojna. Na vlastnej koži zažila nútené práce pre nemeckú armádu či nemeckých a neskôr sovietskych vojakov ubytovaných v tomto hornonitrianskom mestečku. Spolu s mamou pomáhala partizánom a aj napriek tomu, že – ako tvrdí – bola veľmi bojazlivá, počas vojny si viackrát zachovala charakter a zásadový postoj. Po skončení vojnového konfliktu sa vydala za Štefana Ludika, s ktorým sa jej narodili štyri deti. Mladá rodina zažívala nepríjemnosti kolektivizácie a prenasledovanie zo strany miestnych úradov. Jej život je až dodnes naplnený mnohorakými aktivitami a spoločenskými udalosťami.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
