Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marta Lihotská, rod. Kobelová (* 1933)

• narodená 4. júla 1933, detstvo prežila v Prievidzi

• pochádza z kresťanskej rodiny, brat Rudolf Kobela emigroval v roku 1950 do zahraničia a stal sa kňazom

• stala sa členkou tajnej náboženskej skupiny „Nevoľníčky Matky Božej“

• po odhalení skupiny, ako aj písomného styku s bratom bola zatknutá

• odsúdená na 7 rokov odňatia slobody, výmer trestu neskôr upravený Najvyšším súdom v Prahe na 5 rokov

• väčšinu väzby strávila v ženskom pracovnom tábore v Želiezovciach, kde vládli ťažké a neľudské podmienky

• na základe amnestie politických väzňov v roku 1960 prepustená na slobodu

• v roku 1965 sa vydala za bývalého politického väzňa Stanislava Lihotského, mali spolu tri deti

• väčšinu pracovného života strávila ako administratívna pracovníčka Bytového družstva v Prievidzi

• od roku 1989 žije na dôchodku v Bojniciach

Marta Lihotská sa narodila ako Marta Kobelová 4. júla 1933 v Prievidzi. Mala troch starších bratov – Štefana, Jozefa a Rudolfa. Otec Jozef Kobela bol vyučený zámočník, väčšinu svojho života však pracoval v zahraničí, najčastejšie v Rakúsku, kde chodil za poľnohospodárskou prácou. V neľahkých časoch hospodárskej krízy pomáhal nájsť prácu mnohým ľuďom v zložitej situácii a zorganizovať pre nich aj ich rodiny potrebné živobytie.

Matka Mária Kobelová, rod. Kúdeľková, za ním tiež mnohokrát odišla do Rakúska v snahe zabezpečiť svojim deťom adekvátne životné podmienky. Marta bola odmalička vedená v zmysle kresťanských a morálnych zásad, ktoré jej obaja rodičia vštepovali. Toto cítenie v nej ešte viac prehĺbili miestne rehoľné sestry z Kongregácie Dcér Božej lásky, ktoré sa o ňu starali a u ktorých strávila mnoho času, keď sa jej rodičia práve nachádzali v zahraničí. V Prievidzi postupne absolvovala ľudovú školu, nasledovanú meštianskou školou. V neskoršom období sa rozhodla pokračovať štúdiom dvojročnej Obchodnej školy v Prievidzi, odkiaľ jej kroky viedli na pozíciu úradníčky v miestnej pobočke Štátnej banky československej. Bezstarostnosť mladosti však medzitým narušil nástup komunizmu po februári 1948. Potieranie náboženskej slobody sa stalo politickou realitou a Marta spolu s rodinou sa tiež ocitli v hľadáčiku Štátnej bezpečnosti.

Kobelovci a ich cesta viery na oboch stranách hranice

Celá situácia, ktorá mala priniesť neskoršie následky aj do Martinho života, vznikla okolo úteku brata Rudolfa do zahraničia v roku 1950: „Mal veľmi silnú túžbu zasvätiť svoj život viere a postupne videl, akým smerom sa uberá spoločenská situácia v Československu. Po zblížení sa s nitrianskymi lazaristami sa mu podarilo prekročiť tajne hranice. Išlo o nebezpečnú akciu, museli prebrodiť rieku Moravu a dúfať, že sa nestanú terčom pohraničnej stráže. Chvalabohu sa im útek podaril a my sme zakrátko dostali od neho list z rakúskeho Grazu.“ 

V občasných správach, ktoré rodine anonymne posielal, ich informoval, že sa rozhodol študovať teológiu v Ríme, čo sa mu aj podarilo. V roku 1957 bol Rudolf Kobela vysvätený za kňaza. Rodine samozrejme neumožnili vycestovať do zahraničia, aby boli svedkami tejto výnimočnej udalosti. Rudolfa však veľmi zaujímal osud jeho rodiny, blízkych, priateľov a predovšetkým ho trápila situácia okolo náboženskej neslobody v Československu, kde práve vládli tvrdé 50. roky ovplyvnené stalinsko-gottwaldovským prístupom v zmysle radikálneho potierania akejkoľvek opozície.

Marta tieto problémy vnímala nemenej intenzívne a v snahe naplniť svoju potrebu duchovnej náboženskej realizácie sa stále viac stretávala s ďalšími veriacimi priateľmi z radov laikov, ale aj bohoslovcov, ktorí sa taktiež nemohli v tomto období slobodne nábožensky uplatniť. Na stretnutiach sa zaoberali duchovnými témami: „Boli to stretnutia ľudí prežívajúcich slobodne kresťanskú vieru bez obmedzení neslobodnej doby. Preberali sa tam náboženské témy, zasvätili sme sa odkazu Panny Márie a spolu s ostatnými podobne zmýšľajúcimi priateľkami sme sa nazývali ,Nevoľníčky Matky Božej´. Išlo o akési duchovné obnovy a možnosť ísť cestou viery podľa svojho srdca, nie príkazov režimu.“

Nič však nemohlo byť v dobe plnej podozrievania a nedôvery natoľko utajené, aby to uniklo všadeprítomnej pozornosti štátnych orgánov. V neskoršom období požiadala Martu jej priateľka Gizela Kováčová o kontakt na brata Rudolfa, pretože sa chystala na veľtrh do Rakúska a túžila sa s ním na chvíľu stretnúť. Okrem iného mu chcela odovzdať aj správu od Františka Ondrušku, ktorá hovorila o neslobodných podmienkach náboženskej a duchovnej komunity v Československu. Rudolfa totiž veľmi zaujímalo a trápilo, ako sa darí veriacim v jeho rodnej krajine. Marta bola opatrná a snažila sa túto záležitosť vyriešiť nanajvýš tajne a diskrétne. To však už bola celá skupina prísne sledovaná a Martina tajná korešpondencia s bratom sa dostala k orgánom Štátnej bezpečnosti. Tá nachystala demonštratívny zásah voči tejto domnelej bunke protištátneho odboja. Lavína sa spustila 15. novembra 1958, keď dostala Marta spolu s tromi ďalšími kolegyňami okamžitú výpoveď v zamestnaní. Vysvetľovanie nebolo potrebné. Marta vedela, že slučka okolo ich skupiny sa postupne sťahuje. Nakoniec si 19. novembra 1958 prišli pre Martu vyšetrovatelia, ktorí ju zatkli, čím sa začal kolotoč výsluchov, vyšetrovaní a neustáleho naliehania na Martu, jej rodinu a priateľov pri snahe vykresliť nevinný tajný náboženský spolok ako reakčné hniezdo podlých protištátnych živlov.

Vyšetrovanie, súdny proces a pobyt v „Zelenom pekle“

Zakrátko po Marte zatýkali všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom mohli spájať so skupinou „Nevoľníčok“: „Postupne dokonca zatkli aj môjho otca a matku za to, že údajne vedeli o podvratnej činnosti svojej dcéry a neoznámili to orgánom Štátnej bezpečnosti, ale aj za to, že boli v písomnom styku s Rudkom.“ 

Počas výsluchov sa vyšetrovatelia snažili vystavať celý scenár prípadu v zmysle klasického monsterprocesu sovietskeho typu. Naliehať na obvinených, dostať z nich priznania o protištátnej činnosti aj plánoch rozvrátiť republiku a jej ľudovodemokratické zriadenie. Napriek týmto tlakom však Marta považuje prístup vyšetrovateľov za o niečo humánnejší, menej fyzický, než aký sa uplatňoval začiatkom 50. rokov. V roku 1958, po chybách minulosti a vedomí si drobnohľadu medzinárodných organizácií volili vyšetrovatelia sofistikovanejšie metódy, ktoré spočívali v snahe psychicky zlomiť jednotlivca a docieliť u obvinených vzájomné udávanie sa. Počas vyšetrovacej väzby v Nitre dokonca Marte poslali na celu nastrčenú spoluväzenkyňu, ktorá mala od nej pod rúškom priateľstva získavať dôverné informácie: „Túto hru som ja odmietla hrať, tá žena sa navyše veľmi rýchlo prezradila. Často ju odvádzali z cely, vracala sa vždy s nejakými pozornosťami, cigaretami a inými drobnými výhodami. Neustále okato nadávala na komunistov a snažila sa vo mne vyvolať tiež nejaké nenávistné prejavy voči režimu. Ja som však vždy bola opatrná a v zmysle svojej viery som ani nechcela zatrpknúť v akejkoľvek nenávisti. Keď vycítila po mojich náznakoch, že o nej viem, jedného dňa ju odviedli a už sme sa viac nevideli.“

Po období nekonečných výsluchov a vyšetrovania nastal 3. mája 1959 čas procesu, v ktorom bolo spolu obvinených 15 ľudí. Súd im spolu udelil 43 a pol roka odňatia slobody. Pri odôvodňovaní závažnosti ich trestných činov voči republike sa prokurátori nezdráhali opísať obvinených ako protištátne živly pracujúce pre západné mocnosti, na čele s Rudolfom Kobelom, ktorému prisúdili výzvednú a špionážnu činnosť pre Vatikán, kde vraj robil agenta. František Ondruška, za to, že posunul zahraničiu informácie o náboženskej neslobode v Československu, dostal 7 a pol roka. Gizela Kováčová zas za osobné odovzdanie tejto správy, ako aj údajné posúvanie informácií o nedávnom procese s prenasledovaným a dlhoročne ukrývaným kňazom pátrom Jánom Hutyrom dostala 11 rokov odňatia slobody. Marta bola za velezradu odsúdená na 7 rokov väzby, jej otec na 1 a pol roka. Po odvolacom súde v Prahe bol v júni 1959 Marte znížený trest na 5 rokov nepodmienečne, jej otcovi však trest navýšili na tri a pol roka: „V tom bola tá ich irónia, že mne trest o dva roky znížili, ale chudákovi otcovi tie moje dva roky ako keby posunuli, to ma vtedy veľmi trápilo.“

Po skončení procesu Martu umiestnili do ženskej väznice v Pardubiciach. Uzavretosť a izolovanosť týchto priestorov ju však ubíjala viac než vidina otrockej práce, a tak dobrovoľne požiadala o premiestnenie na výkon trestu do pracovného tábora v Želiezovciach, ktoré mnohé ženy poznačené jeho trpkou skúsenosťou nazývali „Zelené peklo“. Marta si v ňom zažila realitu tvrdej poľnohospodárskej práce, ktorú väzenkyne vykonávali mnohokrát takmer holými rukami, prípadne náradím, ktoré zďaleka svojim účelom a stavom nezodpovedalo 20. storočiu.

Vyčerpané ženy si nemohli oddýchnuť ani po skončení pracovnej zmeny: „Baraky, kde sme bývali, boli pôvodne maštale pre ovce. Bolo nás tam 30 žien, podlaha bola holá zem. Mali sme na prídel jedno vedro uhlia na celý deň, čo zďaleka nemohlo postačovať. Trápila nás zima aj hlad. A hygienické podmienky neboli zodpovedajúce snáď ani pre zvieratá, nieto pre ženy. Vo výkone trestu bolo aj mnoho vrahýň a ťažkých kriminálničiek, a človek sa musel mať stále na pozore. Napriek tomu som tam medzi politickými väzenkyňami a ženami väznenými z náboženských dôvodov našla svoje spriaznené duše. Celý ten pobyt som brala opäť ako určitú nevyhnutnú skúšku mojej viery.“ 

V máji roku 1960 došlo k ďalšiemu zmierneniu politickej klímy, ktoré predznamenávalo neskorší nástup dubčekovskej éry. Marta sa tak po rozsiahlej amnestii politických väzňov po poldruha roku dostala na slobodu. Údel väzňa z nej na túto chvíľu opadol, avšak okovy nepriateľa socialistického zriadenia jej mali komplikovať život ešte dlhé roky.

Polčas rozpadu – postupný rozklad režimu a cesta za slobodou

Po návrate z väzenia si niesla Marta so sebou vo svojom kádrovom posudku stigmu triedneho nepriateľa. Oznámili jej, že bude musieť vykonávať ako nespoľahlivá osoba len tú najpodradnejšiu prácu. Istý čas pracovala v miestnej ovocinárskej škôlke v Prievidzi. Veľkou ranou sa pre celú rodinu stalo úmrtie brata Rudolfa v emigrácii: „Brat v neskorších rokoch pôsobil ako misionár pri pomoci ľuďom z Československa, ktorí ušli za hranice, v tom čase pôsobil v Londýne. V roku 1962 však vážne ochorel na urémiu, vrátil sa do Rakúska, kde mu však už nedokázali pomôcť. Zakrátko zomrel a nám, najbližšej rodine, neumožnili ísť do Rakúska ani len na jeho pohreb. Argumentovali tým, že som bývalý trestanec. Spýtala som sa ich, nech radšej povedia pravdu, či sa Rudka boja ešte aj po smrti, keď sa s ním nemôžme ani len rozlúčiť. Bola to bolestná skúsenosť pre celú rodinu.“ 

Po týchto trpkých rokoch do Martinho života vstúpil jej budúci manžel Stanislav Lihotský: „Zoznámila nás naša kamarátka, vedela som, že bol taktiež bývalým politickým väzňom. Odsúdili ho v politickom procese s Otakarom Vítkovským na 16 rokov väzenia. Prešiel si najtvrdšími väzeniami, vrátane obávaného Jáchymova. Rozumeli sme si a spájala nás podobná minulosť. Zblížili sme sa a zakrátko bola svadba.“ 

V roku 1965 Marta odišla za svojim manželom do Kláštora pod Znievom a postupne priviedla na svet deti Máriu, Pavla a Stanislava. Manžel pracoval v štátnom podniku Neografia v Martine. Životné podmienky a finančná situácia rodiny však bola zložitá a tak, keď sa Marte naskytla príležitosť ísť pracovať na administratívnu pozíciu do bytového družstva v Prievidzi, prijala túto ponuku a pomohla manželovi zamestnať sa v štátnom podniku Agrostav Prievidza. Po čase sa spoločne presťahovali do Bojníc, kde si kúpili rodinný dom. Ako politicky nespoľahlivé osoby boli Marta s manželom pod dohľadom orgánov Štátnej bezpečnosti prakticky počas celého obdobia normalizácie: „Stávalo sa, že sa na mňa chodili vyzvedať na bytové družstvo, ja som si však žila svoj život, nestarala som sa o politiku a svoju prácu si vykonávala zodpovedne. Vďaka chápavým kolegom a nadriadeným som napriek týmto návštevám nezažila komplikácie či výpoveď zo zamestnania.“

Marta sa odmietala vzdať svojho náboženského presvedčenia a na rozdiel od mnohých „tajných veriacich“ svoju vieru vždy prežívala otvorene a slobodne. Navštevovala kostol a aj napriek varovaniam zo strany učiteľov po tejto ceste viedla a vychovávala aj svoje deti. Nakoniec sa v roku 1989 dočkala dôchodkového veku, ako aj pádu režimu, ktorý jej toľko vzal. Radosť zo slobody a zaslúžených plodov svojej výchovy pri pohľade na úspechy detí a vnúčat jej narušila ešte jedna trpká rana, keď manžel Stanislav, ktorého zdravie bolo poznačené útrapami komunistických žalárov, v roku 2003 umrel. V súčasnosti žije Marta Lihotská ako stále aktívna dôchodkyňa v Bojniciach.