Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Zora Lichnerová (* 1925)

• narodená 21. 6. 1925 v Brezovej pod Bradlom

• v rokoch 1909 – 1951 jej otec Ján pôsobil v Brezovej ako evanjelický farár

• do ľudovej školy chodila v rodisku

• študovala na dievčenskom gymnáziu, obchodnej akadémii a napokon na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave

• pracovala v Bratislave, kde v súčasnosti žije na dôchodku

Zora Lichnerová sa narodila 21. júna 1925 v Brezovej pod Bradlom na evanjelickej fare. Otec Ján Lichner (1882 – 1964) bol miestnym evanjelickým farárom a svojím dlhoročným verejným a kultúrnym pôsobením zanechal v myjavskej obci významnú stopu. V roku 1919 založil prvú slovenskú meštiansku školu v Brezovej. Jeho zásluhou vznikol aj tunajší pamätník majstra Jana Husa, Hurbanov pomník, pamätná tabuľa kňaza Jána Lešku, ale aj v roku 1925 otvorený Národný dom Štefánikov a v roku 1940 Letovisko evanjelickej mládeže. „Bol to dobrý farár, mal veľmi dobrý hlas, ktorý mohol v Brezovej uplatniť, pretože je tam veľký kostol. Bol dobrý rečník, myslelo mu to a bol veľmi šikovný. Keď prišla nejaká návšteva na Bradlo, tak zavolali jeho, aby privítal hostí.“ Mama Božena (1886 – 1942) bola v domácnosti, pomáhala otcovi na fare a starala sa o deti. Zo šiestich súrodencov bola Zora najmladšia. „Dobre sme spolu všetci vychádzali, naučení žiť v skromnosti,“ hovorí.

 

Štúdiá v Brezovej pod Bradlom a v Bratislave

Prvé štyri roky ľudovej školy vychodila Zora v Brezovej pod Bradlom a potom pokračovala jeden rok v nemeckej ľudovej škole, pretože otec chcel, aby sa naučila nemecky. „Dostala som sa do jednej nemeckej domácnosti, kde mali rovnako starého chlapca ako ja. Tohto chlapca zobrali na Brezovú k mojim rodičom, aby sa naučil po slovensky, ja som zas bola u nich, aby som sa naučila po nemecky. Naučila som sa nemčinu tak dobre, že som ju potom aj trošku plietla so slovenčinou.“ Zora ďalej absolvoval jeden ročník na meštianke a pokračovala trojročným štúdiom na dievčenskom gymnáziu v Bratislave, potom na obchodnej akadémii, kde zmaturovala a štúdium zavŕšila na Vysokej škole ekonomickej. Počas jej štúdia na obchodnej akadémii došlo v júni 1944 k bombardovaniu Bratislavy spojeneckými jednotkami. Podarilo sa jej však tomuto strašnému zážitku vyhnúť, pretože v teň deň išla po vyučovaní domov do Brezovej.

 

Zážitky počas vojny

Rodina Lichnerovcov bola československy orientovaná a s režimom, ktorý vládol počas Slovenského štátu nesúhlasila – podobne ako väčšina evanjelikov. Ľudácky režim prenasledoval židovské obyvateľstvo a postaral sa o deportácie vlastných občanov do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Otec Ján vtedy na žiadosť príbuzného ubytoval jednu Židovku, ktorú istý čas ukrýval na fare. „Hovorili sme jej Tante (teta), hoci to naša Tante nebola. Bola to pre nás cudzia osoba, ale obľúbili sme si ju. Neskôr sa presunula do ďalšej rodiny. Prišla ku nám spoločne so svojím synčekom, asi šesťročným, ale keďže v tom čase aktívne prebiehali transporty, otec odniesol toho chlapčeka na kopanice, kde to bolo bezpečnejšie.“

Zorina rodina sa zapojila aktívne aj do Slovenského národného povstania. Okrem jej otca sa ho zúčastnil aj ďalší príbuzný, ktorý bol tiež evanjelickým farárom a neskôr bol väznený v bratislavskom Justičnom paláci. Na podrobnosti pôsobenia otca medzi partizánmi si pamätníčka nespomína, pamätá sa však na to, ako im darovala lyže. Partizáni boli poskrývaní v okolitých horách a rodina sa sa im snažila pomôcť, ako sa dalo.

Na ich fare boli neskôr po potlačení povstania ubytované aj nemecké jednotky. Na príchod frontu sa rodina pripravila a prežila ho v pivnici, kde si nanosili základné veci potrebné na prežitie. „Keď prišiel front a Nemci odišli, veľmi sme sa tešili a cez okno sme sa dívali ako bežia na druhú stranu kopca. Z toho okna sme aj mávali Rusom, tí sa potom u nás usadili, mali sme veľký dvor, mohli si variť a my sme sa tešili, že sú tu.“ Pamätníčkina rodina s nimi nemala žiadne problémy, ale vojaci Červenej armády sa nie vždy a všade správali slušne a ohľaduplne. „Jedna pani sa prišla môjmu oteckovi sťažovať, že obťažovali jej dcéru. Otecko jej povedal, aby to radšej nechala tak, pretože keby sa išla sťažovať, mohlo by to mať vážnejšie následky.“ Obrovskú radosť, ktorú však všetci na konci vojny prežívali, nie je možné ani slovami opísať.

 

Ťažký život po nástupe komunistického režimu

Radosť z oslobodenia v rodine Lichnerovcov netrvalo dlho a čoskoro nastúpila vláda jednej strany. Po komunistickom prevrate sa nový režim chcel vysporiadať s údajnými „triednymi nepriateľmi“, medzi ktorých patrili najmä veriaci a členovia cirkví rôznych denominácií. Do podozrenia sa tak dostal aj Zorin otec, ktorému hrozilo zatknutie. „Dozvedel sa, že ho ktosi udal, že káže proti komunistom, tak v roku 1951 rýchlo odišiel z Brezovej do Bratislavy. V kostole sa nenávisť nekáže, tam sa kážu iné veci a on kázal to, čo podľa svojho svedomia považoval za správne. Biblia bola pre neho základ učenia.“

Po otcovom odchode do Bratislavy nedošlo k žiadnym postihom či prenasledovaniu, ale rodine sa žilo ťažko. Čoskoro sa za otcom presťahovali všetci. Takmer celá mnohopočetná rodina sa musela niekoľko rokov tlačiť v malom byte u Zorinho brata. Otec dbal predovšetkým na to, aby deti vyštudovali a mali aj navzdory okolnostiam dobrý základ do života. Napriek tvrdým podmienkam nikdy neuvažovali o tom, že by emigrovali. To však urobil Zorin brat, ktorý študoval a pracoval vo Švajčiarsku a odtiaľ išiel do Argentíny. „Museli sme to vydržať, oni mali moc v rukách, tak čo sme mohli robiť,“ hovorí pamätníčka. Neskôr sa im podarilo dostať družstevný byt, kde Zora žila spoločne so svojimi dvoma staršími sestrami a otcom.

Nádej na zlepšenie pomerov priniesol nástup Alexandra Dubčeka na čelo komunistickej strany v roku 1968 a krátke obdobie Pražskej jari, ktoré však ukončili vojská Varšavskej zmluvy. Vytúženú slobodu priniesol až november 1989 a nežná revolúcia. Pamätníčka si najviac zo všetkého váži nadobudnutú slobodu a demokraciu. Mrzí ju rozpad Československa, ale s odstupom času uznáva, že rozdelenie spoločného štátu prospelo vzájomným vzťahom. „Myslím si, že v tomto štádiu môžeme byť spokojní. Česi a Slováci sú lepší priatelia ako počas existencie spoločnej Československej republiky.“

Mladej generácii praje, aby nemusela nikdy zažiť vojnu a jej hrôzy a zároveň odkazuje: „Aby mladí ľudia usilovne pracovali a nehľadeli len na svoj vlastný prospech a peniaze, ale na všeobecné dobro! Lebo aj teraz sú ľudia, ktorí vidia len svoje osobné záujmy. Proti nepoctivým ľuďom treba ostro vystupovať, vyhraňovať sa, aby sa netešili zo situácie, ktorá tu je a nezneužívali ju. Aby každý poctivo pracoval a žil.“ A zároveň dodáva, že si máme vážiť, čo všetko máme a v akých podmienkach žijeme, lebo to nie je ani v súčasnosti samozrejmé. „Sú stále vojny, ľudia žijú v biede, umierajú od hladu, no my sa tu máme dobre,“ uzatvára.

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK.