Milan Lasica

„Pravdou je, že nie vždy, ale často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že tam bude takýto človek, aby sme si dávali pozor. Keď sme napr. vystupovali s Janou Kociánovou, to sa nám stalo veľakrát. Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom, zase nebolo až také celkom veselé. To ste mali furt pocit, že vám niekto stojí za chrbtom a počúva, čo poviete. A keď to poviete, tak on to prekrúti a tak to potom interpretuje. A to sa stávalo bežne, samozrejme. A to sa stáva aj teraz, ale nič sa vám už nemôže stať.“

„Pamätám si rôzne spoločenské udalosti takzvanej strednej triedy, ktorá vtedy fungovala v Bratislave, a asi nielen v Bratislave. To boli väčšinou ľudia, ktorí boli prívrženci Demokratickej strany a zjavne sa tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila. No ale potom, netrvalo to ani 2 roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom. Koncom roku 1947 diskreditovali Demokratickú stranu, atď. Takže, dá sa povedať, že tie februárové udalosti, ktoré sa odohrali v 1948 v Prahe, tie sa na Slovensku odohrali pár mesiacov skôr. Pamätám sa, ako sme počúvali prejavy v rozhlase. V Redute bol veľký míting, rečnil tam Široký, neviem, či vtedy bol predsedom KSS, asi áno. Skrátka, situácia začala byť dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po 1948. Vtedy začali z Bratislavy ľudí z tej našej vrstvy, tých našich priateľov, vysťahovávať na vidiek. To sa volalo Akcia B. Ľudí vysťahovávali jednak preto, že boli politicky nespoľahliví, a jednak preto, že bývali často vo veľmi zaujímavých vilách pod Slavínom, kde chceli bývať víťazi vtedajšej ,revolúcie‘.“

„Vyzerá to tak komicky, ale ja sa pamätám, na otca mojej ženy, ktorý bol učiteľ. On za Slovenského štátu učil, a zhodou okolností, aj slovenčinu. Videl som jednu učebnicu, ktorú vlastnil a v nej boli vyškrtané celé strany, pretože tá učebnica bola ešte z Československej republiky. Takže za Slovenského štátu isté veci neboli vhodné, no a toto pokračovalo aj za komunizmu. Napríklad, ešte na začiatku, keď som chodil do prvej ľudovej školy, sme mali obraz prezidenta Beneša na stene, aj Masaryka. To potom všetko išlo dole, a samozrejme, ani nehovorím, že by tam mohol byť krucifix. Potom sa tam objavil prezident Gottwald. A o Benešovi sme sa v dejepise učili ako o človeku, ku ktorému treba mať negatívny vzťah. Pamätám sa, že som raz odpovedal na túto tému: Prezident Beneš - a povedal som v tej súvislosti: ,Pán doktor Beneš‘, tak učiteľka povedala: ,Stačí len Beneš‘.“ Takže aj pána doktora mu vzali.“