Ernest Kyrály

„Boli také časy, že prišli, povedzme, keď sme mlátili, prišli pätnásti tí kopciheri, neviem, skadiaľ boli, lenže ako sme mlátili, hovorili, že prvýkrát sa musí splniť kontingent, až potom, čo zvýši, pre rodinu. Ale zobrali všetko, nestarali sa o to, čo budeme siať, čo budú deti jesť, a to nielen môj otec, ale to polovica obce, čo boli takí lepší gazdovia, tak to tak bolo. Takto sa robilo až do 1953 roku, keď bola mena peňazí. Potom už nebola ako na lístok, lebo v 1953 roku bola mena peňazí, a potom už bolo všetko, dalo sa kúpiť navoľno, už niečo bolo ľahšie.“

„Predvolal ma do Stredy nad Bodrogom a ten mladý žandár, no bol odo mňa mladší, neviem o koľko rokov, hovorí, žeby som podpísal, že ja som mal o dvestoštrnásť korún alebo koľko, alebo dvestošestnásť korún, zvyšok peňazí, aby som podpísal. Hovorím: ‚Keď ma tu zabiješ, ani vtedy nepodpíšem, čo si ty predstavíš.‛ ‚Nepodpíšeš?‛ ‚Nie.‛ Nechcel som mu podpísať, dal mi jednu facku. A ako ma udrel, ja som sa, ja som bol taký gavalier, ja som sa nezľakol, ja som mu okamžite, on sa ešte nestačil ani privrieť, ja som mu vrátil, ale tak som mu vrátil, že okamžite on sa prevrátil, tam bol aj vešiak, tam mal opasok, brigadírku, šaty povesené, prevrátil aj toto. A ako toto prevrátil, tam bol druhý žandár, prišiel dnuka a ten mal, neviem, čo mal v ruke, lenže mal dačo v ruke, a ten žandár, to nebol zo Stredy, to bol dáky cudzí príslušník. Toľko som cítil, že všetko pred mojím okom. A udrel tu na hlavu a na krk. A ja som spadol, no neviem, koľko som tam bol v bezvedomí, lenže ako som už ja prišiel k sebe, tak už bola tá miestnosť prázdna, už bol som špinavý od prachu, ale bol som samá krv a tak ma dokopali, zničili. Vyškriabal som sa do auta a nevedel som sa spamätať, že čo je so mnou. Potom som už tak prišiel k sebe, že zmizni odtiaľto. Takže som išiel do auta a len po štyroch ako pes som išiel ku autu. Vonku tam bolo auto, som do neho sadol, prišiel som domov. Verte mi, ležal som osem dní doma. A ja som ... išiel do Trebišova a som tam povedal, hneď som sa išiel ako sťažovať na toho žandára. To bol prokurátor, jeden prokurátor, viem, že sa volal Bajúz, aj maďarsky vyprával. A mne toľko povedal ten prokurátor, aby som prestal, pretože mi urobia jeden karambol a budem dva metre čuchať zem zospodu.“

„A raz ma upozornil, tiež bol jeden príslušník, menovite on sa volal Fuchs Ladislav. Tiež bol dopravák a mi hovoril, že Ernest, nakoľko sme sa dobre poznali, on ma upozornil: ‚Erne, rob dačo, pretože máme vydané, že teba zlikvidovať treba, že nie je tu treba súkromníka, aby urobil tú furmančinu, lebo na to sú socialistické organizácie. Ale že čím skôr rob dačo, lebo zoberieme ti technický a nebudeš vedieť dať, takže dačo rob, pokiaľ môžeš.‘“

„V roku 1957 bolo to, že už sme nemohli ďalej. V noci prišiel za nami Trošku Július, on bol vtedy tu tajomníkom alebo predsedom, neviem, vtedy myslím tajomníkom na MNV a on prišiel v noci k nám a hovoril otcovi: ‚Pán Kyrály, buď vás zajtra zoberú, zavrú, alebo podpíšete na družstvo, už ste len sám,‘ v obci už nebol nikto, iba len on. A tak ešte boli štyria alebo piati. Aj tak bolo, že na druhé ráno prišli asi dvadsiati. Prišli k nám ráno, ale my sme už s otcom tak urobili, že ráno sme išli skoro ráno na seno, lebo mali sme aj seno odovzdať na kontingent. Tak sme išli, naložili sme seno, že zanesieme do susednej dediny. Do obce Boľ bolo treba odovzdať seno, ja neviem, asi sedem alebo osem metrákov sena bolo treba odovzdať. Naložili sme, prišli sme domov, vola aj sekeru sme nechali pred bránou a išli sme dnuka jesť, lebo už to bolo, čo ja viem, desať hodín alebo pol jedenástej dopoludnia, ešte sme ani neraňajkovali. A naraz ako sme raňajkovali, tak prišli asi dvadsiati alebo pätnásti ľudia hore, na dvor, no a hneď na otca, že prečo ako že taký teror, prečo on nechce podpísať, on už je len sám, prečo nepodpíše. ‚Už aj tak máte posledné hodiny,‘ hovoril. ‚Buď vás zoberieme, alebo podpíšete.‘“