„Ja dnes, keď na to myslím, ale prestanem už, lebo vidím, že mi idú slzy do očí, to už nie je dobre. Tak sa čudujem, jak, dočerta, sme to vlastne viac-menej, naša rodina, jak sme to preskákali. Ja neviem. Nezostali sme spolu, pritom sme zostali všetci nažive. Nerada som o tom hovorila a mama tiež povedala: ,To je kapitola života, ktorú buď uzavrieme a budeme žiť normálne ďalej, alebo ju neuzavrieme a všetci sa zbláznime.´ Vidíte, idú mi slzy, nerada o tom hovorím. A čo som komu urobila? Práve naopak."
„A najviac sa čudujem dnes tomu, jak som prehltla ten Ravensbrück. Neviem, ja som to zhltla ako pokazený zemiak. Ten ravensbrücký rok, ja neviem, ani to nebol rok, to bolo pol roka, 8 mesiacov. Ani vo mne nezostala zlosť, ani hnev, ani urážka. Ja tiež nemám rád každého, musíš mať práve mňa rád? Ja som sa tam dostala, ako keď chytia niekoho takto za vlasy a pustia ho do úplne nového prostredia. Šup! Nie, moja sestra bola s mamou v Budapešti. Lebo ona bola maličká, o štyri roky mladšia. ,Na Ági už je spoľahnutie, že urobí, čo je rozumné, nie, čo je nerozumné.´ A tým to bolo vybavené. Tiež si pomohli. Nemohli, obidve nemohli, museli sa rozhodnúť. A veľmi správne a dobre sa rozhodli - pre tu menšiu, samozrejme."
„Lenže, ono je to veľmi ťažko, lebo ja nie som vôbec pobožná, ja som neveriaca, ja neverím. Ale neverila som už predtým, viete? Už boli také náznaky... A niekto povedal asi takýmto tónom: ,Ja som žid, kto je viac?´ No somár je viac. Ale neviem, čo je na tom viac alebo menej, alebo lepšie. Čo je lepšie, chodiť kľačať tu do kostola, alebo tam sa klaňať - ani jedno, ani druhé mi nezodpovedá."
Celé nahrávky
1
domov pre seniorov Ohel David, Bratislava, 25.03.2017
Agneša Krahulcová-Herzová sa narodila 4. augusta 1922 v maďarsko-nemeckej židovskej rodine na Spiši, kde bol otec správcom veľkostatku. Štyri roky chodila do nemeckej ľudovej školy. V napätej politickej a spoločenskej situácii v roku 1940 zmaturovala na slovenskom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Otcovi načas udelili výnimku z deportácií, ale tá sa nevzťahovala na deti. Nasledoval odchod rodiny do emigrácie v Budapešti. Agneša so sestrou bývali u nemeckého profesora, ktorý ich a ďalšie dve zverené deti tajne vyučoval. Pravdepodobne v zimných mesiacoch 1944 bola Agnešina rodina deportovaná do rôznych vyhladzovacích táborov. Približne 6 mesiacov strávila väzenskou prácou v továrenskej výrobe v ženskom tábore v Ravensbrücku, až do oslobodenia 30. apríla 1945. Všetci členovia najbližšej rodiny v táboroch prežili. Po oslobodení sa s manželom Jurajom usadila v Prahe.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
