Ľubomír Kolenčík

No tak takto plynul čas, dva roky, a musel som sa riešiť. Ja som sa musel riešiť sám. Doma rodina, manželka a dve dcéry dospievajúce. Dva roky som neni doma. Neviem, čo sa deje, doma. No samozrejme, všetko to malo následky. Tam som si až uvedomil, že za všetko sa platí daň. Takže od tej chvíle, keď som povedal, že áno, stanem sa teda tým prvým veliteľom, tak dodnes som stále v kotrmelcoch. Odprevádzal ma prezident, po dvoch rokoch úspešnej misie, kde som priniesol najvyššie vyznamenanie z OSN, z New Yorku, písomné hodnotenie mojej činnosti a činnosti celého telesa, že som mohol naozaj si nárokovať na vysoké posty, som prišiel aj o ten post, z ktorého som odišiel. Lebo ten mi zaručovali, že keď už nič iné, tak sa vrátim naspäť, ale nejaké dva mesiace pred príchodom aj to mi obsadili. Tak som prišiel a bol som na obrubníku.

Nič. Nikto. Viete, to neni akt vtedy, keď sa zdvihne ruka, že choďte. To neni akt, keď, bohužiaľ, zahynie človek, že idete pre neho osobne aj lietadlom a doveziete ho domov, to sú gestá prázdnych ľudí, ktorí vôbec nerozumia životu. Ale mladí ľudia prišli o zázemie, o existenciu, o psychický život, a nikto sa nimi nezaoberá. Dvadsať rokov som sa pokúšal, aby sa postavil pre veteránov nejaké zázemie, nejaký sociálny dom, aby sa tí ľudia mali kde, aby mali aspoň trošku istotu, že majú kde ísť dožiť, keď prídu, lebo takých príbehov, aký ja som hovoril o sebe, je veľa, o ktorých sa nehovorí a ktorí to ani nezverejňujú. Veľa manželstiev sa rozpadlo, veľa ľudí prišlo o existenciu, veľa ľudí je psychicky poznačených. Nikto s tými ľuďmi nerobí nič. Keď založíte neziskovú organizáciu a snažíte sa riešiť veci v prospech ľudí a suplujete úlohu štátu, tak ten štát sa vám neustále 25 - 30 rokov otáča chrbtom a nechce s tým nič mať, tak aká môže byť len odpoveď na toto všetko, mi povedzte.

No a od prvého mája mal odísť kontingent, 600-členný, desiatky, stovky vagónov materiálu, techniky a ľudí, a teraz kto je trošku súdny, tak asi si to nevie... nemôže, nikto predstaviť, že sa za dva mesiace dá spraviť. A ľudia neboli, vojaci základnej služby podľa platnej ústavy nemohli slúžiť mimo republiku, tým pádom mohli ísť iba vojaci zo zálohy, teda otcovia rodín, ktorých v zostave bolo skoro 70 %. Tých 30 % sa nazbieralo stávajúcich vojakov z povolania - dôstojníkov, práporčíkov a takáto zmeska nevycvičených, sebe neznámych si ľudí, išla. Nevedeli, do čoho idú, na čo tam idú, len vedeli, že za čo tam idú, nie načo tam idú, ale za čo tam idú. Vedeli, že mesačný príspevok OSN na prilepšenie, tzv. žold, v podmienkach tejto misie bol 999 amerických dolárov pre všetkých rovnako, či pre veliteľa alebo pre trebárs vojaka, čo tam plnil nejaké koncové úlohy. Toto samozrejme bolo pre Slováka veľký ťahák, lebo 999 dolárov v tej dobe, v 1993. mal pre nich veľkú výpovednú ekonomickú silu, to bolo okolo, myslím, 30 000 korún. No ale to nič neznamenalo. Takže žiadny výber, ale poriadny nábor to bol, riadny zber, lebo sme nemali ľudí. Nikto sa tam nehrnul. A tí, čo tam chceli ísť, tak nevedeli, do čoho idú a ešte málokto im aj vedel vysvetliť, že do čoho vôbec idú. Však to nikto nevedel.