„Tam som prišiel do Košíc na to štvrté oddelenie tej Štátnej bezpečnosti. Som sa posadil a on sa ma opýtal, či viem, prečo som sem prišiel. Ja som povedal, že si neviem spomenúť na nič také, že by som spravil tomuto štátu, aby som mal byť stíhaný. A on vyložil ten leták. No a ja som ho bez mihnutia oka spoznal a bez všetkého som povedal, že je to môj leták. Ja som na ňom robil. A som mu povedal ešte jednu vetu, že ja s tým obsahom letáku súhlasím aj teraz. To boli tri vety, čo som mu povedal, a bolo po vyšetrovaní. Zapísal protokol, ja som ho podpísal. Podal mi ruku a povedal mi jednu vetu, že: ‚Veľká škoda Vás bude v živote!‘ Toto mi povedal. No a mal kus pravdy."
„A čo chcem povedať, že ja som mal strážiť tých mojich spoluväzňov. Ja som bol brigadír. Tí velitelia boli zúfalí, pretože každý týždeň sme mali iného toho veliteľa. Ja som sa zahrabal do tej ryhy alebo kde sme boli. Ja som bol na čele a kopal som s tými chalanmi, čo tam boli so mnou zavretí. Pretože mi ich bolo jednak ľúto tých chlapcov, aby som sa vo väzení ja vyvyšoval, že ja vás budem strážiť. Však to je proti logike, no nie? Takže takto som ja vytrestal tých dozorcov, že som makal fakt s tými chlapcami. Ja keď som išiel domov, tak som držal nohavice v ruke, čo sa nedali ani remeňom zapnúť, ani nič. (...) Toľko som schudol, som schudol takých dobrých 18-20 kg za tých pár mesiacov. Ale bol som mladý."
„Dvaja sme boli spoluautori toho letáku nešťastného. Jedným zo spôsobov aj tam na východnom Slovensku bolo vyrobiť nejaký solídny leták a informovať občanov, čo sa deje. Lebo tam bolo mnoho ľudí dezinformovaných. Ja si pamätám aj názov toho letáku - ‚Bratia Slováci!‘ Tam sme informovali ľudí o tom, v akom stave sa nachádza republika, že je okupovaná. Aby sa nenechali dezinformovať od iných ľudí. Lebo mnoho ľudí bolo na východnom Slovensku, hlavne Rusnákov, ktorí inklinovali k ruskej národnosti. Opisovali sme tam celé dianie, že by sme chceli zakladať odbojové skupiny. Potom sme tam dali na pranier ako kolaborantov tých pracovníkov okresného výboru strany a tých čelných funkcionárov okresu."
Ladislav Kmetík sa narodil 1. augusta 1944, pochádza zo Žilinskej Lehoty. Po skončení strednej všeobecnovzdelávacej školy pokračoval štúdiom Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre v odbore meliorácia. V neskorších rokoch pracoval na Vodohospodárskom projektovom ústave v Žiline, neskôr žili spoločne s manželkou v Trebišove, kde pracoval v rámci Poľnohospodárskych stavieb v Sečovciach. V hektickom období invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa naplno prejavili jeho protirežimné názory, keď sa zapojil do letákových akcií a formovania tajnej odbojovej činnosti. Po nástupe normalizácie v decembri 1970 bol zatknutý a odsúdený za problematickú letákovú kampaň. Výkon trestu absolvoval v Želiezovciach, odkiaľ bol v máji 1971 za dobré správanie podmienečne prepustený. Osobne aj kariérne perzekvovaný aj v neskorších rokoch, v dôsledku čoho odišiel s rodinou v roku 1972 do Žiliny. V roku 1977 utrpel ťažkú autonehodu, ktorej následky ho zdravotne poznačili na zvyšok života. Od roku 1980 pracoval v Slovenskom rybárskom zväze, kde na pozícii investičného referenta a neskôr zástupcu vedúceho zotrval až do svojho predčasného odchodu do invalidného dôchodku v roku 1991. V súčasnosti žije Ing. Ladislav Kmetík na dôchodku v Kysuckom Novom Meste spoločne so svojou manželkou, ktorá mu je vernou oporou po celý život.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
