Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mikuláš Huba (* 1954)

• narodený 24. marca 1954 v Bratislave

• v roku 1978 na Prírodovedeckej fakulte UK ukončil štúdium geografie a stal sa vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied

• od 70. rokov bol členom Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny a predsedom základnej organizácie č. 6

• podieľal sa na príprave publikácie Bratislava/nahlas

• oponoval výstavbe sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros

• pričinil sa o zachovanie mnohých prírodných a kultúrnych pamiatok

• po slobodných voľbách v roku 1990 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady

• v rokoch 1990-1992 predseda Výboru pre ochranu životného prostredia a krajiny SNR

• laureát Ceny Josefa Vavrouška (popredného českého ekológa)

Od detstva prezývaný Maňo. Legendárny environmentalista, geograf a ochranár, s ktorým na ochranárskych aktivitách počas normalizácie spolupracovali takmer všetci, čo neskôr na Slovensku viedli revolúciu v novembri 1989.

Ostrov zelene

Mikuláš Huba sa narodil 24. marca 1954 v dome na Hradnom vrchu v Bratislave. Ten dala postaviť za prvej republiky jeho stará mama, drobná obchodníčka s látkami, ktorá mala svoj obchodík na Zelenej ulici. Dom bol obkolesený rozsiahlou záhradou, v ktorej si Mikuláš utváral prvý obraz sveta. Nebol to len tento „zelený ostrov“, ale aj okolie domu, ktoré bolo vtedy ešte idylické: chlapci si kopali cez dnes rušnú Mudroňovu ulicu loptu, auto tadiaľ prešlo veľmi zriedkavo. V zime z chodníkov kvôli k deťom neodhŕňali sneh, aby sa mohli sánkovať.

Vzťah k prírode získal Mikuláš od svojich rodičov. Jeho mama bola botaničkou, otec významným entomológom z Fytopatologického ústavu SAV. Rodičia, vášniví turisti, lyžiari a horolezci, brávali Mikuláša na túry už od jeho jedného roka (najskôr v ruksaku) so sebou. V pätnástich rokoch mal zlezené všetky dostupné tatranské štíty.

Zlom prišiel v auguste roku 1968, keď sovietske tanky obsadili Bratislavu a počas pouličných demonštrácii zabili chlapca, s ktorým Mikuláš mesiac predtým hral futbal. V štrnástich rokoch tak precitol a stal sa z neho „homo politicus“. Keďže humanitné vedy, ktoré pôvodne chcel študovať, boli v tých časoch pod tlakom ideológie, rozhodol sa pre geografiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Oslovilo ho aj to, že táto veda „neskúma ani tak jednotlivosti, ale skôr vzťahy medzi nimi“.

Hniezda alternatívneho myslenia

V roku 1969 zakúpil Ústav fytopatológie SAV, na čele ktorého stál Mikulášov otec, chalupu na pomedzí Oravy a Liptova v rázovitej opustenej osade Podšíp. Prostredie nepoškvrnené civilizáciou, ako aj samotné práce na oprave chalupy sa stali pre pätnásťročného Mikuláša „láskou na prvý pohľad“. Záchrana tradičnej ľudovej architektúry vytvárala symbolické spojenie s minulosťou, ktorú komunisti v lepšom prípade ignorovali a v tom horšom likvidovali. Taktiež boli tieto odľahlé oblasti akýmsi azylom či možnosťou úniku pred normalizačnou realitou, kde kontrola štátnych orgánov – sústredných v Bratislave a iných mestách – zväčša nedosiahla a rozmýšľalo sa tam slobodnejšie. 

Prostredníctvom Mikuláša objavili takéto miesta aj jeho kamaráti – študenti herectva z VŠMU (Geišberg, Šimun, Landl a ďalší), ktorí si trávenie voľného času na odľahlých chalupách tiež zamilovali. Vznikla tak legendárna dreveničiarska osada U Michalcov. Skupina okolo Juraja Novotu osídlila osadu Federovo.

Podobne vznikli aj Brízgalky; kultové miesto stretávania sa disidentských intelektuálov a umelcov. Útočisko tam v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch našli aj zakázaní pražskí hudobníci, Dominik Tatarka, Ján Langoš, Ladislav (Agnes) Snopko, Gusto Dobrovodský či Oľga Havlová. Zo dva razy tam zavítal aj jej manžel, Václav Havel.

Legendárna Základná organizácia číslo šesť

Mikuláš Huba absolvoval v roku 1978 štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK a stal sa vedeckým ašpirantom a neskôr i vedeckým pracovníkom Geografického ústavu SAV. Spolu so svojimi kamarátmi sa postupne púšťal do čoraz ambicióznejších projektov. Napríklad do záchrany starých mlynov (spolu napr. s Petrom Kresánkom a svojím bratom Mariánom) či chátrajúcich meštianskych domov. Vedeli, že ako neorganizovaní jednotlivci veľa nezmôžu, a začali rozmýšľať o oficiálnej „streche“, ktorá by im umožnila komunikovať s úradmi.

V roku 1977 sa preto pričlenili k Slovenskému zväzu ochrancov prírody a krajiny (SZOPK) a vytvorili Sekciu pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia. Bola to akási „tieňová štruktúra SZOPK“, z ktorej o tri roky, v roku 1980, vznikla legendárna základná organizácia ochranárov (ZO 6). Medzi jej v tej dobe asi 100 členov patrili okrem iných Peter Tatár, Vlado Bednár, Július Satinský, Tomáš Janovic, Pavel Šremer, Vladimír Ira, Fero Guldan, Beňo Alexy, Juraj Nvota, Peter Kresánek, Anna Velebová Grešková, Michal Greško, Eugen Gindl, Peter Klučka, Juraj Podoba, Karol Fröhlich, Fedor Gömöry, Milan Hladký, Oto Körner, Ján Hanušin a mnohí ďalší. Formovala sa medzi nimi vzájomná spolupatričnosť a nezávislé, alternatívne myslenie. Postupne sa  venovali aj množstvu iných tém: ovzdušiu, vode, Dunaju, prírodným rezerváciám, historickému jadru Bratislavy a priľahlých obcí, technickým pamiatkam. A z príliš veľkej pôvodnej Z0 6 sa osamostatnili nové ZO 7, 13 a 16. Ich spoločný aktivizmus vyvrcholil v októbri 1987 vznikom (polo)samizdatového dokumentu Bratislava/nahlas, ktorý sa okrem mena Mikuláša Hubu spája aj s menami Ján Budaj, Juraj Flamik, Eugen Gindl, Fedor Gál, Peter Tatár, Pavel Šremer, Gabriela Kaliská, Hana Zemanová Volková, Peter Kresánek, Vlado Kohút, Jirka Kubáček, Juraj Podoba, Josef Vavroušek a mnohými ďalšími, keďže jeho autorsko-oponentský kolektív bol takmer stočlenný.

V druhej polovici osemdesiatych rokov bratislavskí ochranári vypracovali a predložili návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko a významným spôsobom prispeli aj k obnove osady Vlkolínec, ktorá je dnes zapísaná v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Ďalšia výzva prišla, keď sa na jar v roku 1988 preborila strecha bývalého kláštora v Mariánke: „Vedeli sme, že štát s tým nič nebude robiť, tak sme sa pustili – pod vedením môjho brata Mariána – úplne ‚šialene‘ aj do obnovy tejto obrovskej pamiatky. S holými rukami a ‚na kolene‘ sme ju začali opravovať. Zázrak bol to, že sa tam nikto nezabil, pretože sme chodili nie veľmi zaistení po streche a odpratávali sutiny v interiéri. Takže bolo šťastie, že tam niekomu nepadol na hlavu nejaký trám. Neuveriteľná, dobrodružná a zároveň výsostne multikultúrna akcia to bola, ale veľmi dôležitá aj spoločensky a politicky, lebo sa tam postretávali vari všetci ľudia, ktorí potom robili Nežnú revolúciu.“

Kauza Bratislavské historické cintoríny

Mikuláš s priateľmi – medzi ktorými sa v r. 1981 po prvý raz objavil aj Ján Budaj – sa postavili proti viacerým rozhodnutiam mesta Bratislavy a štátu, ktoré boli z hľadiska ochrany pamiatok a prírody vyslovene barbarské.

„Dozvedeli sme sa, že sa majú zlikvidovať štyri bratislavské historické cintoríny, ktoré boli úžasné oázy zelene, krásnych náhrobkov a autentickej atmosféry. Najväčší z nich bol Ondrejský cintorín. Motívy vtedajšieho vedenia Bratislavy mohli byť rôzne, jeden taký zrozumiteľný bol, že tam boli pochovaní prevažne pôvodní Bratislavčania nemeckej a maďarskej národnosti, a pri návšteve cintorínov bolo každému hneď jasné, že Bratislava voľakedy nebola príliš slovenská. Druhý dôvod bol ideologický, že tam boli pochovaní v prvom rade bohatí ľudia, lebo tí chudobní by si tie náhrobky ani nemohli dovoliť. A posledný dôvod, ktorý bol možno najdôležitejší, bol ten, že ľudia, ktorí na to mali dosah, mali takto možnosť si rozkradnúť vzácne mramorové náhrobky, nechať ich narezať na menšie, použiteľné na nové hroby a na tom zarobiť veľké peniaze. Ale na to sme my, „naivky“, najskôr ani nepomysleli, hoci toto možno bol ten hlavný dôvod,“ uvažuje Mikuláš Huba.

Atmosféru strachu, v ktorej bola vzácna odvaha slobodne sa podpísať pod protestnú petíciu, ilustruje aj táto Mikulášova spomienka: „V polemike s vtedajšou mocou, ktorá zareagovala na našu snahu zachrániť staré cintoríny veľmi podráždene, sme oslovili s petíciou popredné osobnosti vtedajšieho spoločenského a kultúrneho života. Kľúčové bolo, že sa pod ňu podpísal aj národný umelec Vladimír Mináč, vtedy nespochybniteľná autorita aj v komunistických kruhoch a predseda Matice Slovenskej. Mináč sa hlboko zamyslel a po fľaši vodky to podpísal. A to bolo úplne kľúčové, lebo keď všetci tí ďalší ‚súdruhovia umelci‘ zistili, že to aj Mináč podpísal, tak boli ochotní sa podpísať aj oni. Ale výborné bolo, že hovorili: ‚A kde sa ten Vladko Mináč podpísal?‘ ‚Tu na tento hárok, ale až celkom na spodku, tu máte nový hárok.‘ A oni, že ‚nie, my by sme sa len tuto pod Vladka.‘ Takže tam natlačili vari štyria národní umelci na úplne spodný okraj toho papiera svoj podpis. Ale aj tak im patrí moje uznanie za to, že sa v neľahkých časoch zasadili za dobrú vec.“

Unikátnych historických a prírodných prostredí, ktoré sa vďaka Mikulášovi a ľuďom okolo neho podarilo zachovať, je celý rad. Napríklad Roháče, stredoveký dom č. 207 v Banskej Štiavnici, stanicu 1. konskej železnice v Uhorsku a viaceré technické pamiatky, vzácne lokality na Devínskej Kobyle, Jurský Šúr, staré obce okolo Bratislavy, staré stromy i domy v centre mesta, Líščie údolie v Karlovej Vsi, kopec Zečák nad Lamačom, dunajské lužné lesy pod Bratislavou či jednu z populárnych bratislavských ulíc – Obchodná, ktorú komunisti chceli celú zbúrať a postaviť tam „tri mrakodrapy“.

„ZO-Šestka“, ako si spriaznení ochranári hovorili, sa postupne rozrastala, jej členovia sa stretávali každý prvý štvrtok v mesiaci v Osvetovej besede na Západnom rade. Kauzy, na ktorých sa zúčastnili, faktograficky a literárne spracúvali a pre internú potrebu svojich členov aj publikovali. Tieto aktivity vyústili aj do vydania ich prelomovej publikácie. 

Obesenci na dverách

„Aj Bratislava/nahlas bola vlastne tiež len príloha k zápisnici z členskej schôdze. No zároveň to bola aj príloha k listu, ktorým sme reagovali na verejnú výzvu – akoby už v duchu perestrojky v Sovietskom zväze –, kde bratislavské mestské orgány formálne deklarovali, že chcú diskutovať aj s verejnosťou, a že teda nech sa verejnosť vyjadrí. Tak my sme v podstate celkom legitímne, logicky a zároveň lišiacky zareagovali na túto hodenú rukavicu,“ hovorí Mikuláš Huba, jeden z iniciátorov, autorov a vydavateľov tohto programového a veľmi kritického dokumentu bratislavských ochranárov.

Bratislava/nahlas obsahovala súbor kritických štúdií, najmä z oblasti ekológie, pamiatkovej starostlivosti a sociológie, týkajúcich sa stavu životného prostredia i celej vtedajšej spoločnosti. Pobúrila „štátostranu“ najmä po tom, ako podrobnú informáciu  o nej odvysielal Hlas Ameriky, ktorý ju označil za najväčšiu kritiku komunistického režimu za uplynulých 40 rokov. Okrem výsluchov, ktorým sa Huba a jeho spolupracovníci museli podrobiť, nasledovala hlavne nepriama šikana.

Na dvere ich ochranárskej kancelárie na Markušovej 2 (teraz Mariánska – pozn. MH), kde neskôr sídlil aj prvý sekretariát VPN, im namaľovali veľkú šibenicu a raz im hrubé okenné sklá niekto prestrelil a zranil jedného z nich. Pod kritický článok v Pravde, ktorí signatárov Bratislavy/nahlas odsudzoval, sa podpísala fiktívna súdružka Dana Piskorová, za ktorou sa v skutočnosti skrýval zástupca šéfredaktora Arnošt Bak.

„Hrali to na dve strany. Chceli k nám byť slušní, lebo zrejme tušili, že ten režim sa dlho neudrží, a rozhodne si nechceli narobiť nepriateľov z ľudí, o ktorých predpokladali, že budú mať asi dosť veľké slovo po prípadnej zmene pomerov. Na druhej strane, keď mali vo vedení strany navrch konzervatívci typu Biľaka a Jakeša, vedeli byť aj nepríjemní, písať odporné anonymy, telefonicky sa vyhrážať a pod.“

V druhom desaťročí normalizácie sa aj v oficiálnych štruktúrach čoraz viac objavovali a prejavovali ľudia, ktorí s ochranármi sympatizovali: „Vo všetkých týchto štruktúrach sa s niektorými ľuďmi dalo spolupracovať. Či už to bolo z našej iniciatívy, že sme ich oslovili, ale častejšie ponúkli pomoc sami. Keď vedeli, čo robíme, tak nám spontánne poskytovali informácie a rôzne výsledky výskumov z akademických či rezortných ústavov a podobne, čo sa nám pri písaní  Bratislave/nahlas veľmi hodilo. Bez toho by tú svoju faktografickú kvalitu určite nemala.“

Mocenský aparát sa vyparil

Mikuláš Huba sa v čase vypuknutia revolúcie nezdržiaval na Slovensku. Zo zahraničia sa vrátil až 21. novembra. „Druhá strana mala pripravených asi viacero scenárov a jeden z nich bol: nejako sa dobrovoľne dohodnúť s ľuďmi, ktorí tú revolúciu zrealizujú, a následne sa stiahnuť do úzadia, čo aj urobili. Vlastne celý ten obrovský mocensko-represívny aparát, ktorý na Slovensku 40 rokov vládol, sa naraz v novembri ´89 akoby vyparil, akoby prestal na niekoľko dní a týždňov existovať. Bola to unikátna situácia, a tak tu vzniklo akési bezvládie, mocenské vákuum, keď zrazu ľudia z námestí a tribúni Novembra boli viac-menej jediní, ktorí rozhodovali, čo sa bude zo dňa na deň diať,“ hovorí pamätník.

Mikuláš mal hneď po svojom návrate z cudziny vystúpenie na Námestí SNP a jeho prejav bol, na rozdiel od iných, nielen oslavný, ale aj vizionársky a varovný: „Mal som vystúpenie 24. či 25. novembra na Námestí SNP, jedno z mála aj varovných v tej totálnej eufórii, a bohužiaľ to, pred čím som varoval, sa aj naplnilo. Hovoril som, že je fantastické, že znova získavame tú štyridsať rokov absentujúcu slobodu, ale pred jedným druhom slobody som varoval, a to pred slobodou drancovania.“

Trhová, ale ekologicky orientovaná

Po prvých slobodných voľbách v júni 1990 sa Mikuláš Huba stal nezávislým poslancom Slovenskej národnej rady za Stranu zelených a v rokoch 1990 – 1992 bol členom kolektívnej hlavy štátu – Predsedníctva SNR i predsedom jej Výboru pre životné prostredie a ochranu prírody.

Nedostatky v ponovembrovom vývoji pripisuje aj tomu, že lídri zmeny sa s minulým režimom nevysporiadali dostatočne rezolútne: „Určite sa v prvých mesiacoch po Nežnej mali jednoznačnejšie pomenovať skutoční vinníci, mali sa aspoň formálne odsúdiť a hoci aj vzápätí  amnestovať.“

Ako poslancovi sa mu podarilo spolu s ďalšími zelenými z ekologických pozícií zadefinovať charakter nového štátu: „Podarili sa nám niektoré veci, ktoré sa premietli do strategických dokumentov, zákonov i do ústavy. Napríklad, osobitné ustanovenia o práve na priaznivé životné prostredia a úplné informácie o ňom, alebo o tom, že na Slovensku budeme budovať ekonomiku, ktorá bude sociálne a ekologicky orientovaná.“

Mikuláš Huba – hoci celoživotný nestraník – podporoval vznik federálnej Strany zelených v decembri 1989 a v roku 1990 za ňu úspešne kandidoval do slovenského parlamentu. Poslanecký mandát ale nevnímal ako cestu k rýchlemu obohateniu. Skôr naopak: „Ešte jeden pozitívny rozmer mala tá prvá Strana zelených. Keď sa rozhodovalo o platoch poslancov, tak sme niekoľko hodín v rozprave k tomuto bodu programu oponovali, že tie platy nemôžu byť vyššie, ako je priemerný plat v národnom hospodárstve. Tvrdili sme, že je absurdné, aby sme zarábali viac ako bežný človek, že to by bola zrada ideálov Novembra, čo dnes znie až neuveriteľne. Keď sme potom dostali tie sedemtisícové platy (vo vtedajších korunách – pozn. MH), tak sme mali pocit, že sa z nás stali asociálni neoprávnení zbohatlíci.“

Mikuláš Huba sa po uplynutí dvojročného volebného obdobia vrátil sa do svojho občianskeho zamestnania v Slovenskej akadémii vied. Za ochranu životného prostredia sa aktívne zasadzuje dodnes a pozitívne tiež hodnotí aktivity nastupujúcej generácie; napríklad iniciatívu proti drancovaniu lesov „My sme les“, proti priehradám – „Za živé rieky“ alebo proti znečisťovaniu vody – „Za našu vodu“. Má však negatívnu skúsenosť, že súčasná vládna moc je natoľko arogantná a má takú „hrošiu kožu“, že na kritické návrhy ochranárov reaguje neraz ešte pasívnejšie ako moc za čias normalizácie.