SDB (Societas don Bosco) Jozef Hrdý

„Bolo to v sobotu, tak prišli krstiť. Ten krst bol tak zaujímavý, že prišli mamička s plačom a s jednou Kristínkou, mojou kamarátkou. Sedem rokov mala, každý deň tam chodila, bola tam ráno, poobede, mala čo robiť, pomáhala mi tam. A od nej som sa učil aj španielčinu. Dobre. Prídem a vidím malé dieťa narodené, celkom modré. Nie modré, čierne modré. Príde tá Kristínka, že aby som pokrstil. Tak som išiel tam, obliekol som sa, pokrstil a vidím ako to je. Začnem ju krstiť, všetko po latinsky, sa rozumie. A potom čo? Počkaj! ,Čakajte tu!‛ Spomenul som si, že som spravil jednu prosbu, keď som bol v Ríme na blahoslavení Dominika Savia. Mal som obrázky Dominika Savia s fotografiou. Tak som si, položím tieto obrázky, musím uzdraviť. Tak som išiel, priniesol a hneď v tom okamihu to malé dieťa začalo sa usmievať. Strácalo tú farbu, ale otec už išiel kupovať truhlu pre svoje dieťa. Lenže čo? Viete si predstaviť? To som bol vyhlásený za svätého, už druhý deň. Všetko to chodilo, tie choré deti, všetky chodili len ku mne. A všetko dobre dopadlo.“

„To bola tma, úžasná tma bola. Bolo to v zime a bahno. To znamená, predtým pršalo, tak sme potom prišli k hraniciam, ako sa povie, na rieku Moravu, pravda. Tam sme trošičku oddychovali, ale ten Jožo odišiel tak trošku ďalej a oni tam mali schovanú loď, ale tú vzduchovú. Museli ju nafúkať, rozumiete? Oni ju potom nafúkali a to trvalo hodne, pretože to bola väčšia loď, aby sme sa tam tí desiati zmestili. Ale každý mal svoje vecičky. Oni tam pracovali a my sme sa zatiaľ dívali na všetko, ustatí, od pol ôsmej do dvanástej, do pol jednej sme museli kráčať. Potom oni dali tú loď. My sme na jednej strane čakali, nejaká polícia alebo niečo podobné, tá pohraničná, ale nič. Boli sme schovaní len tak na všetkých stranách, ale nikdy dvaja alebo traja, každý musel byť. Potom, keď už prišiel, potom sme sa stretli a išli sme do tohto. Potom, keď sme prišli na druhú stranu, oddýchli sme si, konečne. Lenže čo sa stalo? To bola ruská zóna, to je horšie ako na Slovensku. Teraz nám Jožo hovorí: ,Teraz príde to najhoršie. To znamená, tu sú Rusi a musíte dať veľký pozor. ‛“

„Tak som začal s tou modernou omšou. Však tu mám aj tie moje pesničky. Tak som mal tú mládežnícku omšu, veľmi krásnu, nádhernú. A tie staré baby keď videli, že je to elektronické, všetko sa hýbe, tak sa pohoršovali. Ale potom čo? Tak som musel zatvoriť dvere kostola a začali staré babky chodiť na tú mládežnícku omšu. Potom som im dovolil, že môžu sedieť tam pri dverách, ale dopredu do kostola nemôžu ísť. Potom sa dozvedeli v štátnej televízii, prišli na to, aby som mal aspoň jeden raz do mesiaca omšu do televízie. Pravda, tam bola katolícka ešte lepšia ako štátna, tak jak to, že tam mám a nemám pre nich? Tak sme mali každý mesiac aspoň dve omše do televízie s tými aparátmi.“

„Tak prišiel ten deň, ráno. Išli sme na stanicu, zoberieme rýchlik, ktorý vedie do Linzu, ale tam ďalej. My sme mali vystupovať v Linzi. Tak potom čo sa stalo? Stalo sa to, že vlak zastal, rieka Inn a zastal. A hneď vojsko, vlak obsadili ruskí vojaci. A to najhoršie bolo, že my sme sedeli v prvom vozni, posledná, to bolo najhoršie pre nás. A čo to znamenalo? To znamenalo, že oni začali kontrolovať odzadu toho vlaku. A vlak bol preplnený, pretože v tom čase nebola druhá možnosť, tie vlaky chodili z jednej zóny do druhej, tak dobre, dve hodiny sme tam čakali, kým prišli Rusi. Viete si predstaviť aké nervy? Napäté. Chytia nás? Nechytia nás? Toto všetko kontrola alebo niečo podobného. Alebo tie dokumenty, čo máme, to sú len také lacné dokumenty alebo niečo podobného. Ale prišli Rusi. Prišli, zaklopali, dobre. Rozprávali po rusky, po nemecky nerozprávali. Dokumenty, to je medzinárodné slovo, tak sme ich odovzdali, dívali sa. Mali sme aj kolárik. Naschvál sme si zadovážili koláre, aby videli, že Rusi rešpektujú takéto veci, verejne. Nuž ale potom vlak sa hýbal, po dvoch hodinách. Keď sme boli na polovičke rieky Inn, mne vypovedali nervy. Vyhŕkla mi krv, tak hneď som si hľadal kapesník. Tak sa mi uľavilo, to bolo šťastie, že som stratil tú krv. A môj kamarát, keď sme prišli na stanicu, tak ten si sadol a ani nevedel kde je. Sedeli sme tam, v zime, mráz. Skoro dve hodiny na stanici sme sedeli a necítili sme zimu, ani nič. Len sme boli šťastní, už sme boli akoby sme povedali, že po smrti pôjdeme do neba.“

„Ozaj to boli časy, ja by som to pomenoval zlaté časy na Miletičovej. Tí miništranti, tie dievčatá, či to bola Hlinková, či to bola mládežnícka, či Jožko Luscoň, alebo všetky tieto omše. Naozaj to bolo závideniahodné, ako to bolo dobre organizované. Teraz, ja neviem, je to v rukách druhých pánov. Tí robia, čo môžu, tak ako sme aj my robili, ale ďakujem Pánu Bohu, že som mohol niečo spraviť. Zvlášť ďakujem všetkým tým, ktorí nejakým spôsobom nám prispeli, aby to naše dielo na Miletičovej pokračovalo. Aby sme ozaj dokázali, že naša mládež a naši ľudia a kresťania majú tú chuť, ako by som povedal, tú radosť majú, tú opravdovú lásku. V tých srdciach som videl ten pokoj, videl som, že majú radosť zo života. Tú radosť ozaj vyžarovali. To bolo pre mňa to najväčšie zadosťučinenie. A prial by som všetkým, čo nejakým spôsobom prispeli, nech ich Pán Boh obdarí všetkými darmi a milosťami, ktoré najviac potrebujú v každodennom živote.“

„Aj keď Rusi prišli. Oni mali svoje extrémy, pravda, to je veľmi známe: ,Davaj časy!‛ Kradlo sa, ale tí Rusi nás rešpektovali ako kňazov a rehoľníkov, veľmi rešpektovali a mali ten príkaz, aby sa voči nám zachovali čestnejšie, rozumiete? Vonku si dovolili takéto veci, výtržnosti, zvlášť v Pezinku alebo na okolí, kde bolo to dobré víno. Ale voči nám boli veľmi slušní, nemohli sme sa sťažovať. Len jedine potom, ale to myslím, že nebola ich iniciatíva, ale niektorých našich nepriateľov, že nás potom vyhnali z ústavu. Tak sme sa všetci za jeden deň a jednu noc museli presťahovať na Kopánku. Rusi tam potom museli prísť a mali tam tajnú službu. To sme potom videli neskoršie, pretože na tých dverách boli napísané tými ruskými písmenami, aké tam boli úrady. Ale keď sme sa už potom vrátili, to bola katastrofa. To nechali ozaj.“ „Spúšť“ „To trvalo jeden týždeň, aby sme po nich očistili všetky a zvlášť tie záchody a chodby, to bolo všetko špinavé, dočarbané. Takže to bola katastrofa.“

„To sú tri tisícky kilometrov, cestovali sme celý deň v tom čase. Prišli sme do Punta Arenas a čo? To bolo v máji a silný vietor, nemal som ani chuť vyjsť z lietadla von. Úžasný vietor, neviem koľko kilometrov, ale neskôr som vedel, že tie vetry idú medzi osemdesiat, stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Videl som, že tam nie je jediná budova, ktorá by mala škridlu alebo čo. Všetko samý plech prišrófovaný na všetkých domoch, na kostoloch, všetko, vidíme. Tak som sa dostal na jednu faru Cristo Obrero, Kristus robotník. To je fara, to bolo všetko zo samého dreva. Vietor s tým robil, čo chcel. Tak hovorím, toto je dobrý začiatok, ale na tom nezáležalo. Keď sme tam prišli, ubytovali sme sa, aj on tam prišiel prvý raz. Blízko nás bol veľmi veľký saleziánsky ústav Don Bosco, tak na raňajky, obed, večeru sme chodievali do toho ústavu a sme sa vracali. Ja som sa venoval športu. Pravda, ja som nevedel po španielsky nič. To bolo naproti školy. Žiaci, miesto toho aby išli do školy, prišli mi pomáhať, hrali futbal, aj ráno a poobede, tak sme sa skamarátili. Tak som mal za taký jeden mesiac už také oratórium, luxusné na všetkých stranách, šport, organizované. Tam sme spravili herne, župan nám kúpil pingpongový stôl, stolný futbal a všetko. Ihrisko, basketbal.“

„Tak sme tam prišli o pol jednej, potom sme sa na jeden bok utiahli. A oni mali člnok, ale už nie z dreva spravený, ale bol nafúkaný. Tak sme tam čakali, o pol jednej a o pol druhej už sme boli v Rakúsku, na druhej strane.“

„Najväčšiu sprostosť sme spravili tú, že sme išli do prvého vozňa. A tie vlaky chodili jeden ráno a jeden večer. Po vojne to bolo, pravda. Tak sme čakali, kedy prídu Rusi, ako sa to všetko skončí s nami. A keď nás chytia, do Ruska pôjdeme. Už aj druhých tak isto do Ruska poslali. Mali sme systém. Prišli Rusi po dvoch hodinách, každého osobne, dívali sa na všetko, ja som im dal preukaz. ,Očeň, charašo.‘ ,Očeň, charašo.‘ Ale to pekné bolo toto, že ma opustili nervy, už ako sme prišli na polovičku rieky Inn, vyhŕkla mi krv z nosa. To bolo to napätie. Ale boli tam také dobré baby, keď ma videli, hneď brali vreckovky, tak mi zastavili všetko, krv, očistili ma.“

„Prišiel Ludvík Macák za mnou a hovorí: ,Ja s mojím bratom sme sa rozhodli, ty si taký šibalský, prefíkaný, mazaný všetkými masťami, tak sme ťa vybrali. My chceme zorganizovať útek za hranice.‛ Lenže čo sa stalo? Ja som videl, že to všetko už ide dolu vodou, pretože už nám žandári zobrali jedno poschodie na Miletičovej. Už tam boli žandári.“

„Problém bol čo? Ako sa dostať z Innsbrucku do Talianska. Potom nám tam poradili, aby sme si pýtali vízum zo Švajčiarska. Tak sme napísali, podpísali sme sa, čakali sme v Innsbrucku vízum ísť do Talianska. Dobre. Už keď videli: ,Vy nebudete mať nijaký problém, len čakajte, aby sa to spravilo.‘ Všetko mali v rukách misionári. Lenže zas sme nemali peniaze.“

„Ludvík Macák hovorí: ,Títo bohoslovci, čo budú teraz študovať, neskončia.‘ Vedeli sme, že to všetko bude ako v Rusku. ,Tak lepšie bude, keď ten prvý ročník teológie pôjde študovať do Talianska.‘ Nejakých osemnásť nás bolo. Ja som bol medzi nimi. Tak hovorí, že to bude lepšie. Začal som sa pripravovať aj s mojím kamarátom, volal sa Janko Halo. Začali sme už kombinovať, všetky tie veci. Mali sme ísť v auguste 1949. Všetko sme mali pripravené, ale nikto nevedel o ničom, ani predstavení. Len títo dvaja. Tak oni hovorili. Ernest Macák hovorí: ,Ja budem organizovať tu na Slovensku a ty budeš organizovať v cudzine.‘ ,Dobre, nie je problém.‘ Lenže potom sa zistilo, že ten, čo nás mal previesť cez rieku Moravu, cez Moravský Svätý Ján, že už ho sledovala polícia. Nie polícia, ale vojaci. Aj našli tú loď, v ktorej sa mali preplaviť na druhú stranu, tak sme nešli. Keď sme videli ako to všetko skončilo, tak v septembri, ja som ešte nebol na bohosloví, vo Svätom Kríži, teraz je to Žiar nad Hronom, sme mali teologickú fakultu. Tak ja som tam išiel študovať. Ale vedeli sme, že príde čas, keď pôjdeme tam a aby bolo všetko pripravené. Ale nikomu som nepovedal ani slovo, pretože to muselo byť tajné. Dobre. Tak som išiel do Svätého Kríža, začal som študovať filozofiu, teológiu. A čo sa stalo potom? V decembri 1949, to bolo 21. decembra, dostal môj kamarát Janko Halo telegram: ,Poď domov, tvoja matka umiera na rakovinu.‘ To poslal Ernest Macák aj mne, do Svätého Kríža. A teraz išlo to pekné, to všetci poznajú. Teraz o čo išlo. Išlo o toto. On dostal telegram o pol desiatej a ja o pol jedenástej. ,Tvoj otec je so zlomeninami v Bratislave nemocnici. Príď ho ihneď navštíviť. Tvojho otca.‘ To je všetko falošné, rozumiete? Všetko sme sa už dohovorili, ako to bude. Ten druhý nemal nijaký problém, lenže mňa poznali z Bratislavy, prefíkaného, mazaného. ,No, ty nepôjdeš nikam! Pretože my vieme, že ty chceš Vianoce prežiť medzi tvojimi kamarátmi, priateľmi, nepôjdeš nikam!‘ Ja som vyhrešil direktora: ,Toto všetko čo rozprávate, ja zapíšem a vy mi to podpíšete.‘ ,Dobre.‘ Čo sa stalo? Stalo sa to, že ja už som bol pripravený. Mal som kamaráta, takého mladíka a všetky moje veci už boli na stanici. Vlak išiel poobede. Potom ten predstavený, Valábek sa volal, hovorí: ,Rozmýšľali sme, pôjdeš do Bratislavy. Tu je Horniak, ekonóm, dá ti peniaze. A v Bratislave kúpiš ryby a tie potom prinesieš.‘ Tak chceli vedieť, že ich neoklamem. Poznali ma už veľmi dobre. Kde je problém? Dali mi peniaze a ja som išiel na vlak.“