Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Štefan Horský (* 1929)

• narodil sa v Stupave v roku 1929

• detstvo prežil v železničiarskom strážnom domčeku v Devínskom Jazere, kde zažil nemecký vojakov aj sovietsky vojenský súd

• maturoval na Obchodnej akadémii v Bratislave

• nastúpil do Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky

• v roku 1952 dostal miesto redaktora do Československého rozhlasu v Bratislave

• popri zamestnaní vyštudoval žurnalistiku na FF UK a v roku 1968 naživo vysielal počas okupácie vojsk Varšavskej zmuvy

• 1970 preradený do Metodicko-výskuného kabinetu

• 1975 bol sledovaný ŠtB

• vydal 5 kníh a je členom Spolku slovenských spisovateľov

„Ja som sa stále cítil v pozícii človeka, ktorý má byť spravodajcom, ktorý má prinášať najdôležitejšie udalosti a správy, proste informovať.” 

Aj takto stručne, ale predovšetkým výstižne, reagoval Štefan Horský na otázku, či mal v roku 1968 strach, keď im bolo počas invázie Sovietmi nariadené prerušiť vysielanie. Zaujal správne stanovisko, stanovisko odvážneho redaktora, ktorý vedel, že zabezpečiť informovanosť občanov v kritických životných situáciách je nevyhnutné.

Štefan Horský, spisovateľ a niekdajší šéfredaktor v Slovenskom rozhlase, sa narodil 1. septembra 1929 v Stupave. Prevažnú časť svojho detstva prežil spolu s bratom v strážnom železničiarskom dome na samote medzi Stupavou a Devínskou Novou Vsou. Jeho otec, pôvodne Štefan Hason, pochádzal zo Stupavy a vyrastal v kaštieli Grófa Karolyiho, kde bolo o neho postarané, keďže jeho vlastná matka ho chvíľu po narodení opustila. Prijala ponuku dojčiť deti z majetných rodín vo Viedni. Pamätníkova mamička pochádzala z rodiny Bartošovcov zo slovenského Medera. Zosobášili sa v roku 1928, teda krátko pred Štefanovým narodením. K zmene priezviska došlo počas Slovenského štátu na základe prijatého nariadenia, podľa ktorého každý, kto pracoval v štátnych službách, musel mať slovensky znejúce meno. Priezvisko Hason túto podmienku nespĺňalo. Otec, ktorý sa po odchode od grófa rozhodol zamestnať na železniciach, mal na výber - zmeniť si priezvisko alebo odísť zo služieb. Po krátkom rozhovore s priateľom Jánošom, ktorý mu pripomenul, ako veľmi si zamiloval Tatry a aké nádherné obdobie v nich strávil, sa rozhodol pre seba a svoju rodinu prijať priezvisko Horský.

Vojnové obdobie - prvá a druhá svetová vojna 

Vojna je snáď najhorší životný scenár, ktorý si človek môže predstaviť. Prvú svetovú vojnu síce Štefan neprežil, ale jeho starý otec áno. Išlo o starého otca z matkinej strany, o ktorom najskôr dostali správu, že vo vojne zahynul, no nakoniec sa dva roky po skončení vojny vrátil domov. Bol ťažko zranený, a tak nemohol dať rodine o sebe vedieť. O tejto neľahkej životnej etape počul pamätník rozprávať svojich starých rodičov, u ktorých v ich domčeku v Mederi trávili s bratom takmer každé prázdniny. Čo si však už Štefan pamätá, je obdobie prvej Československej republiky. V jeho spomienkach zohráva dôležitú rolu T. G. Masaryk, ktorého niekoľkokrát videl počas cesty vlakom. Dokonca ak stál v okne, neostýchal sa mu zakývať. Bolo to vďaka českému žandárovi, ktorý sa u nich v rámci služby rád pohostil čajom. „Tatíček Masaryk pojede na Slovensko,” citoval Štefan žandárove slová. Z pohľadu dieťaťa sa mu rozpad prvej republiky javil ako niečo nedobré, keďže vtedajšie politické nariadenia zapríčinili odchod jeho najlepšieho priateľa, čo ako malý chlapec niesol veľmi ťažko. Rovnako mu utkvelo v pamäti, že tesne pred rozpadom ČSR sa pred ich domom premávali inžinieri s mapami, ktorí pravdepodobne vymedzovali hranice blížiaceho sa Slovenského štátu. Jedným z neblahých dôsledkov nových hraníc bol napríklad vznik bane na piesok takmer pod oknami ich domu. 

Pomaly, ale isto sa blížila druhá svetová vojna. Šesť rokov tohto neľahkého vojnového obdobia ovplyvnilo národ snáď z každej strany. Postupná mobilizácia a tiež zmena peňazí boli pre obyčajný ľud šokujúcim prebudením sa do reality. Smrť na nevinných ľudí číhala na každom rohu. Štefan ako desaťročný chlapec v tom čase navštevoval obecnú školu v Stupave. Mal to náročnejšie než ostatní, keďže musel každé ráno prejsť osemkilometrovú vzdialenosť, ak sa chcel zúčastniť vyučovania. Nemecká ríša sa rozširovala, čo ovplyvnilo aj slovenské územie, napríklad zabratím súčasnej bratislavskej mestskej časti, Petržalky. Keďže pamätníkov otec pôsobil ako sprievodca nákladných vlakov, rodina Horských patrila medzi miestne železničiarske rodiny, ktorých sa bytostne dotkli nové nariadenia. Boli z tých, ktorí museli uvoľniť izbu v dome pre nemeckých vojakov, keďže tí strážili mosty a najmä vlakovú trať do Viedne. Nemci nevynechali jediný deň počas šiestich rokov. „Takto strážili… tancovali tam jednoducho.” Ich správanie voči rodine bolo neutrálne, každý bol vo svojej izbe a vzájomnú komunikáciu nevyhľadávali. Štefan si pamätá, ako vtedy prechádzalo množstvo nemeckých vlakov naložených tankami či vojenskou technikou, avšak máloktorý z nich sa aj vrátil. 

Roky plynuli, napätie eskalovalo, a to najmä z pocitu blížiacej sa prehry Nemcov. V roku 1944, v čase bombardovania Bratislavy, bol Štefan študentom prvého ročníka obchodnej akadémie. Dokonca si vtedy zarobil menší obnos peňazí, keďže spolu s ďalšími spolužiakmi kopal protitankové zákopy pre Nemcov. Bombardovanie prebehlo aj nad Stupavou a prinieslo množstvo obetí, najmä z radov civilistov. Našťastie, pamätníkova rodina sa vždy stihla skryť do bunkra. Museli byť však veľmi opatrní, keďže v okolí bolo množstvo nevybuchnutých bômb, pozostatkov pokusov o zničenie blízkej Viedne. Nezabudnuteľným dňom ostal 5. apríl, ktorému predchádzalo strieľanie z nemeckých kanónov priamo pred domom Horských. Ich cieľom bola Záhorská Bystrica a Marianka. Následne vojaci ihneď odišli po jedinej vlakovej koľaji do Marcheggu. Ráno o pol štvrtej rodinu zobudil veľký výbuch. Najbližší most vyletel do povetria. Snáď okamžite boli v ich dome Rusi, ktorí hľadali nemeckých vojakov. Keď ich nenašli, usadili sa a odpočinuli si. Avšak to netrvalo dlho, keďže o malú chvíľu natrafili na šiestich Nemcov, ktorí sa pravdepodobne zabudli a už sa nemali ako dostať do bezpečia. Pre pamätníka to bol nezabudnuteľný obraz najmä preto, že týchto šiestich nemeckých vojakov pred sebou hnal sotva desaťročný chlapec, ktorý mal v ruke samopal. Bol synom pluku, keďže práve Nemci boli tí, ktorí upálili jeho rodičov doma v stodole a on zostal sám. Začalo sa niečo, čo Štefan nikdy predtým nevidel. Rusi pre nich pripravili súd, na ktorom bol sudca aj tlmočník. Prítomných bolo vyše 500 ruských vojakov, takzvané plénum, ktoré v závere odpovedalo či „ubiť” alebo „neubiť”. Jeden zo šestice mal rakúsky pôvod, tak jeho jediného pustili. Nik nevedel ako, ale Rusi mali spôsob ako ich odlíšiť, preto mu uverili. Zvyšnú päticu chlapec zastrelil samopalom. Štefan Horský sa tak stal očitým svedkom krutej vojnovej reality. 

Vlna zmien, zaslúžilá práca v rozhlase a prelomový rok 1968

Po skončení vojny rodina Horských zostala bývať stále v tom istom domčeku, i keď to nebolo veľmi príjemné, práve naopak. V pohraničnej oblasti nastal veľký pohyb Rusov, čo sa nepáčilo Štefanovmu otcovi, ktorý mával nočné služby, a teda sa bál nechávať ženu s deťmi osamote. Presťahovali sa do neďalekého Devínskeho Jazera, kde pamätník dlho nepobudol, keďže ho čakala povinná vojenská služba. Pred vojenčinou ešte rok pracoval v Slovenskej hypotečnej komunálnej banke, kde prevažne zakladal účty. Išlo o monotónnu a nudnú prácu, ktorá ho nebavila. „Teraz tých položiek bolo tisíce a keď nám to nesedelo o štvrtej, tak my sme 20 halierov museli hľadať aj do desiatej.” Vojenskú službu musel ako každý iný dokončiť a druhý rok pôsobil ako pisár. Na vojne si uvedomil, že v banke už pracovať nechce. Podarilo sa mu úspešne absolvovať prijímací pohovor do Slovenského rozhlasu, kde bol hneď po návrate z vojny v roku 1952 prijatý. 

Pre Štefana začala úplne nová životná etapa. Okrem toho, že našiel svoje poslanie v práci žurnalistu, oženil sa a založil si rodinu. Ako redaktor začínal v rokoch, keď ešte cenzúra bola samozrejmosťou a v podstate boli hneď na začiatku vycvičení, pokiaľ môžu vo svojej reportáži zájsť. Štefan sa rád púšťal do nových, vzrušujúcich tém, avšak bolo to náročné na spracovanie, keďže málokto z vyššie postavených sa pustil do reči a chcel dávať interview. Šesťdesiate roky boli však niečím novým, keďže sa spoločenská situácia čoraz viac uvoľňovala. Prvé zmeny bolo vidieť v hudbe, ktorá bola doplnená o nové žánre ba i kapely zo západu. Dokonca aj rozhlas čakala veľká zmena. Uvedomovali si svoje zaostávanie v porovnaní so západným svetom. V januári 1966 vedenie rozhlasu zrútilo starú vysielaciu štruktúru a vymyslelo množstvo nových relácií, ktorých hlavným cieľom bolo prilákať ďalších poslucháčov. Novinkou bol napríklad ranný a večerný blok, živé či príhovorové vysielanie. Štefan sa 3. januára 1966 stal šéfredaktorom „Dobrého rána” a pokrstil novú reláciu. Zo zmien mal spočiatku mierne obavy, keďže si nebol istý, ako jeho kolegovia prijmú ranné vstávanie a nové povinnosti, avšak ohlasy medzi poslucháčmi boli nevídané. Okrem iného nastalo aj zrušenie cenzúry, čo všetci považovali za veľkú vec. „Jednoducho, objavila sa šanca istej bezbrehosti, istého vstupu na pôdu, na ktorú sme predtým nemohli.” 

Udalosti nabrali rýchly spád a uvoľnenie či radosť z nových pomerov netrvali dlho. Bola polnoc, keď Štefan dostal nečakaný telefonát od kolegu, ktorý mal nočnú službu. Oznámil mu, že zrejme tomu neuverí, ale Rusi sú aktuálne na Štúrovej ulici. Štefan ostal šokovaný. Všetci sa zišli spolu v rozhlase, kde hneď nadviazali kontakt s rádiokomunikáciou. Rovnako sa spojili aj s českou kolegyňou, pani Kollárovou z Prahy, ktorá im dala vedieť, že čochvíľa sa odznie vyhlásenie najvyšších predstaviteľov. Verejne odsúdili vpád vojsk Varšavskej zmluvy a vyhlásili, že došlo k porušeniu všetkých doposiaľ dohodnutých zmlúv. V Slovenskom rozhlase všetci tušili, že príde rad aj na nich. Sovieti ich od vpádu sledovali a po chvíli si to namierili rovno k riaditeľovi. Rázne ich žiadali, aby zastavili vysielanie, pričom sa stretli s prudko odmietavým postojom pracovníkov rozhlasu. Keď nepomohli slová, na vedenie rozhlasu bol namierený revolver. Následne ich museli zaviesť do miestnosti, odkiaľ sú vedené všetky spojenia. 21. augusta o ôsmej večer prišli do budovy radoví vojaci, ktorí na pokyn veliteľa vytrhali všetky káble a spojenie násilne prerušili. Situácia bola vážna. Celý národ mal pocit, že všetko je už stratené. Vojská boli rozmiestnené takmer po celej krajine a v ľuďoch bolo cítiť čoraz väčšie napätie. V prvý deň všetci mlčali, aj kvôli spomienke na udalosti v Budapešti spred desiatich rokov, kde napätie eskalovalo do popravy niekoľkých komunistov. Nik nechcel také niečo dopustiť. Už druhý deň však vzniklo napríklad nové ministerstvo spojov, ktoré malo na starosti práve spôsob zabezpečenia aktuálnych správ občanom. Vysielanie sa obnovilo 2. septembra. Ľudia im boli veľmi vďační, pretože aj napriek komplikovanej situácii, ak sa redaktori dostali k mikrofónu a mali spojenie, mohli a dokázali vysielať, odkiaľ chceli. 

Nasledovalo pochmúrne obdobie normalizácie. Štefana presunuli do metodického kabinetu, kde sa okrem iného venoval udržaniu správneho pomeru medzi českým a slovenským vysielaním. Takmer všetkých pôvodných redaktorov vystriedali noví, ktorým chýbali odborné znalosti i skúsenosti so spravodajstvom. Štefanovou úlohou bolo tiež nováčikov zaškoliť. „Takže ja som v rozhlase zostal,” vysvetľuje. V kabinete pôsobil až do svojho dôchodku, kým nedovŕšil šesťdesiat rokov. 

Spomienka na revolučné časy a záver príbehu

S príchodom osemdesiatych rokov Štefan stále viac strácal záujem o politické dianie, keďže jeho odchod do dôchodku sa nekompromisne blížil. Snažil sa zamerať skôr na svoju osobu a hlavne na zdravie. Podobne vnímal aj Nežnú revolúciu. Zastihla ho v práci, ale aktívne sa na nej nepodieľal. O niečo viac sa zaoberal rozpadom krajiny v roku 1993. Bol si vedomý, že rozhlas tým náramne stratí, keďže česká aj slovenská strana fungovali v istom súzvuku a vzájomne sa harmonicky vyvažovali a dopĺňali. Rozdelenie republiky pokladal za stratenú šancu dvoch národov na spoločnú budúcnosť. 

V závere svojho zaujímavého príbehu sa Štefan Horský rozhodol podeliť o svoje životné motto. Začal veľmi úsmevne, spomienkou na svojho starého otca, ktorý rád hovorieval: „Ale si ty zapamätaj: ešte sa nikto neupiekol, ale pár ich už zamrzlo.” On sám sa však v živote riadil iným krédom: „Tou poctivosťou a uvzatosťou za vec, len tak môžeš dosiahnuť výsledok. A tiež nedať sa ničím odradiť.”