„Pri vchode tej hájovne bola taká bedňa ako tento stôl. Tam bolo nahádzanej munície, že aby sme to vzali. Vzali sme dve laty – jednu sem, druhá tam, primontovali. A štyria takto na plece a dvaja takto ešte v ruke niesli. Šli sme smerom na Čičmany. Z križovatky ešte aspoň dva kilometre sme išli a potom sme odbočili z hlavnej cesty do hory do ľavej strany. Tam bola usadená partia Nemcov. Čo tam bol veliteľ toho, mal obavu, že my ich vyzradíme a že partizáni ich tam prepadnú. Lebo toto všetko z nás dvaja vedeli po nemecky. Tí nám to potom povedali. Tak keď sme tam prišli, hneď chytro poodkladať a nastúpiť. Takto sme nastúpili do radu a - Alles schießen!!! Všetkých postrieľať! Kričal, hulákal, nedal si povedať, len postrieľať. Ale tí dvaja Nemci, čo nás tam doviedli, tak povedali, že nie sme partizáni. Že my robíme pre nich. Že nosíme večeru, bunkre kopeme. Tak potom nás nechal. A do rána boli preč.“
1:00:44 – 1:02:32 Vincent s ostatnými väzňami niesol pre Nemcov bedňu munície a chceli ich postrieľať, aby ich nevyzradili partizánom
„Padlo tam 12 partizánov, ako utekali po tej lúke, tak 12 padli. Tam sú aj pochovaní, tam je aj pamätník. Ešte mal problémy aj starosta, že ich tam dal pochovať. Už tam boli 14 dní pochovaní. Dvaja tam pásli ovce. Nechali ich tak bokom a oni sa tam išli podívať. Ale pritom sa tam našli dvaja Nemci. Nejaký sa stratil, tak pozerali, či tam náhodou nie je pochovaný medzi nimi. Oni tí dvaja našich dvoch občanov prinútili, aby týchto partizánov všetkých vykopali a skontrolovali, či tam nie je aj nejaký Nemec. Keď toto všetko porobili, naspäť upravili. Zobrali ich a viedli ich do hory, že ich tam odstrelia.“
0:24:40 – 26:40 Nemci prinútili dvoch pastierov vykopať pochovaných partizánov a skontrolovať, či medzi nimi nie je aj nejaký nemecký vojak a potom ich chceli zastreliť
„Spojka behala každú chvíľu – Kľak-Kunerad. Chodili cez Fačkov. Pamätám si, ja som vtedy bol tam hore pri tých ovciach. Pamätám si, že ráno hmla, ešte aj trochu pršalo. Nemci partizánov obsadili, takto sa išlo do Kľačna, takto sa išlo k nám. Túto stranu, túto stranu aj túto stranu mali obsadené, ale pri tom stráže zlikvidovali bez výstrelu. Lebo keby boli strieľali, tak sa pobudia. Oni tam aj spali. Potom takto ich povyzliekaných a povyzúvaných prepadli. Akurát odpočívali. Tak už nemohli ani tam, ani tam, tak utekali len sem na túto stranu. Ani neboli dobre oblečení, len tak všelijako utekali preč.“
0:22:29 – 0:24:16 Spomienky na 25. septembra 1944, kedy zahynulo pod Kľakom vo Fačkovskom sedle 16 partizánov.
Veliteľ si nás dal nastúpiť a zavelil: „Alles schießen!“ (Všetkých postrieľať!)
Vincent Hollý sa narodil 18. januára 1928 vo Fačkove Antonovi Hollému a Márii Hollej, rodenej Mikulovej. Vincent sa narodil v poradí siedmy z deviatich detí. Rodina sa zaoberala poľnohospodárstvom. Školu navštevoval vo Fačkove. Počas jeho školských rokov im do života vstúpila druhá svetová vojna. Od roku 1943 sa vo Fačkove začali objavovať partizáni. V škole spočiatku sídlilo velenie 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika, neskôr sa presťahovalo do Kuneradu. Podhorská dedina pod Kľakom bola ideálnym miestom na ukrývanie sa partizánov a povstaleckých skupín. V lete 1944 sa usadili vo Fačkovskom sedle pod Kľakom a vybudovali protitankovú priekopu. Sedlo predstavovalo vstupnú bránu do Rajeckej doliny od Prievidze a obcí Hauerlandu. Vincent sa s nimi stretával pri pasení oviec. Nemecké jednotky často útočili a 25. septembra 1944 nadránom postrieľali 12 partizánov a 4 ďalších v okolí. Dedina čelila častým návštevám nemeckých jednotiek. Nemci využívali domácich chlapov na rôzne práce pri kopaní bunkrov, nosení stravy a munície. Príchodom frontu na jar 1945 bol Fačkov obsadený nemeckými jednotkami, spojenecké vojská sa usadili v okolí. Vincent s bratmi ušiel do hory, kde strávili dva týždne. Nemci počas prechodu frontu väznili chlapov od 16 rokov v kostole. Vincent taktiež musel kopať bunkre a roznášať muníciu. Takmer ho spolu s ďalšími piatimi chlapmi zastrelili, keď doniesol muníciu do bunkra za dedinou. Fačkov bol oslobodený 29. apríla rumunskou a sovietskou armádou. Po vojne zostal gazdovať pri rodičoch, narukoval na vojnu a neskôr sa oženil. Takmer celý život pracoval ako vodič, už je 32 rokov na dôchodku. S manželkou Cecíliou mali 3 deti, 6 vnúčat a 11 pravnúčat.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!