Margita Hanzelová, rod. Krčíková

„Jucka Kelermannová mala 3-ročné dievčatko, sestričku, krásne dieťa, aj to zabili! To hrozné bolo! Aj Jucku zabili, zadusili v tej plynovej komore. Ona chodila ku každému vlaku, vyčkávala: ‚Už prídu domov, prídu!‘ Kdeže! Zabití boli v plynovej komore. Jucka mi hovorila v škole, chodili sme do kurzu, už do štvrtej meštianky, že mi dá kufor s jej šatmi. Predo mnou sedávala, múdra bola, nemecky perfektne rozprávala, oni nemecky títo Židia rozprávali, ale to nesmel niekto vedieť. Podľa toho ich potom aj súdili, že sú Židia. Juca vedela perfektne nemecky a hovorí mi: ‚Vieš čo, vezmi si ten kufor mojich šiat. Budú ti dobré, veď sme rovnaké. Sotva sa ja vrátim.‘ ‚Jucka, neexistuje! Mne starká ušije zo starých sukieň všelijakých šaty.‘ Ja som nemala neviem čo, ona sa pekne obliekala. Mali malý obchodík v Dlhej ulici. A potom som sa dozvedela, že tá jej mama chodila ku každému vlaku a najviac za tou malou Monikou plakávala.“

„Nejaké dva metre odo mňa taká štangľa čapla, taká metrová. A najprv to dymilo, krútilo sa, keby bola krok dala, mňa zabije. Ale ja som ostala stáť, kukala som na to. Vrndžalo to ešte, na zemi sa to nadhadzovalo. Čo je? To flinta nie je, čo toto je? A že to bola mína. Tá by ma bola zabila. Mama už nariekala, lebo oni počuli do toho bunkra, že som pritom, že už som zabitá. Ja som sa hodila pod medzu a zakiaľ to vrndžalo, ja som nevstala, ale som kričala: ‚Mamička moja, už som zabitá, už som zabitá!‘ Mama to počula do bunkra. ‚Ale keď kričí, hádam nie je zabitá.‘ Ja som tú šunku s tým vandlíkom mala, a mali sme na dva dni čo jesť.“