„Ale tak mi je ľúto tých mladých ľudí. Lebo ja viem, čo je prejsť peklo, a tak sa toho bojím, aby ich to tiež nečakalo. A poviem vám pravdu, keď mi niekto povedal, že je tam nová tabuľa v Humennom o manželovi, ja som povedala: netreba to robiť. Čo jedného dňa sa zobudíte a budú tam hákové kríže, čo urobíte? Ja neviem, čo v tých ľuďoch je. Ja neviem, prečo sa nepoučili. Neviem, prečo nechápu, že neexistuje vo vojne víťaz. Ja som presvedčená, že neexistuje vo vojne víťaz, lebo i ten víťaz stratí svoje deti a stratí prácu mozgov a rúk, a potom ekonómia ako vyzerá, koľko rokov to trvá - dať to dohromady. A než sa to dá dohromady, už to zase vybuchne. Takže to je také nezmyselné. A prečo vlastne? Pre náboženstvo? Čo je mne do toho, kto vyznáva Krista, alebo kto vyznáva Mesiáša. Čo je mne do toho, v čom mne on prekáža? Čo vy viete, koľko mladých, detí odišlo zo Slovenska, ktorí keby vyrástli, by boli veľkí umelci a vyzdvihli ten národ do výšky? Alebo lekári, ktorí by vynašli lieky proti rakovine, alebo proti Alzheimeru. Tí Slováci si vlastných lekárov a umelcov poslali do plynu. Svoju vlastnú budúcnosť, krásnu budúcnosť si poslali do plynu. Tak čo z toho? Čo z toho vzniklo?"
„Tak, aby to nevyzeralo, že sa veľmi chválim, ale Friedmannove deti boli najlepšie žiačky. My sme boli skutočne najlepšie žiačky, nás posielali na vyššie triedy ukazovať, ako na matematiku a gramatiku. A skutočne, veľmi sme na to dbali. Viem, že raz Lea neprišla domov hneď. Tak mama hovorí, že ,iste dostala jednu dvojku´. A už sa hanbila prísť domov. No tak školy boli normálne, povinné, samozrejme, a nikdy nás nenapadlo vynechať. Naopak, prázdniny nám boli nekonečne dlhé, tak sme sa chceli vrátiť do školy. Aj počas prázdniny sme robili, nie pracovali, ale tak si zarobili trochu na kapesné, vysušovali sme lipový kvet a predávali na čaj a predávali hluchavku. A potom sme si kupovali - my sme to volali americké oriešky. A proste niečo také, myslím, keď existuje raj, že tak sa deti hrajú, tak to sme my mali asi."
„A len otvoriť noviny a prečítať si, že naše zákony sú prísnejšie ako nemecké. Viete, čo to pre nás znamenalo, keď sme videli tých Nemcov, ako prenasledujú. A toho Hitlera ako jedného ničemu. Ja som si myslela, že to je človek, ktorý má len lebku, ale mozog v ňom nie je. A my sa tým chválime. Môj štát, kde som sa narodila. Ja som bola najlepšia slovenčinárka v triede. Ani jedno z nežidovských detí nebolo lepší slovenčinár ako ja. A ja do dnes verím, že i medzi samými ministrami neboli takí slovenčinári. Tuka bol určite maďarón. A Mach bol tiež čiastočne. Lebo sa hovorilo, že sa pani Machová pýtala: ,Šaňo, mi az na stráž?´ (čo je to na stráž) Takže oni boli Slováci, a my sme neboli Slováci, viete. Ale sme sa vždy hlásili k slovenskej národnosti. My sme mali občianstvo vždy doma."
Edita Grosmanová, rodená Friedmannová, sa narodila 11. júla 1924 v Humennom ako tretie zo siedmich detí manželov Friedmannových. Celé detstvo prežila v Humennom v nábožnej židovskej rodine. Zmenu postoja voči Židom začala pociťovať, keď ich začali v školách separovať od ostatných. Otec ako potrebný remeselník dostal prezidentskú výnimku, ktorá platila pre celú rodinu. Tá však prišla neskoro a Edita spolu so sestrou Leou boli odvezené prvým transportom 25. marca 1942 z územia Slovenského štátu do Osvienčimu. Lea zomrela v plynovej komore v decembri 1942. Edita napriek ochoreniu na kostnú tuberkulózu prežila celý Osvienčim a aj pochod smrti. Po vojne sa vrátila naspäť do Humenného, kde stretla svojho budúceho manžela Ladislava Grosmana. Obaja odišli študovať do Prahy, pričom Edita vyštudovala biológiu na Karlovej univerzite. V septembri 1968 celá rodina emigrovala do Izraela. Po smrti manžela žila striedavo v Izraeli a Kanade. Dnes žije v Toronte v Kanade so synom Jirkom.
