Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eugen Gindl (* 1944  †︎ 2021)

• narodený 2.2. 1944 v Bratislave

• detstvo a dospievanie prežil v Liptovskom Mikuláši a v Palúdzke

• V roku 1968 ukončil štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave

• následne realizoval dvojročné štúdium v západnom Berlíne a rozsiahlu cestu po Ázii

• písal reportáže, rozhlasové hry, televízne inscenácie a filmy na progresívne témy na hrane „možného“, často aj za ňou

• zapojil sa do ochranárskeho hnutia, ktoré neskôr publikovalo dokument Bratislava/nahlas

• bol členom koordinačného výboru VPN, založil noviny Verejnosť a výrazne sa zapojil do revolučného diania v roku 1989

Novinár, scenárista a dramatik, ktorý sa „podpísal“ aj pod Bratislavu nahlas. Ako členovi koordinačného výboru VPN mu záležalo na tom, aby sa Nežná revolúcia dostala z námestí na obrazovky.  

 

Povojnový Liptovský Mikuláš

Eugen Gindl sa narodil 2. februára 1944 v Bratislave, v pôrodnici na Zochovej ulici, kde jeho rodičia bývali v podkrovnej izbičke. Otec tam do roku 1944 pracoval ako gynekológ, potom mu ponúkli miesto v Martine. Tam rodina prežila bombardovanie železničnej stanice spojencami, ktorí omylom zasiahli aj nemocnicu. Tlaková vlna vyniesla malého Eugena spolu s jeho otcom z prvého poschodia budovy na dvor. Po vojne rodina žila aj v Michalovciach, no napokon sa usadila v Liptovskom Mikuláši.

Detstvo na pomedzí Liptovského Mikuláša a priľahlej dediny Palúdzka bolo bohaté na zaujímavé podnety. Kultúrny život mesta sa celé desaťročia rozvíjal najmä pod vplyvom „siedmych garbiarskych rodín“ vytvárajúcich vyššiu strednú vrstvu. Tieto rodiny, zväčša evanjelické, boli jadrom rýdzo slovenskej, ekonomickej i kultúrnej elity.  Vďaka ich finančnej podpore prišli kedysi do mesta Štúrovci vyhlásiť „Žiadosti slovenského národa“. Aj vďaka nim v meste pôsobili rozličné spolky, ochotnícke divadlo, orchester vážnej hudby, ba čo viac: neraz tam koncertovali aj slávni husľoví virtuózi David a Igor Oistrachovci, či klavírista Svjatoslav Richter.   

Na Mikulášskom gymnáziu, ako výnimka z pravidla, zostali aj po roku 1939 pôsobiť niekoľkí českí profesori a osvietení učitelia, ktorí otvárali zvedavému Eugenovi obzory. Napríklad dejepisár Oldřich Nuska.

Zaujímavým zdrojom poznania bolo aj otcove pracovisko, nemocnica.

„Pôrodnica bola na prízemí, v lete boli otvorené okná, a my deti, ktoré sme vyrástli v tej nemocnici, videli sme, ako sa rodia deti, počuli sme stony rodičiek i prvý plač novorodencov. S bázňou sme sledovali ako z pavilónov, na drevenej káre, vynášajú mŕtvych do takzvanej márnice. Videli sme vo veľmi zhustenej forme rozličné podoby života, a preto sme aj dospievali oveľa skôr ako deti v okolí.“

Pestrá mozaika vnemov  a príbehov povojnového sveta však bola čoskoro prerušená.   

Eugen si všímal ako zámožné garbiarske rodiny doplatili na „Február“, na znárodnenie, no zároveň veľmi statočne znášali prechod do „socialistickej každodennosti“. 

Najslobodnejšie roky

Eugen sa obával, že ho ako dieťa z lekárskej rodiny nevezmú na vysokú školu. Našťastie, začiatkom 60. rokov, keď maturoval, nastal politický „odmäk“. V roku 1962 zahájil štúdium novinárstva na Filozofickej Fakulte UK, pred ktorým však musel absolvovať rok práce vo fabrike.

„To bola podmienka, pre všetkých. Vtedy sa to zdalo akože stratíme rok. Ja som robil s murármi vo veľkej fabrike, veľmi ťažkú robotu, nebola technika, takže, keď som prišiel domov, bol som úplne unavený. Ale musím povedať, že všetkým nám, ktorí sme potom robili novinárov, to pomohlo, lebo sme lepšie rozumeli ako fungujú ekonomické i správne organizmy, či už to bola fabrika, družstvo alebo výskumný ústav.“

Na Filozofickej fakulte učili skvelí profesori, ktorí prednášali a diskutovali so žiakmi čoraz otvorenejšie. Osobnosti ako Dalibor Krno, Ivan Tomašov, Ľuboš Šefčák, Ján Števček, Milan Rúfus, či Tomáš Štrauss, to boli napospol jedničky vo svojom odbore. Pozoruhodné bolo, že aj ideologické predmety: marxizmus-leninizmus, vedecký komunizmus či politická ekonómia (vďaka odmäku) poskytli študentom dobré základy filozofie, politológie a ekonómie.

Ďalšou „školou“ pre študentov boli vtedajšie filmy, ktoré priniesla Československá nová vlna a erupciu sviežich kultúrnych podnetov Eugen vnímal aj cez literatúru, divadlo a výtvarné umenie.  

„My na tie 60-te roky spomíname veľmi dobre a o to nám bolo viac ľúto, keď prišli Rusi, tá sovietska intervencia a všetko sa to zrútilo.“ 

Diplomovú prácu ešte stihol napísať na tému „Humor a satira ako formy spätnej väzby v totalitnom a demokratickom štáte“. (hoci názov práce sa musel neskôr pozmeniť). Oponentom mu bol spisovateľ Kornel Földvári, ktorý ho oboznámil so skvelým nemeckým satirickým časopisom Pardon. Konzultantom profesor Jozef Weiser, priekopník kvantitatívnej a kvalitatívnej analýzy masových médií. Obaja mu po obhájení odporučili, aby svoju prácu po škole rozšíril a obhájil ako doktorát. Po okupácii však obhajoba nepripadala do úvahy.

 

Do Západného Berlína a potom do Ázie

Keď sa po sovietskej invázii oblasť východného bloku ešte viac uzavrela, Eugen sa vybral spoznávať svet.

„Keď prišli Rusi, tak som odišiel do západného Nemecka, kde som požiadal o štipendium, ktoré som dostal na Freie Universität v Berlíne. Tam som pracoval na práci, ktorá sa volala ,Udalosti v Československu v zrkadle elitných nemeckých denníkov´. Bol som na to pripravený, lebo už v tých rokoch šesťdesiatych nás na fakulte učili metódu, ktorú Američania  počas vojny vyvinuli na analýzu nacistickej tlače. Na základe napísaného zistiť, čo je zamlčané, pozmenené, proste veľmi zaujímavý odbor.“    

Počas štúdia sa Eugen oženil, no hranice sa čoskoro začali zatvárať. Tušiac, že mu zoberú pas, sa ešte pred návratom domov (po ukončení dvojročného štúdia) rozhodol obísť autostopom Áziu.

„Autostopom som prišiel najprv do Afganistanu, tam som strávil mesiac, potom som bol v Indii, v Nepále, potom mi nedali víza do Indonézie, Malajzie ani Thajska, lebo tieto štáty nám, z komunistických krajín, víza nedávali. Dalo sa ísť len do Japonska, letecky, ale hrozilo, že by som v Japonsku, vo veľmi drahej krajine, zostal bez peňazí a nevedel som, koľko stoja lode do Ruska, tak som sa vrátil domov. Lístok na vlak, z Nachodky do Prahy, za 600 korún, som po návrate vrátil.“  

Ako predpokladal, po návrate mu v Československu zabavili pas.

Na hrane možného a často za ňou

Prvú prácu získal Eugen v týždeníku Život, kde jeho reportáže mali úspech, ale onedlho sa dozvedel, že sa nepáčia vydavateľovi a preložili ho na zahraničné oddelenie.

„V tom čase normalizácie, prišli noví ľudia na všetky orgány. Cenzúra bola zrušená, ale o to väčšia bola  autocenzúra. Do vedúcich funkcií dávali ľudí, ktorí boli za to platení. A oni boli oveľa prísnejší ako mali byť. Čiže tieto moje reportáže, hoci dnes sa vám budú zdať nevinné, im sa zdalo, že sú mimo požadovanej formy.“

Eugen hľadal východisko zo socialistickej šede aj v záujme o československých jaskyniarov a horolezcov, z prostredia ktorých vznikla aj jeho prvá poviedka „Vynes na horu svoj hrob“. Podľa nej napísal (spolu s O. Sliackym) rovnomennú rozhlasovú hru, ktorá bola ocenená ako najlepšia v republike a na základe tohto úspechu za ním prišli filmári z Koliby so záujmom o jej sfilmovanie.  

Priestor, ktorý sa mu otvoril v televízii a filme sa snažil využiť na spracovanie zaujímavých tém zo súčasnosti. Ďalším jeho pozoruhodným počinom bola rozhlasová hra a neskôr televízny triptych „Hĺbkový rekord“ zobrazujúci boj progresívneho vynálezcu so skostnateným režimom.

„Tam som mohol ukázať nielen tú krížovú cestu vynálezcu s byrokraciou, skutočne hlúpou byrokraciou, ale aj oportunizmus na rozličnom stupni schvaľovania, či už straníckeho, ale aj novinárskeho. Takže film skončil v trezore, lebo každý spoznal, že to je síce hraný film, ale o skutočnom človeku a jeho problémoch. Až keď prišiel Gorbačov, tak ten film pustili. V trezore, na niekoľko rokov skončil aj film „Celý svet nad hlavou“. Prvý film, v ktorom sa otvorene hovorilo o dopingu.“

V normalizácii, kedy slovenský film unikal pred pomenúvaním reality k spracovaniu historických látok, overenej knižnej klasike, či k nadprodukcii rozprávok, boli Gindlove počiny    výnimočné.

„Tam kde som videl, že je ten režim nepriestrelný, tak som sa snažil nájsť iný spôsob sebavyjadrenia. Dokumenty o problémoch reálnych ľudí kľali cenzorom oči, fiktívne, hrané filmy posudzovali zhovievavejšie. Samozrejme, aj to malo veľký odpad. Napísal som scenáre na dvadsať celovečerných filmov, realizovalo sa desať. Človek to bral, že pracuje na hrane možného a často za ňou, takže ten 50-percentný odpad bol prijateľný, ale časom to bolo čoraz horšie.“

V perestrojkovej Moskve

Vďaka práci na filme „Právo na minulosť“ mal Eugen opäť možnosť konfrontovať dianie u nás s tým, čo sa dialo v zahraničí, tentoraz v samotnom centre moci.

„Mal som možnosť stráviť v perestrojkovej Moskve dobu trikrát po jednom mesiaci. Pričom môj spolu-scenárista bol Valentin Černych, vtedy najlepší ruský scenárista a autor scenára k prvému ruskému oskarovému filmu „Moskva slzám neverí“. V tej Moskve sme žili v „Dome veteranov kino“, tak sa to volalo, to bol útulok pre prestarnutých ruských filmárov a filmárky. Žili tam rodičia Tarkovského, pracovali tam Geľman, Mindadze a Abrašitov, filmári, ktorých filmy boli u nás zakázané. Veľmi som ľutoval, že sme o perestrojkovej Moskve neurobili dokument, lebo to bolo niečo neuveriteľné. No a medzitým v Moskve prebiehali všetky tie veci, videli sme úžasné filmy, ostré diskusie, a vďaka tej „perestrojke“ sme videli, že sa to všade otriasa. Že aj keď budeme mať nejaké problémy a mali sme ich neskôr, tak že ten režim nakoniec padne.“  

Eugen pochopil, že ak v Moskve dozrel čas na „perestrojku“, v Bratislave dozrel minimálne na to, aby sa publikoval kritický manifest Bratislava nahlas.  

„Vtedy vznikla myšlienka, nie u mňa, že napíšeme správu o situácii v životnom prostredí, neskôr dostala pomenovanie Bratislava nahlas a tam prvýkrát došlo k prepojeniu legálnych ochranárskych štruktúr, najmä Slovenského zväzu pre ochranu životného prostredia a krajiny, to boli „Hubovci“ a časti disidentských štruktúr, kde bol, povedzme, Jano Budaj. Oni robili aj performance a „akčné umenie“. Boli to recesistické, často provokatívne, ale veľmi dobre premyslené akcie, na ktoré často doplácali a aj boli perzekvovaní. A ten Jano sa rozhodol, že bude spolupracovať aj s nami, ochranármi, nedisidentami, pretože si uvedomil, že oproti Čechom, kde bola disidentská obec široká, tu bola veľmi malá. Tak, že keď sa spojíme, dačo by sa dalo urobiť.“

Reakcia režimu nebola brutálne represívna, ale obštrukcie v rôznych bizarných formách nasledovali. Ani Eugen sa po zverejnení Bratislavy nahlas v októbri 1987 nevyhol záujmu bezpečnosti. Zastavili mu niekoľko telvíznych projektov (Odvrátená strana Mesiaca, Čistička hrdzavých sŕdc) a nejaký anonym zatelefonoval do bytu Budajovcov, že má AIDS, nech s ním v rámci bezpečnosti radšej prerušia kontaky.

 

Aby vysielali námestie

V čase vypuknutia revolučného diania v Novembri 1989 sa Eugen zdržiaval u rodičov na Liptove.

„Keď som sa vrátil v nedeľu 19-teho večer domov, tak mi zazvonili tri telefóny. Prvý bol Rudo Sikora, druhý Peter Zajac a tretí Jano Budaj. Že kde som, či viem, čo sa robí. Ja som vôbec nevedel. Aj to je dôkaz toho, že my sme netušili, že je to už tak blízko. No tak sme sa dohodli na druhý deň, že sa stretneme na Malej scéne. Medzitým sme sa stretli ešte ako ochranári a mňa poverili, aby som prečítal stanovisko ochranárov Bratislava nahlas k udalostiam v Prahe. To som aj prečítal, a potom sme šli do Umeleckej besedy už v zložení tých trinástich, čo sme vytvorili základný koordinačný výbor VPN. Na stroji som potom písal, všetky základné veci, na ktorých sme sa dohodli. Bol som poverený zavolať Sašovi Vondrovi do Prahy, že vzniklo VPN. Tam z toho neboli nadšení, lebo očakávali, že Občianske fórum (OF) vznikne v celej republike. No tieto spory trvali krátko, lebo Česi pochopili, že máme spoločnú základňu, spoločného menovateľa.“

Demonštrácie síce prebiehali na námestí, ale v prvých dňoch ich nevysielala televízia, v čom videl Eugen ako novinár kľúčovú chybu.

„Povedali sme si, že kým strana bude mať dohľad nad médiami, tak o tom, čo sa tu robí v Bratislave sa nikto, ani na Slovensku nemusí dozvedieť. Tak sme sa vybrali „päťka“, teda tam bol Kučerák, Feldek, Zajac, Bútora a ja za riaditeľom televízie – Hlinickým. On sedel v Mlynskej Doline, ale prišli sme tam a nikoho nebolo. Povedali nám, riaditeľ je teraz na námestí SNP v spravodajskom štúdiu. Dole nás pristavili milicionári, ale riaditeľ povedal, že nech nás pustia. Prišli sme tam a Hlinický a traja hlavní spravodajcovia pozerali von z okna. A hovoríme: ,No, pozeráte sa na tribúnu, ale budete to aj vysielať?´ A Hlinický odpovedal: ,Sadnite si, garantujem, že od zajtra námestie budeme vysielať každý večer.´ A čo nás mimoriadne prekvapilo, povedal nám: ,Vy aj musíte tým ľuďom vysvetliť o čo tu ide, dávam vám na druhom programe voľný priestor na dialógy a tam môžete ľuďom hovoriť, aké sú vaše ciele.´ Tak to bolo, ako dar z jasného neba, pričom to urobil na vlastné riziko. Potom sme sa dozvedeli, že mu predtým milicionári z Mlynskej Doliny telefonovali, že má dať príkaz vydať zbrane, lebo sme vraj chceli obsadiť televíziu.“

Verejnosť

Postupne sa ľuďom Z VPN darilo dosahovať svoj cieľ - utlmiť monopol Komunistickej strany v médiach. Okrem iného výzvou z televízie, aby sa novinári vo všetkých médiách, zbavili nomenklatúrnych kádrov. Vo VPN vznikla aj požiadavka založiť noviny, ktoré by odrážali slobodného ducha a reflektovali turbulentné dianie v krajine, najmenej do prvých slobodných volieb. Vypätá doba si žiadala celého človeka a niekedy sa zdalo, že aj dvoch. Pre naplnenie požiadaviek zlomového obdobia išiel Eugen na hranicu svojich osobných síl.

„Stal som sa šéfredaktorom periodika Verejnosť. Napriek tomu, že som navrhol dvoch iných kandidátov - Petra Zemana a Jána Kamenistého. Chodil som vtedy spať okolo štvrtej nad ránom, nie domov, ale ľahol som si k radiátoru na koberec v redakcii. Ráno prišli upratovačky s vysávačmi a tie nás budili. No ale vyšla Verejnosť, ktorá mala 350-tisícový náklad a ten sa rozchytal.“ 

Noviny medzi čitateľmi rezonovali a štyridsať rokov nevypočutá slovenská „verejnosť“ zaplavovala redakciu stovkami listov a žiadostí, ktoré nestíhali triediť.    

Po roku 1990 bolo v štáte potrebné vytvoriť novú formu demokratickej vlády, s ktorou nikto nemal praktické skúsenosti. Eugen kriticky pozoroval „prelievanie“ starých komunistických kádrov do nových štruktúr moci, ale zároveň si uvedomoval, že je to zložitý proces, ktorý v danej situácii nemohol mať radikálne riešenia. 

V sfére, na ktorú mal priamy dosah sa snažil zaobísť bez kompromisov, čoho výsledkom bol vznik niekoľkých výborných periodík.

Eugen Gindl sa, už pred revolúciou, stal šéfredaktorom časopisu Kozmos. V roku 1994 sa stal spoluzakladateľom a redaktorom Stredoeurópskych novín, prílohy denníkov SME, Lidové noviny, Gazeta Wyborcza a Magyar Hírlap.

Spolu s Rudolfom Chmelom a Lászlóom Szigetym bol aj spoluzakladateľom a redaktorom OS-i, 120-stranového, politicko-kultúrneho mesačníka, v ktorom zaznievali hlasy najuznávanejších, nielen európskych, ale aj svetových mysliteľov.

Svet, v ktorom žijeme

Eugen Gindl sa nikdy neuzatváral do slonovinovej veže intelektuálnej elity. 

„Navštevujem dve krčmy, v každej je iné zloženie posádky, sú tam ľudia s vysokoškolským vzdelaním, ľudia obyčajní, úradníci, robotníci a tak. Nikdy sme nemali rovnaký názor, ale vedeli sme sa dobre pozhovárať aj sa dobre poškriepiť. Ale teraz došlo k totálnemu rozdeleniu, niektorí tam odmietli chodiť, a vyskytujú sa tam prejavy akoby niektorí stratili rozum. Najmä pod vplyvom hoaxov a neustáleho spracovania spoločenského vedomia. Čiže bojovať proti tomu je veľmi ťažké a nikto nevie, akoby sa to dalo. To je vec, ktorej by som sa chcel teraz venovať.“

Príčinou polarizácie spoločnosti je podľa Eugena Gindla napríklad aj hysterické vnímanie „migrácie“. Ako na každý jav aj na tento sa pozerá v širších súvislostiach, v kontexte diania na iných kontinentoch. Za najväčšie výzvy pre budúcnosť považuje katastrofálnu situáciu v Afrike a klimatickú zmenu. „V Európe konečne začínajú chápať, že ak chceme, aby Afričania zostali doma, tak musíme urobiť všetko preto, aby tam zostať mohli. Pretože deväťdesiat percent ziskov ide odtiaľ preč.“