Eugen Gindl

* 1944  †︎ 2021

  • „Promóciu (Diplomovú prácu - pozn. ed.) som robil na tému, ktorá mala pôvodný názov: ,Humor a satira ako forma spätnej väzby komunikačných procesov v demokratickom a totalitnom štáte´. Oponentom mi bol Kornel Földvári. On mi veľmi pomohol, lebo mi dal jeden časopis – on mal vtedy spojenia v Nemecku vo Frankfurte, kde vydávali časopis Pardon, to bol najlepší satirický časopis v Európe v tom čase, úžasný. A plnil tam veľmi dôležitú úlohu, lebo Nemecko sa ocitlo v takom čase, keď dorastali tí mladí ľudia, ktorí sa narodili cez vojnu a začali klásť svojim rodičom otázky typu: ,A ty si čo robil cez vojnu?´. A začala sa tá pridusená demokracia otvárať na všetkých stranách a tento Pardon to reflektoval, ale geniálnym spôsobom, lebo mali úžasných autorov a kresliarov. Mimochodom v Kultúrnom živote pracoval karikaturista Stano Kochan, on potom odišiel z Československa a stal sa najlepším karikaturistom na svete. No ale spomínam to aj preto, že v tých rokoch sa tu začalo naozaj niečo rodiť, o čom sme dúfali, že dôjde k naozaj pozitívnemu vývoju. O to viac sme boli my tu v Československu potom sklamaní.“

  • „Tak sme to vydali tú Bratislavu/nahlas a chvíľu sme čakali. Tá reakcia bola najprv ticho, potom spontánny záujem verejnosti a potom veľmi ostrý atak cez denník KSS Pravdu. Kde pod pseudonymom Dana Piskorová známy publicista napísal veľký pamflet na celú Bratislavu/nahlas. V tom čase sme ale dostali aj povzbudzujúce správy, lebo napríklad Vladimír Mináč, ktorý bol významná postava slovenskej kultúry a v tom čase člen ústredného výboru strany, sa nás zastával. Dozvedeli sme sa, že aj na vláde, vtedy bol predseda vlády Peter Colotka, že aj tam sú ľudia, ktorí povedali, že však keď to chcú vydať, je to ich názor, my sa snažme na to odpovedať rozumným spôsobom. Napriek tomu tie vyšetrovania začali. Zaujímavé, že ako prvých predvolali na bezpečnosť ľudí, ktorí chránili staré železnice. A potom prišla ďalšia vlna. Lebo napriek tomu, že sme boli proti, naraz sa to dostalo do Slobodnej Európy. Až neskôr sme sa dozvedeli, že kto to tam dal a za aké peniaze. Bol to človek, ktorý nič nemal s Bratislavou/nahlas, ale za tie peniaze to poskytol redaktorovi, ktorý mal Slovensko na starosti. Zo začiatku sme si aj mysleli, že nám to narobí veľké problémy, ale potom to nejako išlo do stratena. Možno zistili, že nie my sme to dali von. Možno to slúžilo len na to, aby vyprovokovali pobúrenie proti nám, že ešte aj toto sme si dovolili. No a potom sme sa dozvedeli, že nás budú predvolávať každého po jednom, ale to až po roku, že sme išli vždy po týždni, každý jeden. A my sme boli dohodnutí, že každý povieme to isté, že to vzniklo v rámci legálnej akcie ako príloha k zasadaniu ZO 6-ky Slovenského zväzu ochrancov prírody. Ja som bol druhého mája 1989 predvolaný na Februárku, kde bol človek, ktorý sa volal Dr. Belan, ktorý s nami takým otráveným spôsobom tieto všetky otázky si odškrtal, no a tým to skončilo.“

  • „Keď sa rozhodovalo, že kto bude šéfom Slovenskej národnej rady, boli sme ešte u študentov, to bolo v budove VŠMU oproti Mozartovmu domu a naraz prišiel študent a hovorí: ,Pán Gindl, chce s vami hovoriť Lasica.´ No a prišiel som dole a Lasica tam čakal, ohrieval si nohy na radiátore, lebo bola hrozná zima a hovorí: ,Posiela ma Vladimír Mináč, odkazuje, že už má „na povel“ tých dobrých členov ústredného výboru strany, že sa zbavili tých ortodoxných a že títo nám chcú pomôcť dotiahnuť tú revolúciu úspešne do konca. On za to nechce nič, len chcel by byť predsedom Slovenskej národnej rady.´ No tak hovorím, odkážte mu, že sme to dohodli a nech na druhý deň príde. No tak na druhý deň prišiel Mináč, stretol sa s KC VPN a predniesol opäť túto žiadosť, a na to mu Jano Budaj povedal: ,Pán Mináč, my vás máme radi, lebo vieme, že ste nás podržali aj pri Bratislave/nahlas, ale pokladáme túto žiadosť za čudnú a neprimeranú, pretože, ak sa chcete dostať do národnej rady, tak teraz vznikajú politické strany. Každá vás zoberie na svoju kandidátku, a skoro určite sa aj dostanete do národnej rady po slobodných voľbách. A či vás tá národná rada zvolí za predsedu, to je už vo hviezdach.´ A on hovorí: ,Tak neprijímate moju ponuku?!´ ,No neprijímame teraz, lebo to by bolo klientelistické a čudné.´ A Mináč sa nahneval, očervenel a povedal: ,Ešte to oľutujete!´ A stal sa veľmi vážnym nepriateľom VPN potom v rozličných štruktúrach. Prečo to ale spomínam. To nie je zaujímavé len ako anekdota sama o sebe. Ale v tom čase sa KSS vzdala vedúcej úlohy v štáte a toto potom išli Ondruš a Feldek za VPN oznámiť do Prahy do Občianskeho Fóra. A o tri týždne, čo sme videli v televízii. Komunista Čalfa prišiel s rovnakou ponukou k Havlovi a naraz sa s ním dohodol.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 15.07.2019

    (audio)
    délka: 01:47:11
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Tam, kde som videl, že je ten režim nepriestrelný, snažil som sa nájsť iný spôsob sebavyjadrenia

Eugen Gindl
Eugen Gindl
zdroj: pri ED natáčaní

Eugen Gindl sa narodil 4. februára 1944 v Bratislave do lekárskej rodiny. Rodina sa krátko po jeho narodení presťahovala do Liptovského Mikuláša, kde strávil detstvo aj dospievanie. V roku 1968 ukončil štúdium novinárstva na FF UK diplomovou prácou o humore a satire. Po sovietskej invázii odišiel na dva roky študovať na univerzitu do Berlína a následne podnikol väčšiu cestu po Ázii. Po návrate sa zamestnal ako reportér v týždenníku Život. Postupne začal spolupracovať s Československým rozhlasom, televíziou a filmovými štúdiami Koliba. Vytvoril pre nich niekoľko hier, inscenácií a filmov s progresívnymi témami, ktoré pomenúvali aj tienisté stránky života v socialistickej diktatúre. Mnohé z nich preto „trezorovali“ a uviedli do vysielania až neskôr. V osemdesiatych rokoch sa zapojil do ochranárskeho hnutia a podieľal sa na vzniku dokumentu Bratislava/nahlas. Ako člen koordinačného výboru VPN sa významne zapojil do revolučného diania a následnej snahy demokratizovať médiá. Po roku 1990 sa stal šéfredaktorom časopisu Kozmos, vydával Stredo-európske noviny a založil OS, rozsiahly kultúrno-spoločenský mesačník. V súčasnosti publikuje kritické príspevky v denníku SME.