„Za toho Filipeka som aj ja napísala, vlastnoručne na ministerstvo. Aj dali mi odpoveď! Dve odpovede mi dali! To bol ten, čo mu zobrali ten dekrét. Hej, to aj mám ten dopis voľakde. Že prečo nám ho berú. Že keby každý žil tak, ako oni kážu, že by bol raj už na tomto svete. Že by neboli preplnené väznice zločincami. Mám to ešte schované. Aj som ich žiadala, že nech mi odpíšu. Najprv odpísali mi, že pošlú odpoveď. Potom aj napísali, že je nezodpovedný a že ešte niečo, už neviem.“
„Potom nám tiež jedného dali, Filipeka. Prišli z Východu, ale už tam voľačo bolo – ja neviem. Tu ich prenasledovali. Sem boli preložený, ale aj tu ich našli. Tak mali súhlas odobratý, nemohli kázať. Potom boli aj naši občania zo štyria v Prahe za prezidentom. Ale neboli pripustení k nemu, len s jeho prvým tajomníkom sa rozprávali. Však že prečo ich stiahli, že nič neurobili zlé, a oni tam voľačo chceli stavať, keď boli na Východe, a to sa nepáčilo tomu režimu. Asi opravovali kostol alebo čo. A potom prišli aj sem, ale kňaza nezavolali, len prišli na Výbor. A potom sa zišli aj občania – zišli sme sa aj my, ženy väčšinou, ale aj chlapi, že nech povedia, že čo zlé urobili, že za čo im súhlas odnímajú. No došikovali psov na nás, s obuškami! Tak potom sa rozišlo.“
„Bombardovali tu na Vyšnej, ale bolo počuť! A vtedy sme sa šli schovať do hory. Sme utekali s mamou! Čože sme si vzali? Kúštik tam chleba a čo bolo. A to bolo proti noci, a tam sme prenocovali. A ráno bolo treba kravičke dať žrať, prasiatku. Hybáj dole do dediny. Tam padli bomby, aj zabilo! Je tam aj pamätník. V Nižnej som bývala a do hory sme utekali! Cez pole troška, a tam bola hora, že tam sa schovať. Že ak budú na dediny a na domy dávať, že budú púšťať. Ale tam neviem, padli asi dve bomby na Vyšnej.“
Zuzana Gazdaricová, rod. Šavrtková, sa narodila 18. apríla 1932 v Liptovských Revúcach, v časti Nižná. Pochádza z rodiny drevorubača Jána a jeho manželky Zuzany , mala o 11 a o 8 rokov starších bratov Emila a Jána. Rodinu krátko po narodení dcéry postihlo nešťastie, keď mal otec rodiny v lese ťažký úraz. Spočiatku po páde konára na hlavu sa síce všetko zdalo v poriadku, ale po roku sa jeho zdravotný stav skomplikoval a náhle umrel. Mama s troma polosirotami sa musela snažiť, aby dokázala deti vychovať. Bratia čoskoro začali pracovať ako baníci a Zuzana zostala s mamou v dome sama. Počas druhej svetovej vojny bratia narukovali do armády a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pripojili k ozbrojenému odporu. Zuzana ako obyvateľka dediny, ktorá bola v centre diania, má mnoho pestrých spomienok na partizánov, Nemcov či na bombardovanie Liptovských Revúc. Po vojne sa vydala za Jána Gazdaricu. Život mladej rodiny bol ťažko skúšaný kolektivizáciou a menovou reformou. V 80. rokoch sa postavila na obhajobu miestneho katolíckeho kňaza Andreja Filipeka, ktorému bol odňatý štátny súhlas. Okrem protestov z vlastnej iniciatívy napísala na ministerstvo kultúry list na obhajobu miestneho farára. Dnes žije v Liptovských Revúcach.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
