Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Pavel Friedmann (* 1948)

• narozen 25. března 1948 v Michalovcích

• dětství v Malčicích

• oba rodiče přeživší holocaustu

• otec vedl lékárnu v Malčicích

• studium na střední průmyslové škole v Košicích

• 1964 – rodina se vystěhovala do Izraele

• 1967–1970 – vojenská služba

• 1975 – ukončil studium na elektrotechnické fakultě

• 1981–1983 – studijní pobyt v Buffalu, USA

• od roku 1985 zaměstnán v izraelské elektrárně

• 1994–1995 – zástupce Židovské agentury v Praze

• s manželkou Relly vychoval syna a dceru

• žije v Haifě

“Buď pripravený, nebudeš prekvapený.”

Pre niekoho len prúd obyčajných slov, a pre iného životného krédo, ktorého naplnenie znamenalo záchranu ľudského života. Pavlov strýko, ktorý pocítil antisemitizmus niekoľko rokov pred vypuknutím vojny na vlastnej koži, sa len vďaka svojmu neoblomnému heslu, ktorým sa riadil celý život, vyhol takmer istej smrti. Dôvera vo svoje vnútorné pocity a zloženie ružových okuliarov, niekedy môže znamenať oveľa viac, ako sa nazdávame. 

Pavlova rodina počas Druhej svetovej vojny 

Pavol Friedmann, sa narodil 25. marca 1948, rodičom so židovským pôvodom, v Michalovciach. Spolu so sestrou Katkou, ktorá bola od neho o štyri a pol roka mladšia, vyrastali kvôli otcovej práci v dedinke na východe Slovenska, v Malčiciach. Keďže obaja rodičia pochádzali zo židovských rodín, Druhá svetová vojna zasiahla ich životy v obrovských rozmeroch. 

Pavlov otec, Isaac Friedmann, sa narodil v malebne dedine Soľ, pri Vranove nad Topľou. Jeho rodina síce nebola pobožnou, ale na základné židovské tradície dbali. Isaacovi sa podarilo vyštudovať gymnázium a neskôr farmáciu na vtedajšej nemeckej pobočke Pražskej univerzity, v Prahe. Po absolvovaní štúdií v roku 1929, v Prahe zostal ešte jeden rok, počas ktorého pôsobil vo Fragnerovej lekárni. Nasledoval návrat na Slovensko, presnejšie do Košíc, kde strávil dva roky. Rozhodol sa však, že bude blízko svojho rodného domova, a takmer jedenásť rokov, potom pracoval ako lekárnik vo Vranove nad Topľou. “Až kým vlastne bol deportovaný.” Po vypuknutí vojny a nastolení protižidovských zákonov, Isaac získal hospodársku výnimku, vďaka ktorej bol v relatívnom bezpečí do roku 1944. Toto šťastie, však už nemal jeho starší brat Ervín a sestra Gizela, ktorých ako živnostníkov, okamžite deportovali v roku 1942 do Auschwitzu, kde boli zavraždení. Deportácii sa v tom čase vyhla jeho sestra Bela, ktorá sa ukryla na západe Slovenska, v snahe zachrániť si svoj život. Neskôr, pod bratovu výnimku, spadala už aj ona a ich matka Rozália, vďaka čomu spoločne prežili celý nasledujúci rok. 

Pokoj však netrval dlho. V roku 1944, Isaaca ako čerstvého štyridsiatnika, ešte stále slobodného muža, predvolali so všetkým osobnými dokladmi, na úrad do Prešova. Pavlov otec nenamietal, keďže si myslel, že ide o znovuobnovenie jeho výnimky, ktorá mu bola doposiaľ obnovená dvakrát. Žiaľ, tentokrát sa mýlil. Jeho papiere boli spálené a chladným hlasom úradníka mu bolo prikázané aby sa postavil do ľava: “Pán Friedmann, sem!” Znamenalo to jediné, transport do koncentračného tábora. Predvolaný bol 19. októbra 1944 a ani nie o dva dni neskôr, už bol na ceste do Nemecka, do Ravensbrücku. Pobudol tam niekoľko mesiacov, až kým nedošlo k náhodnému presunu, ktorý pre Isaaca znamenal záchranu života. Vo februári 1945, totiž na príkaz nemeckého vojaka, bol začlenený medzi skupinu politických väzňov, ktorá smerovala do druhého koncentračného tábora, ktorý sa volal Sachsenhausen. “Takže otec sa dostal na nové miesto, Sachsenhausen, ako politický väzeň.” Bol väznený s Antonínom Zápotockým, či dokonca so Stalinovým najstarším synom. Po oslobodení Červenou armádou, Isaac vážil 38 kilogramov, mal rozbitú čeľusť a trpel ochorením týfus. Okamžite bol odvezený do moskovskej nemocnice, kde podstúpil niekoľko operácií a domov, teda do Vranova nad Topľou, sa vrátil až v decembri 1945. 

Tesne pred Isaacovou deportáciou, bola jeho sestra Bela a mama Róza, násilne presunuté na západ Slovenska, do dedinky blízko Hlohovca. Išlo o násilné presuny židov, na ktorých sa dohodli Nemci so slovenskou stranou, kvôli obavám z pripravovaného Slovenského národného povstania. Život mimo domov, znamenal jednoznačne nižšiu aktivitu. Bela s mamou boli umiestnené na poliach, kde mali na starosti sušenie tabakových listov. Bela tušila, že to nebude nadlho, preto sa snažila vymyslieť niečo, čo by mohlo zachrániť ich životy. Podarilo sa jej zoznámiť so školníkom bývalej židovskej školy v Hlohovci, s Jozefom Heribanom. “Bola to vlastne jeho iniciatíva, zachrániť ľudí.” Ponúkol jej, aby ona a jej matka sa ukryli na povale školy. Bela to prijala, avšak mamička Róza sa skrývať nechcela a ostala tam kde bola. Na konci októbra 1944, bola tak deportovaná do Auschwitzu, kde zahynula. Na povale školy, sa spolu s Belou ukrývalo ďalších 14 ľudí. Išlo o 11 dospelých a štyri deti. “Čo sa týka tohto úkrytu, to chcem zdôrazniť…pretože pán Heriban, Jozef Heriban, ten bývalý školník…urobil niečo, čo je neuveriteľné.” Sedem mesiacov chodil každý deň po špeciálnom rebríku na spomínanú povalu, s dvoma vedrami. Jedno vedro plné jedla a druhé vedro slúžilo na ľudské potreby. Pomáhala mu jeho družka Katka Ferancová, bez ktorej by sa určite nezaobišiel. To, že tých 15 ľudí muselo prakticky potichu ležať takmer celé dni a noci na povale, však nestačilo. Pridal sa k tomu aj obrovský strach z nemeckých vojakov, ktorí boli viac než bližšie. “Pán Boh chcel a začali tam bývať nemeckí vojaci a nad ich hlavou bolo tých 15 duše…” Veliteľ spomínanej jednotky bol veľmi podozrievavý a zrejme ani ľudia na povale, neboli vždy úplne potichu. Niekoľkokrát žiadal školníka Jozefa o rebrík, avšak on si vždy niečo vymyslel a tváril sa, že taký k dispozícii nemá. V jedno ráno sa mu veliteľ už vyhrážal, že ak do jeho príchodu nezabezpečí rebrík, tak ho zabije. Osud to tak chcel a veliteľ sa v ten deň nevrátil, keďže bol zastrelený. Po oslobodení, boli Jozef a Katka ocenení ako “Spravodliví medzi národmi” a ich mená boli vytesané na múr cti Jad va- šem. Bela, ktorej sa podarilo prežiť, musela byť v Hlohovci okamžite hospitalizovaná, keďže sa nedokázala postaviť na vlastné nohy. Rovnako, po návrate domov do Vranova, bola liečená psychiatrom dlhé roky. Isaac a Bela sa stretli až v apríli 1946, dovtedy o sebe vôbec netušili. Bela žila vo Vranove dlhé roky, až kým nedošlo k spoločnej emigrácii s Pavlovými rodičmi do Izraela.  

Pavlova mamička, Dorota Waldová, bola pôvodne z mesta Trebišov a pochádzala zo siedmich detí. Pavlovi starí rodičia Emanuel a Šarlota, tak mali štyri dievčatá a troch chlapcov. Brat Eugen a sestra Etela, odišli do Palestíny ešte pred vypuknutím vojny, či samotnými deportáciami. Eugen Wald odišiel v roku 1933 do vtedajšej Palestíny na bicykli a jeho príbeh je rozhodne viac než zaujímavý. Keďže už ako mladý vojak pocítil antisemitizmus na vlastnej koži, uvedomil si, že ako židovský chlapec nemá doma budúcnosť. V roku 1939 sa za ním podarilo vycestovať aj jeho sestre Etele. O rok neskôr, svoje šťastie skúsil aj Herman Wald. Tomu však trvala cesta dlhé štyri roky, keďže sa mu nepodaril prestup na ďalšiu loď, a tak posádka stroskotala. Jeho príbeh je zaznamenaný v dvoch knihách, pričom jedna z nich sa volá rovnako ako nešťastná loď z jeho príbehu, Pentcho. Našťastie si ich všimol taliansky pilot, čo mu zachránilo život. Najmladší brat Bernard bol deportovaný ako prvý. Bol trochu naivný a nenamietal, keď mu prišlo oznámenie, že bude deportovaný do pracovného tábora. Dokonca sa tešil, nakoľko už nejaký čas nepracoval, teda nemohol a toto považoval za príležitosť. Z pracovného tábora v Žiline bol zrazu zberný tábor, z ktorého všetci boli odvedení do Auschwitzu, kde bol dva mesiace po príchode zavraždený. Čo sa týka ich otca Emanuela, ktorý bol v tom čase už vdovec, bol deportovaný v roku 1942 spolu s jeho dcérou Gizelou. Štvrtého mája v noci, Gizela tlačila svojho otca na invalidnom vozíku, smerom na vlakovú stanicu v Trebišove, z ktorej sa už nikdy nevrátili.

Pavlovej mamičke Dorote a jej sestre Adele, sa podarilo zachrániť. Zachránili sa vďaka úteku do Maďarska, teda do Budapešti, kde mali príbuzných. V nelegálnom prechode cez hranice, im pomohol chlapec rómskeho pôvodu, ktorý mal na druhej strane sestru a preto cestu poznal dokonale. Podarilo sa im to však až na tretí pokus, no prežili tam do konca vojny. Život v Maďarsku nebol zďaleka prechádzkou ružovým sadom. Obe tam žili vďaka falošným papierom a teda ich výslovnosť v maďarčine musela byť dokonalá. A tá aj bola, keďže doma s mamou komunikovali len maďarsky. “Z tohto hľadiska…nebolo to jednoduché,” dodáva Pavol. Dorota, ktorá bola vyučená krajčírka, pracovala v opere, kde šila kostýmy. Každý deň prechádzala cez reťazový most Széchenyi Lánchíd, ktorý spájal dve časti krajiny. Boli tam neustále kontroly, keďže na jednom konci mosta boli maďarskí vojaci a na druhom nemeckí vojaci, ktorí spoločne kontrolovali výslovnosť prechádzajúcich, na základe ktorej vedeli rozoznať kto o svojom pôvode klame. Obe dokázali vyžiť z týchto drobných zárobkov celé tri roky, čo im zachránilo život. Po skončení vojny sa obe vrátili do Trebišova, kde ich čakal ďalší šok, keďže ich dom bol obsadený cudzími ľuďmi. Zatiaľ čo Adelu čakala láska a založenie si rodiny v rodnej zemi, Adela Waldová v roku 1949 tiež emigrovala do Izraela, v podstate v poslednej vlne emigrácií. “No jej cesta už bola samozrejme elegantná.” Čo znamená, že už sa nemusela báť o svoj život, keďže cestovala bezpečnou loďou, s platným občianskym preukazom, cestovným pasom a vízami do Izraela. 

Návrat do bežného života a rozhodnutie emigrovať  

Po návrate z moskovskej nemocnice, kroky Pavlovho otca smerovali do lekárne vo Vranove, v ktorej pred deportáciou pracoval. Bola tam však nová riaditeľka, ktorá svoj postoj vyjadrila hneď prvou otázkou. “Kde si stratil žltú hviezdu?” Isaac pochopil s kým má dočinenia, preto sa rozhodol navštíviť komoru lekárnikov v Bratislave. Dali mu návrh, že môže začať pôsobiť v lekárni v Trebišove. Ponuku prijal a tak netrvalo dlho a zoznámil sa so svojou budúcou manželkou Dorotkou, ktorá v tom čase už bola naspäť doma. Svadba sa konala 1. júla 1947 a spoločne žili v Trebišove ešte jeden a pol roka. V auguste 1947, však prišla ďalšia ponuka. Ponuka správcu lekárne v Malčiciach, ktorá bola zatvorená tri roky, keďže lekárnik, ktorý tam pôsobil predtým, bol židovského pôvodu a tak sa rozhodol utiecť. Mladomanželia sa odsťahovali a vo svojom novom domove v roku 1948 Dorota priviedla na svet syna Pavla a o štyri a pol roka neskôr, dcéru Katarínu. Židovská tradícia sa v rodine Friedmannovcov zachovala aj po vojne. Netýkalo sa to len základných sviatkov, ale aj svadby Isaaca a Doroty. Okrem tej oficiálnej na úrade, bola aj židovská pred rabínom. 

Rok 1948 okrem narodenia prvého syna, priniesol aj nastolenie nového politického režimu. Keďže Malčice bola malebná dedinka, v ktorej vtedy aj dnes, žije 1200 obyvateľov, politický vplyv bol omnoho menší než vo veľkomeste. Pavlov otec mal svoju pevnú pozíciu lekárnika a relatívny pokoj. “Politický nátlak…bol podľa mňa, veľmi mierny.” Isaac síce bol členom komunistickej strany, ale zúčastňoval sa len politických schôdzí, na ktorých zväčša len hlasovali ako im bolo povedané. Tiež došlo k znárodneniu lekárne, ale keďže Pavlov otec nebol jej majiteľom, ale zamestnancom, nijako sa to jeho pozície nedotklo. Mamička Dorota po svadbe zostala v domácnosti, ale občas pomáhala aj Isaacovi v lekárni. Keďže v roku 1949 emigroval aj posledný mamičkin súrodenec, sestra Adela, je možné že aj Pavlovi rodičia sa začali zapodievať touto témou. Avšak otec mal v tom čase dobrú prácu a mama zastávala názor, že bolo by dobré sa najprv finančne pozbierať a stáť pevne na vlastných nohách. Ba čo viac, Dorotin brat Eugen často písal, že život v Izraeli nie je jednoduchý, a že podmienky pre nový začiatok, sú náročné. Tak ostali v Malčiciach a okrem nich, ešte stále žila vo Vranove nad Topľou aj otcova sestra Bela, s ktorou sa často navštevovali. Pavol medzi časom začal navštevovať miestnu škôlku a neskôr deväťročnú základnú školu. 

Izrael sa rokmi ako krajina rozvíjala a podmienky pre život boli čoraz lepšie. Otec často počúval izraelskú stanicu  a snažil sa zistiť vždy čo najviac nových správ. Celé to dospelo k tomu, že v roku 1962 Pavlovi rodičia začali vážne uvažovať nad emigráciou. Nasledujúci rok navštívili Izraelskú ambasádu v Prahe, kde získali mnoho informácií, vďaka ktorým sa mohli pripraviť. Československo neopustili ilegálne, keďže si vybavili povolenie na vycestovanie. Rovnako si zabezpečili lift, teda batožinu, do ktorej sa im vošlo vybavenie celého ich bytu v Malčiciach. Rozhodnutie odísť malo svoju cenu. Preto batožina, ktorá dorazila do Izraela dva mesiace po ich príchode, mala na rodinu veľmi pozitívny vplyv. “A začína sa nová éra pre rodinu Friedmannovcov v Izraeli.”

Pavla emigrácia zastihla ako sedemnásťročného dospievajúceho mladíka, ktorého čakala maturitná skúška na strednej priemyselnej škole v Košiciach. Doposiaľ jeho život bol veľmi pokojný a skúsenosti s antisemitizmom v Malčiciach nikdy nemal. Jeho rodina si ctila židovské tradície a bol svedkom ako jeho mama každý piatok večer zapaľovala sviečky či zabezpečovala kóšer kuchyňu. “No samozrejme vedel som kam patrím, kto sú moji rodičia.” O hrôzach Druhej svetovej vojny, ktoré prežili jeho najbližší, sa dozvedel keď mal 15 rokov. Tiež si spomína, že si časom začal uvedomovať, že nemá starých rodičov a postupne si to začal spájať. Detaily, ktoré sa dozvedel, ho emočne ovplyvnili a snažil sa vžiť do pocitov svojich rodičov. No rovnako však vedel, že nie je možné aby žil ich minulosťou. 

Život v Izraeli a Pavlova budúcnosť 

Prvé roky v Izraeli neboli vôbec jednoduché. Najmä pre Isaaca, ktorý bol už vo vyššom veku a stále sa zapodieval životom doma, ktorý bol v tom čase dobrý nielen pre neho, ale aj pre jeho deti, ktoré boli v škole výbornými a obľúbenými žiakmi. Po príchode do Izraela Pavlovi rodičia dostali byt v Petach Tikve, avšak ich prvé kroky z Haify smerovali k strýkovi Eugenovi, u ktorého bývali tri týždne, kým bol ich byt hotový. Isaac sa zapísal do Ulpanu na jazykový kurz pre ľudí v pokročilom veku, ktorý trval pol roka. Vďaka tomu, mohol krátko na to začať pôsobiť ako lekárnik v jeho novom domove. Sestra Katka chodila do miestneho Ulpanu, keďže bola ešte dieťa, avšak Pavol už musel začať navštevovať kurz blízko Haify, ktorý trval deväť mesiacov. Mama a otcova sestra Bela sa naučili základy hebrejčiny veľmi rýchlo a rovnako pomerne rýchlo sa aj adaptovali. 

Po Ulpane, Pavol už nemohol nastúpiť na miestne gymnázium, a tak absolvoval leteckú technickú školu, kde sa vyučil v oprave leteckých lietadiel. V tejto oblasti pôsobil aj počas výkonu povinnej vojenskej služby, ktorá trvala tri roky, na vojenskom letisku Tel Nof. Pavla trápilo, že nemá absolvovanú maturitnú skúšku, a tak počas výkonu služby navštevoval večerné gymnázium, ktoré úspešne ukončil v roku 1971. Izrael predstavoval pre rodinu obrovskú zmenu plnú nových povinností, ale rovnako aj ich nový domov. Pavol vedel prečo sa jeho rodičia rozhodli emigrovať a preto absolvovanie vojenskej služby nebral len ako povinnosť, ale ako samozrejmosť. “Urobím to, čo sa odo mňa očakávalo.” Pavol bol neskôr povolaný viackrát, teda zväčša dvakrát do roka, kým nedovŕšil 38 rokov.  

V roku 1968, sa v živote Pavla Friedmanna objavila láska. Jeho nastávajúca sa volá Reli a jej rodina emigrovala do Izraela rovnako v roku 1964, zo vtedajšieho Koložváru. Keďže išlo niekedy o súčasť Maďarska, doma komunikovali výlučne maďarským jazykom. Síce bývali v jednej štvrti, ale stretli sa až o štyri roky neskôr, a to vďaka spoločným priateľom a jednej silvestrovskej zábave. “Odštartovali sme pri tejto príležitosti.” Ich láska bola zavŕšená svadbou, 5. septembra 1971. Po svadbe Pavla čakala niekoľko rokov práca v Izraeli a tiež pokračoval v štúdiu, a to absolvovaním nadstavby. Medzičasom sa páru narodili dve deti, ktoré im urobili veľkú radosť. V auguste 1981, spoločne celá rodina odišla na niekoľko rokov do USA, kde Pavol vyštudoval Štátnu univerzitu v meste Buffalo v štáte New York. Však v novembri 1985, sa rodina rozhodla vrátiť kvôli pokročilému veku starých rodičov. Rok po návrate do Izraela zomrel Pavlov otec Isaac, a tak sa bolo treba starať o matku, pričom nechcel nechať všetky povinnosti na pleciach sestry Katky. 

Pavlov syn, v Izraeli absolvoval povinnú vojenskú službu ako parašutista a potom sa rozhodol pre štúdium práva Európskej Únie v Nemecku. “Nám to nesedelo veľmi dobre,” dodáva Pavol, keďže si túto krajinu spájali s vojnou a s hrôzami, ktoré jeho rodičia prežili. Nakoniec syna pustili, ale vo vedomí, že po niekoľkých mesiacoch sa určite vráti domov. Nevrátil sa už a ba čo viac, štúdium ukončil veľmi úspešne, získaním doktorátu. Následne sa na rok vrátil domov do Izraela, za účelom získania povolenia pre výkon právnickej praxe v jeho domovine. Na kurze v Jeruzaleme sa stretol s advokátkou z New Yorku, ktorá tam bola pre rovnaké dôvody. Zamilovali sa a dne spoločne žijú v New Yorku s ich trojročným synom. Pavlova dcéra ostala žiť v Haife a na svet priviedla dve rozkošné vnučky, trinásťročnú Danielu a deväťročnú Karen. Svet Pavla a jeho manželky Reli, je tak naplnený obrovskou láskou. 

Na záver príbehu, sa Pavol podelil o svoje životné motto, ktoré znie: “Ľúb tvojho blízkeho, ako seba samého.”