Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ján Buzássy (* 1935)

• narodený 10. 4. 1935 v Kočovciach

• 1954 zmaturoval na strednej hospodárskej škole v Bratislave

• 1956 - 1961 štúdium knihovedy a slovakistiky na Univerzite Komenského

• 1961 nastúpil ako redaktor mesačníka Mladá Tvorba

• 1965 debutoval básnickou zbierkou Hra s nožmi

• 1966 šéfredaktor mesačníka Mladá Tvorba

• 1967 vstúpil do Zväzu československých spisovateľov

• 1971 zrušenie Mladej Tvorby v rámci normalizačných zásahov

• 1971-1989 - redaktor a neskôr šéfredaktor v Slovenských pohľadoch

• 1994-1995 šéfredaktorom časopisu Kultúrny život

Básnik a prekladateľ Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach neďaleko Nového Mesta nad Váhom. Jeho otec Ján pracoval za prvej Československej republiky v štátnych službách ako četník. Vďaka jeho platu mohla manželka Mária zostať v domácnosti. Rodina sa kvôli otcovmu četníckemu povolaniu musela často sťahovať. Z dediny na Považí odišli krátko po narodení syna Jána na Podpoľanie, neskôr do Lučenca.

Úplne prvá spomienka Jána Buzássyho sa viaže k obdobiu tesne pred Viedenskou arbitrážou. Tri týždne pred pripadnutím Lučenca Maďarsku sa Jánov otec vracal zo Sudet, kde bol povinný kontrolovať četnícke stanice pred príchodom nacistov: „Prečo práve môjho otca poslali do Sudet z druhého konca republiky, to je otázne. Neskôr mi hovoril, že nedošlo ku konfliktom, ale tamojší ľudia vraj strieľali do vzduchu. Možno od radosti. Čo som si ale zapamätal, bolo, ako zaklopal na dvere, keď sa vrátil domov do Lučenca.“

Časy bojových piesní

Otec Jána Buzássyho bol presvedčený čechoslovakista a masarykovec. Napriek tomu po vyhlásení slovenskej autonómie v roku 1938 a následnom vzniku Slovenského štátu slúžil ďalej v novom režime – novovzniknutý ľudácky štát sa nezaobišiel bez skúsených bezpečnostných zložiek z čias Československa. Četníci sa tak vládnou vyhláškou „poslovenčili“ na žandárov. Na rozdiel od prenasledovania ideologických nepriateľov Hlinkovými gardami žandári udržiavali verejný poriadok a stíhali bežnú kriminalitu.   

V roku 1940 sa rodina po krátkom pobyte v Liptovskom Mikuláši presťahovala do Bratislavy, kde jeho otec velil stopovacej stanici. Počas druhej svetovej vojny chodil mladý Ján do ľudovej školy: „Keď bol vojenský poplach, tak nás už doobeda poslali domov. Pamätám si, že raz sa nad nami ozývala streľba, ale nič nás netrafilo. Kým som prišiel domov, už bolo po nálete. Raz som tiež videl nemeckých vojakov cestujúcich na železničnom transporte. Spievali nemecky, ako pôjdu proti Amerike a Anglicku, pritom išli niekam na východ do Ruska.“

Po čoraz častejších náletoch otec rozhodol, že manželka a syn musia odísť niekam do bezpečia. Podobne ako mnohí Bratislavčania, aj Ján s matkou Máriou odišli na pokojnejšie Záhorie, neďaleko Stupavy. Otec musel ostať v Bratislave a naďalej slúžiť. Na Záhorí bývala rodina vyše roka, no koniec vojny už prečkali v rodných Kočovciach.

Písanie ako únik

Po vojne sa Buzássyovci vrátili do Bratislavy, kde im bol pridelený byt. „Nemali sme majetok, žili sme z otcovho platu. Po vojne niektorí zarobili na tom, že bola slabá distribúcia, tak obchodovali s tovarom za vysoké ceny. Nebola napríklad múka alebo kvasnice,“ spomína. 

Vo februári 1948 mal Ján Buzássy dvanásť rokov a podľa vlastných slov bol príliš mladý na to, aby sa zaujímal o politiku. Príchod komunizmu jeho rodinu ekonomicky nezasiahol. Nová triedna klasifikácia však prisúdila jeho otcovi nepriaznivý kádrový posudok „prisluhovača kapitalistického a fašistického režimu“. Dlhoročnú četnícku službu noví nadriadení neocenili. Otec odišiel zo zboru na vlastnú žiadosť, nakoniec skončil ako poľnohospodársky úradník. Biľag „podozrivého“ rodinného pôvodu visel aj nad budúcnosťou dospievajúceho Jána.

Začiatkom päťdesiatych rokov ho rodičia prihlásili na Hospodársku školu pre zahraničný obchod: „Rodičia si mysleli, že sa tam naučím cudzie jazyky. Tie sa tam síce vyučovali, ale tlačili do nás hlavne politickú ekonómiu, lebo, ako sa ukázalo, bola to silne komunistická škola, ktorá chcela vychovávať budúce kádre pre zahraničný obchod. Mali z nás byť kovaní komunisti a poslušní pracovníci. Veľmi veľa do nás pchali politiku. Ale mali sme tam, našťastie, výbornú výuku slovenčiny,“ opisuje Ján Buzássy školu, ktorú neskôr presunuli do Prahy a jeho následne preradili na Vyššiu hospodársku školu.

Štúdium ekonómie a účtovníctva ho nezaujalo, nehovoriac o neúprosnej politickej indoktrinácii: „My, Bratislavčania, sme im to tak ‚nežrali‘. Medzi sebou sme si aj povedali, čo si o tom všetkom myslíme, ale nikdy nie nahlas. Vtedy bol taký úzus, že všetci museli byť zväzáci, všetci museli chodiť na brigády. Pamätám si, že sme napríklad sadili stromy tam, kde je dnes chránená oblasť. Museli sme šíriť stranícku tlač a podobne.“

„V päťdesiatych rokoch bola hrozne zlá atmosféra v celej spoločnosti. Politická agitácia bola doslova všadeprítomná. Nielenže to dennodenne hlásali z rozhlasu a novín, ale sme to museli manifestačne preukazovať, lebo sme boli stále kontrolovaní. Potom mi po jednej z brigád zistili vysoký krvný tlak. A v takejto atmosfére som začal neskôr písať básne. Mal som bytostnú potrebu vytvoriť si v hlave alternatívnu realitu, aby som unikol z toho, čo nás v socializme obklopovalo,“ vysvetľuje.

Po absolvovaní strednej školy sa mladý Ján zamestnal ako úradník. Prihlásil sa na Univerzitu Komenského, nebol však prijatý. Po dvadsiatom zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a vystúpení Chruščova s kritikou Stalinovej éry nastalo určité uvoľnenie aj v Československu. Dôsledkom bolo, že na jar 1956 prijali na univerzity aj ľudí s nevyhovujúcim kádrovým profilom – túto šancu dostal aj Ján Buzássy. Žiaľ, po Maďarskej revolúcii v tom istom roku sa situácia opäť vrátila k prísnej praxi kádrovania: „Keby som sa chcel dostať na univerzitu budúci rok, už by ma neprijali,“ dodáva.

Literárne talenty a neschopní cenzori

Na vysokej škole pri štúdiu knihovedy a slovenského jazyka našiel mladý Ján určitú oázu. V týchto rokoch spoznal Kláru Fodorovú, študentku klasických jazykov, s ktorou sa v roku 1961 oženil.

Väčšina pedagógov na Univerzite Komenského podľa slov Jána Buzássyho neboli zarytí ideológovia, i keď našli sa aj takí: „Dejiny robotníckeho hnutia boli úplne táraniny. Ale mali sme aj asistenta profesora, ktorý študoval marxizmus v Sovietskom zväze, a to bol inteligentný človek. Učil napríklad aj na teologickej fakulte. Bol nad vecou a nemyslel si, že spraví z bohoslovcov marxistov,“ vysvetľuje.

Mladý Ján začal postupne publikovať svoje prvé literárne pokusy, ale na spisovateľskú dráhu spočiatku nepomýšľal. Rané básne posielal do čoraz populárnejšieho literárneho mesačníka Mladá tvorba. Oficiálni spisovatelia ho neupútali a každoročné politické a ideologické požiadavky vytyčované na zjazdoch československých spisovateľov ho nezaujímali: „Poznal som, čo sa vtedy publikovalo, a to boli naozaj zlé veci – básne o usmievajúcich sa robotníkoch alebo o traktoroch, ktoré nám dávajú chlieb. Také som nepísal. Ja som radšej napísal o nejakom peknom večeri alebo o harmonike, ktorú som počul vyhrávať.“

Záverečnú prácu nakoniec písal práve o bibliografii Mladej tvorby. V jej redakcii sa zamestnal ešte pred skončením vysokej školy a od roku 1961 bol interným redaktorom. Popritom písal svoje básne. 

Spisovateľsky debutoval v roku 1965 zbierkou Hra s nožmi. V jeho poézii bola spoločenská nechuť voči dobovej morálke zakódovaná v sieti významov a slovných hier, čitateľ ju musel hľadať a odkrývať. Rovnako aj cenzori, no tí ju, našťastie, dokázali identifikovať len veľmi ťažko. 

Kolektív autorov a ľudí okolo Mladej tvorby v priebehu šesťdesiatych rokov vytvoril podnetné podhubie pre nové smery a témy slovenskej literatúry, pričom sa neváhali vymedzovať voči ideologizujúcim tendenciám. Za všetkých možno spomenúť Trnavskú skupinu – konkretistov a Osamelých bežcov Laučíka, Repku a Štrpku.

Z časopisu sa vyprofilovala progresívna sila v rámci slovenskej literatúry, čo sa jasne ukázalo počas uvoľňovania druhej polovice šesťdesiatych rokov. Po Miroslavovi Válkovi a Petrovi Hrivnákovi zastával od roku 1967 funkciu šéfredaktora Ján Buzássy. Taktiež prekladal z angličtiny básnické zbierky Eliota, neskôr aj Byrona. 

Vývoj Pražskej jari a formálne zrušenie cenzúry privítal, stále však bol čiastočne skeptický. Zastával totiž názor, že po komunistickom uvoľnení musí prísť obnovené zovretie. A to sa ukázalo byť pravdou. Počas sovietskej okupácie v auguste 1968 sa spoločne s kolegami angažoval najlepšie, ako vedel: tlačili letáky, pravdivo informovali verejnosť a ako väčšina obyvateľov – napokon prežívali beznádej. 

Už 30. augusta bolo zastavené vydávanie vplyvného časopisu Kultúrny život. Jeho pokračovateľ Literárny život po šiestich číslach tiež podľahol politickému tlaku. V redakcii Mladej tvorby jasne tušili, že ich čaká podobný osud: „Prežívali sme to hrozne... Mladá tvorba bola v roku 1970 zrušená. Zrušil ju vydavateľ, čiže Zväz spisovateľov. Už som iba zatelefonoval do tlačiarne, nech ďalej netlačia. My sme boli zrušení, lebo sme publikovali texty, ako napríklad osobitne reportáž Petra Repku zo Sovietskeho zväzu. Oficiálne obvinenie znelo, že sme skupinový časopis a nereprezentujeme celú slovenskú mládež,“ vysvetľuje. „Neviem si predstaviť, že by tá zostava autorov písala veci tak, ako sa muselo písať počas normalizácie v sedemdesiatych rokoch.“

Trpkosť a beznádej normalizácie

Po rozpustení redakcie však Jána Buzássyho prekvapivo nečakala normalizačná ostrakizácia. Nebol nútený ísť pracovať manuálne, ale ako redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ mohol redigovať vydávané texty. Vnímal ako šťastie, že môže zostať pracovať v kultúre: „Nerozhodoval som o tom, čo má vychádzať. Redigoval som, čo mi dali. Politika vydavateľstva, čo sa má knižne vydávať, bola mimo mňa. Vtedy každá knižka, ktorá mala vyjsť, bola prísne posudzovaná.“ 

Za normalizácie bol nad vydávaním kníh stanovený pevnejší ideologický dohľad. Pokiaľ mala kniha nepriaznivé posudky, bola vrátená. Dôležitou nebola ani tak kvalita diela, ako politická a spoločenská „nezávadnosť“. S vydávaním svojich kníh mali niektorí autori problémy, texty boli často odmietané. K autocenzúre a hľadaniu nových intímnejších tém sa nevyhnutne utiahol aj Ján Buzássy. Ako redaktor musel neraz kolegom spisovateľom s trpkosťou povedať: „Vieš čo, toto si zober naspäť, lebo to neprejde. Budeš mať z toho problémy nielen ty, ale aj ja.“ Pokiaľ sa spisovateľ neodhodlal k samizdatu a disentu, bol nútený písať neutrálne. „Sedemdesiate roky boli veľmi trpké,“ dodáva.

Do komunistickej strany nikdy nevstúpil. I keď mal veľmi malú nádej v zmenu, situácia v spoločnosti sa predsa pomaličky menila. Režim postupom času mäkol, strácal dych a silu: „Nemyslel som si, že režim sa vie reformovať. Videl som tiež, že prestáva fungovať aj ekonomicky.“ 

Koncom osemdesiatych rokov sa spoločne s Petrom Zajacom a Pavlom Vilikovským dostali ako jediní nestraníci do výboru Zväzu československých spisovateľov. V roku 1989 sa Ján Buzássy dokonca stal šéfredaktorom Slovenského spisovateľa. 

Nežnú revolúciu privítal, no stále mal určitý strach z neistej budúcnosti krajiny. Po páde komunizmu došlo medzi spisovateľmi k organizačnému aj ideovému rozkolu. Ján Buzássy bol v roku 1990 zvolený za predsedu Asociácie organizácii spisovateľov Slovenska. 

Rozpad Československa vnímal negatívne a mal obavy najmä z nacionalistických prúdov i z Mečiarovho prahnutia po moci. Dnes tvrdí, že veľa z pozitívnych zmien a prísľubov demokratizácie má svoju odvrátenú tvár: „Vtedy sme sa dotýkali zakázaného. Mnoho sa časom zmenilo i k horšiemu. Dnes už nikto nepozná pocit túžby po slobode.“