Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Budáč (* 1931)

• narodený 22. januára 1931 v Červeni do gazdovskej rodiny

• 1950 - 1952 základná vojenská služba

• 1960 - jeho rodina bola nútená vstúpiť do JRD

• 1960 - 1985 - traktorista v JRD

• od roku 1990 je na dôchodku

• posledný žijúci pamätník SNP a druhej svetovej vojny v rodnej obci

Martin Budáč sa narodi v roku 1931 v Červeni, časti obce Breznička, v okrese Poltár. Mal piatich súrodencov – troch bratov a dve sestry. Ich otec bol gazdom, vlastnil 13 hektárov pôdy, ktorú spoločne obrábali. Martin žil bežný život sedliackeho chlapca – spoločne s ostatnými deťmi pásol kravy, pracoval na poli, navštevoval školu vzdialenú od domu niekoľko kilometrov. Topánky nemali, a tak, keď prišla tuhá zima a napadol sneh, otec chodieval pred nimi, aby im vyšľapal cestu. Do školy chodil rád, chcel ísť aj do meštianky, ale v 1944 prišlo povstanie, školu zavreli a ďalej slúžila ako ubytovňa pre partizánov.

Vianoce s nemeckými veliteľmi

Príchod nemeckých vojsk po potlačení povstania sledoval aj s ostatnými Červenčanmi z kopca nad Brezničkou: „Prišli s tankami, kanónmi a tam, pred Brezničkou, sa zakopali. Videli nás, mysleli si, že sme partizáni. Ale starosta Gábor im povedal, že nie, to sú naši.“ Tým ich zahránil od ostreľovania.

Nemeckí velitelia u nich žili dva týždne počas Vianoc v roku 1944. Ráno cvičievali telocvik, na dvore mali rozložené kanóny, ktorými ostreľovali blížiacu sa Červenú armádu, ale neublížili nikomu.

Pán Budáč spomína, ako jemu a jeho súrodencom vojaci púšťali z rádia vianočné piesne a rozdávali cukríky. V dome boli vtedy štyri deti. Najstarší brat, ktorý musel narukovať do Slovenskej armády, bol v tom čase v nemeckom zajatí. Chytili ho pri bojoch v Medzilaborciach, keďže sovietsky front sa blížil pomaly a Nemci posilnili svoje oddiely. 

Pred vojnou na Brezničke žila aj jedna židovská rodina. Na Aladára Tadeusza si Martin Budáč spomína ako na starého pána v bielych nohaviciach s paličkou, ktorý chodil jeho otca volať na rôzne poľnohospodárske práce. Okrem rolí vlastnil Tadeusz aj mäsiarstvo a krčmu, do ktorej ľudia chodili „za muzikou”. Pán Tadeusz zomrel ešte pred zavedením transportov, jeho dcéru aj s matkou sa podarilo prepašovať cez les do Maďarska. V tom čase bola hranica len pár kilometrov od Červene.

Nemcov vystriedali Rusi

Dňa 12. januára 1945 dorazila ruská armáda a nemeckí vojaci museli z Červene utiecť: „Od Pincinej prišli veľké dažde, tak ich voda vyhnala zo zákopov. Čierňava tých Rusov išla touto dolinou a hnali ich tadiaľto. Dvaja nemeckí vojaci ich z vŕšku ostreľovali, potom prišli k nám, mamka im dala chlieb a tadeto poza dom ušli.“ Počas streľby otec deti poskrýval do stohu slamy, v ktorej im vyrobil bunker. Guľky okolo nich síce svišťali, ale našťastie sa nikomu nič nestalo.

Pred príchodom Červenej armády bolo v miestnej škole ubytovaných aj niekoľko desiatok ukrajinských a poľských utečencov. Tí boli na úteku pred Sovietmi: „Mali kone, povozky, tak k nám chodili robiť. Na jeseň tu siali. Ale keď sa blížil sovietsky front, s Nemcami utekali aj oni.“

Po „návšteve“ nemeckých veliteľov poctili rodinu Budáčovcov svojou návštevou aj príslušníci sovietskej armády. „Prišli Rusi a vravia: ,Mama, daj kušať!´“ rozpomína sa pán Budáč. „Šiesti si sadli okolo stola. Mama nám ráno spravila šoprle (makové šúľance, pozn. ed.), tak pozerali na to, že čo to je, lebo to bolo čierne. ,A sadlo neni?´“ Tak im pani Budáčová dala aj slaniny, aj chlieba, ktoré jedli spolu s makovými šúľancami.

Na ich dvore rozložili štyri kanóny, odkiaľ potom bombardovali Brezničku a Mládzovo.

Niekoľko vojakov sa u nich usadilo, spávali v stodole, len dve „bárišne“, asi tridsaťročné poštárky, bývali s nimi v dome. Počas pobytu si krátili chvíle šitím kožených čižiem, ktoré potom posielali rodinám. Aj za sviňu, ktorú si od rodiny vypýtali, zaplatili balom látky a „remeňom“. Ale inak sa stravovali poväčšine sami: „Chlieb mali dobrý, taký ako my, zato Nemci mali chlieb čierny, suchý, museli ho sekerou rúbať.“

Partizáni chceli pamätníkovho otca aj zatknúť, keď ho chytili na ceste do Brezničky. Mysleli si, že pred nimi uteká, lebo drží s Nemcami. Navyše v ich dome našli aj nemecké knižky, z ktorých sa brat Jano v škole učil, čo ich v tomto názore ešte utvrdilo. Našťastie sa im podarilo celú situáciu vysvetliť.

V tom čase sa bojovalo hlavne v Mládzove, vzdialenom od Červene asi päť kilometrov. Tam zabili aj jedného z ruských veliteľov, ktorý bol u rodiny ubytovaný. Desiatich nemeckých veliteľov, ktorých zajali v bitke, priviedli k Budáčovcom, kde im zobrali nožíky, britvy, prstene: „Jeden si nevedel dať dole prsteň, tak Rus zobral sekeru, že mu ho utne. Tak si ho slinil, až ho nakoniec dole dal. Ale nebili ich, len to, čo mali, im pobrali.“ Nemeckých vojakov potom odviedli cez les, smerom na Pincinú.

Bombardovanie obce

Už pred povstaním obyvatelia Brezničky a Červenene zažili bombardovanie, keď sa americké letectvo snažilo zničiť železničnú trať. Bola nedeľa, väčšina ľudí bola na omši, z ktorej ich farár pustil, a tak bežali sledovať, čo sa deje: „Ja som v kostole nebol, pásol som kravy aj s Lenkou Budáčovou. Videli sme biele chmáry, reku – čo sa to robí! No a hučali a hučali, až kým nezačali bomby púšťať. Janko Svoreň pásol kravy pod Borčokom, tak bežal do Kalinova za žandármi, že na jeho kravy bomby púšťajú,“ poloúsmevne si spomína. Jedna bomba spadla aj do chodby susedovho domu, nikoho však nezabila, len zranila nemeckých vojakov, ktorý tam boli v tom čase ubytovaní.

Paradoxne jediné zranenia, ktoré Červenčania utrpeli, boli až po skončení vojny. Ako deti nachádzali nevybuchnuté míny a bomby, ktoré ukladali na kopu a zapaľovali: „Zapálili sme to, ale len ich rozhodilo, vybuchli len dve. Tak sme ich potom po jednej zapaľovali. Ale Sojčiakovci našli nevybuchnuté granáty a mladému Paľkovi až oči poranilo a aj o ruku prišiel. Dlho bol potom mrzákom.“

Celý život na družstve

Po skončení vojny ostal pamätník pomáhať svojmu otcovi na statku. Starší súrodenci mali vyštudované školy, tak pracovali na rôznych úradoch. V roku 1950 Martin nastúpil na vojenskú službu. Po jej ukončení sa chcel zamestnať na železnici, ale miestni úradníci mu to nedovolili. Nemal kto pracovať na poliach pre vtedy už fungujúce Jednotné roľnícke družstvo Kalinovo. Martin si spravil vodičský kurz a až do roku 1985 pracoval ako traktorista: ,„Ráno som prišiel, zadelili prácu a robil som až do večera. Keď bolo treba na jar siať, tak aj v nedeľu. Ani manifestovať som nešiel na 1. mája, lebo som musel na traktore robiť. Prvú dovolenku som mal, keď som nastúpil na dôchodok.”

V päťdesiatych rokoch si svoje role ešte mohli obrábať sami, museli však odvádzať kontingenty – obilie, zemiaky, vajcia, maslo a podobne. Kto neodovzdal, toho zatvorili. Situácia sa zmenila v šesťdesiatom roku: „Keď sme mlátili, prišiel tajomník z JRD, dal nám dozorcu a všetko žito mi zobrali. Nemali sme čím chovať dobytok, z čoho žiť, tak otec podpísal, že vstupuje do JRD.“ 

Horšie však na tom boli väčší roľníci, ktorí do družstva odmietli vstúpiť. Gazdov z neďalekého Petrovca zatkli a odviedli do Jáchymova. Jednému zo susedov, pánovi Ferienčíkovi, sa podarilo ujsť: „Päť rokov ho nebolo. Až keď udelil prezident amnestie, sa ohlásil.” Doteraz nik nevie, kde sa báči Joži, ako ho všetci na dedine volali, ukrýval. Ľuďom hovoril, že bol doma. Jeho majetok ale nakoniec predsa len skončil ako časť JRD: „Dievka sa mu vydala, dom zbúrali a majetok mu zhabalo družstvo.”

Napriek tomu všetkému boli ľudia radi aspoň za to, že majú prácu. Aj s manželkou konštatovali, že horšia situácia bola vtedy vo väčších obciach a mestách. 

O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sa obyvatelia Brezničky dozvedeli z miestneho rozhlasu. V hlásení ich upokojovali a zároveň žiadali ľudí, aby vojakov neprovokovali. Niekoľko odvážlivcov sa napriek tomu našlo, dokonca aj z radov straníkov. Tí na nich z križovatky vykrikovali, aby sa vrátili domov: „Nik nevie, na čo prišli a kto ich volal. Ale u nás bol kľud, tadiaľto nešli, prechádzali len Rimavskou Sobotou, cez Lučenec do Zvolena.“

Po Nežnej revolúcii

Malých gazdov z tejto časti Novohradu sa zmena režimu nejako výrazne nedotkla. Ako spomína spolu s manželkou, tešili sa, že komunistický režim skončil, ale zároveň mali aj obavy, čo bude nasledovať. 

Pán Budáč pracoval pre JRD až do roku 1985, keď mu priznali invalidný dôchodok. Spoločne so svojou manželkou vychoval tri deti, doopatroval svojich rodičov aj svokrovcov. Momentálne so ženou žijú v Červeni, v dome, v ktorom pred niekoľkými desaťročiami ubytovávali nemeckých a ruských vojakov.