Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Budáč (* 1931)

• narodený 22. januára 1931 v Červeni do gazdovskej rodiny

• 1950 - 1952 základná vojenská služba

• 1960 - jeho rodina bola nútená vstúpiť do JRD

• 1960 - 1985 - traktorista v JRD

• od roku 1990 je na dôchodku

• posledný žijúci pamätník SNP a druhej svetovej vojny v rodnej obci

Martin Budáč sa narodil 22.2.1931, v Červeni, časti obce Breznička v okrese Poltár. Mal piatich súrodencov – troch bratov a dve sestry. Ich otec bol gazdom, vlastnil 13 hektárov pôdy, ktorú spoločne obhospodárovali. Žil bežný život sedliackeho chlapca – spoločne s ostatnými deťmi pásol kravy, pracoval na poli, navštevoval školu vzdialenú od domu niekoľko kilometrov. Topánky nemali, a tak, keď prišla tuhá zima a napadol sneh, otec chodieval pred nimi, aby im vyšlapal cestu. Do školy chodil rád, chcel ísť aj do meštianky, ale v 1944 prišlo povstanie a školu zavreli a ďalej slúžila ako ubytovňa pre partizánov .

Príchod nemeckých vojsk sledoval aj s ostatnými Čerenčanmi z kopca nad Brezničkou: „Prišli s tankami, kanónmi a tam, pred Brezničkou, sa zakopali. Videli nás, mysleli si, že sme partizáni. Ale starosta Gábor im povedal, že nie, to sú naši,“ čím ich zahránil od ostreľovania.

Nemeckí velitelia u nich žili dva týždne, počas Vianoc v 1944. Ráno cvičievali telocvik, na dvore mali rozložené kanóny, ktorými ostreľovali blížiacu sa ruskú armádu, ale neublížili nikomu.

Pán Budáč spomína, ako jemu a jeho súrodencom vojaci púšťali rádio, vianočné piesne a rozdávali cukríky. V dome boli vtedy štyri deti. Najstarší brat, ktorý bol šlenom slovenskej armády, bol v tom čase v nemeckom zajatí. Chytili ho pri bojoch v Medzilaborciach, keďže ruský front sa blížil pomaly a Nemci posilnili svoje oddiely.

12.1. 1945 dorazila ruská armáda a nemeckí vojaci museli z Červene utiecť: „Od Pincinej prišli veľké dažde, tak ich voda vyhnala zo zákopov. Čierňava tých Rusov išla touto dolinou a hnali ich tadeto. Dvaja nemeckí vojaci ich z vŕšku ostreľovali, potom prišli k nám, mamka im dala chlieb a tadeto poza dom ušli.“ Počas streľby otec deti poskrýval deti do stohu slamy, v ktorej im vyrobil bunker. Guľky okolo nich síce svišťali,ale našťastie sa nikomu nič nestalo.

Pred príchodom Rusov boli v miestnej škole ubytovaných aj 140 Ukrajinských a Poľských utečencov. Tí utekali pred ruským frontom. „Mali kone, povozky, tak k nám  chodili robiť. Na jeseň tu siali. Ale keď sa blížila ruská fronta, tak s Nemcami utekali aj oni.“

Po “návšteve“ nemeckých veliteľov poctila rodinu Budáčovcov svojou návštevou aj červená armáda. „Prišli Rusi a vravia – mama, daj kušať!“ rozpomína sa pán Budáč, „Šiesti si sadli kolo stola. Mama nám ráno spravila šoprle (makové šúľance) tak pozerali - Što to!, lebo to bolo čierne. A sadlo neni?“ Tak im pani Budáčová dala aj slaniny, aj chlieb, ktoré jedli spolu s makovými šúľancami.

Na ich dvore rozložili štyri kanóny, odkiaľ potom bombardovali Brezničku a Mládzovo.

Niekoľko vojakov sa u nich usadilo, spávali v stodole, len dve “bárišne“, asi tridsaťročné poštárky, bývali s nimi v dome. Počas pobytu si krátili chvíle šitím kožených čižiem, ktoré potom posielali rodinám. Aj za sviňu, ktorú si od rodiny vypýtali, zaplatili balom látky a “remeňom“. Ale inak sa stravovali poväčšine sami: „Chlieb mali dobrý, taký ako my, zato Nemci mali chlieb čierny, suchý, museli ho sekerou rúbať.“

Partizáni chceli jeho otca aj zatknúť, keď ho chytili na ceste do Brezničky. Mysleli si, že pred nimi uteká, lebo je partizán. Navyše v ich dome našli aj nemecké knižky, z ktorých sa jeho brat Jano v škole učil, čo ich v tomto názore ešte utvrdilo. Našťastie sa im podarilo celú situáciu vysvetliť.

V tom čase sa bojovalo hlavne v Mládzove, vzdialenom od Červeni asi päť kilometrov. Tam zabili aj jedného z ruských veliteľov, ktorý bol u rodiny ubytovaný. Desiatich nemeckých veliteľov, ktorých zajali v bitke, priviedli k Budáčovcom, kde im zobrali nožíky, britvy, prstene. „Jeden si nevedel dať dole prsteň, tak Rus zobral sekeru, že mu ho utne. Tak si ho slinil, až ho nakoniec dole dal. Ale nebili ich, len to, čo mali, im pobrali.“ Nemeckých vojakov potom odviedli cez les, smerom na Pincinú.

Už pred povstaním obyvatelia Brezničky a Červenene zažili bombardovanie, keď sa americké letectvo snažilo zničiť železničné koľaje, ktoré “obhospodárovali“ Nemci. Bola nedeľa, väčšina ľudí bola na omši, z ktorej ich farár pustil, a tak bežali sledovať, čo sa deje.  „Ja som v kostole nebol, pásol som kravy aj s Lenkou Budáčovou. Videli sme biele chmáry, reku - čo sa to robí! No a hučali a hučali, až kým nezačali bomby púšťať. Janko Svoreň pásol kravy pod Borčokom, tak bežal do Kalinova za žandármi, že na jeho kravy bomby púšťajú.“, poloúsmevne si spomína. Jedna bomba spadla aj do chodby susedovho domu, nikoho však nezabila.

Pred vojnou na Brezničke žila aj jedna židovská rodina. Na Aladára Tadeusz si spomína ako na starého pána v bielych nohaviciach s paličkou, ktorý chodil jeho otca volať na rôzne poľnohospodárske práce. Jeho dcéru aj s matkou prepašovala ich suseda cez les do Maďarska. V tom čase bola hranica len pár kilometrov od Červene.

Paradoxne jediné zranenia, ktoré Čerenčania utrpeli, boli po vojne. Ako deti nachádzali nevybuchnuté míny a bomby, ktoré ukladali na kopu a zapaľovali: „Zapálili sme to, ale len ich rozhodilo, vybuchli len dve. Tak sme ich potom po jednej zapaľovali. Ale Sojčiakovci našli nevybuchnuté granáty a Paľovi oči vybilo aj o ruku prišiel. Dlho bol potom mrzákom.“

Po skončení vojny ostal pomáhať svojmu otcovi na statku. Starší súrodenci mali vyštudované školy, tak pracovali na rôznych úradoch. V roku 1950 nastúpil na vojenskú službu. Po jej ukončení sa chcel zamestnať na železnici, ale miestny úradníci mu to nedovolili. Nemal kto pracovať na poliach pre vtedy už fungujúce Jednotné roľnícke družstvo Kalinovo.

V päťdesiatych rokoch si svoje role  ešte mohli obrábať sami, museli však odvádzať kontingent – obilie, zemiaky, vajcia, maslo a podobne. Kto neodovzdal, toho zatvorili. Situácia sa zmenila v šestdesiatom roku: „ Keď sme mlátili, prišiel tajomník z JRD, dal nám dozorcu a všetko žito mi zobrali. A otec musel podpísať, že vstupuje do JRD.“

Pre JRD pracoval až do roku 1985, kedy mu priznali invalidný dôchodok. Spoločne so svojou manželkou doopatroval svojich rodičov aj svokrovcov. Momentálne so ženou žijú v Červeni, v dome, v ktorom pred niekoľkými desaťročiami ubytovávali nemeckých a ruských vojakov.

Náš rozhovor ukončil s úsmevom na tvári a slovami: „No, a už len na kopec pôjdeme spolu.“