Igor Brossmann

„V deň keď bol protest na Národnej triede v Prahe, tak ja som sa zhodou okolností večer ocitol v krčme v dedinke, ktorá sa volala Nový Život. Všetci hovorili po maďarsky, ja po maďarsky neviem ani slovo. Bežala tam maďarská televízia, v ktorej išli zábery, ktoré v slovenskej televízii ešte nešli z toho celého. Všetci pili pivo a tvrdé, nikto sa na tú televízii nepozeral a nikoho to nezaujímalo, to bolo ako v dákom surrealistickom filme. Ja som vypliešťal oči, videl som ako niekoho mlátia, videl som, že tam beží Praha, nerozumel som komentáru a nikto mi to tam ani nevedel povedať a nikoho to ani nezaujímalo. A takto začal môj nový život.“

„Raz sme robili také skulptúry ľudí a rozvešali sme ich po stromoch, ale len ako art, ako happening. A si pamätám boli tri hodiny ráno, keď ma zobudili, že musíme dať okamžite dole tie sochy, lebo že tadiaľ pôjde súdruh Gorbačov, a že žiadni ľudia nesmú visieť na stromoch. A zase, že kto nám to kázal. Tak ja som si pri jednom vypočúvaní vymyslel fiktívnu postavu, po vzore Cimrmana a povedal som, že: ,Viktor nám to kázal, Viktor nás požiadal, aby sme to spravili.‘ A ten pán sa tak konečne usmial, že to zo mňa dostal a do takého sovietskeho liatinového písacieho stroja Jantár napísal: ,Viktor ich požiadal, aby to spravili.‘ A už bol spokojný. Ja som zrazu zistil, že týmto spôsobom môžeme čokoľvek hodiť na tú fiktívnu osobu a my sme mimo obliga. Ja som tak odvtedy odpovedal a oni to dávali do tých zápisníc.“