Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alois Bouda (* 1932)

• narodil sa 14. decembra 1932 v Litoveli, otec bol učiteľom a matka sa starala o domácnosť

• po vojne v 1946 sa rodina presťahovala do Rýmařova

• navštevoval Odbornú textilnú tkáčsku školu hodvábnickú v Brne

• v roku 1949 ho vylúčili zo Zväzu Československej mládeže a ďalej nemohol študovať

• 1949 – 1952 pracoval v bývalej firme Flemmich a synovia, tkáčovňa hodvábu

• v roku 1959 začal hrať v Orchestri Siloša Pohánku

• bol zakladajúcim členom rozhlasového big bandu v Bratislave v roku 1960

• v roku 1960 sa oženil, má dve deti

• priamy účastník demonštrácií proti invázii Varšavských vojsk v Bratislave v roku 1968

• v roku 1973 pristúpil ku kapele Nový Tradicionál, s ktorou precestoval väčšinu európskych krajín

• počas Nežnej revolúcie bol s kapelou T&R Band v Španielsku na koncertnom turné, kde sa dozvedel o páde režimu

• v rokoch 1994 a 2002/2003 pracoval v Slovenskej televízii v relácii Večer Milana Markoviča

• 1995 – 1999 sa relácia presunula do Českej televízie pod názvom Na šikmej ploche

• žije s manželkou na Slovensku, dodnes hráva v bratislavskej kaviarni na Laurinskej ulici

Nepamätá si koľko mal rokov, keď otec prvýkrát doniesol domov klavír. Kým sa rodina vrátila z nákupu, malý školák už spamäti brnkal naučenú pieseň. Nad tým, že sa z neho počas života stane popredný džezový muzikant československej scény, nikto ani neuvažoval. Alois Bouda, ktorému sa párkrát do cesty priplietlo šťastie, hovorí, že ľudia počas vlády komunistov nežili, iba prežívali.

Detstvo počas vojny

Alois Bouda sa narodil 14. decembra 1932 v českom mestečku Litovel. Otec učil v miestnej škole, matka sa starala o dve deti v domácnosti. Koncom roku 1944 Litovčania pravidelne počuli letecký poplach. Blížiace sa nebezpečenstvo prichádzalo s náletmi Spojencov, ktorí bombardovali mesto. Alois Bouda, vtedy ani nie dvanásťročný žiak, sa tešil. Znamenalo to totiž, že vyučovanie sa ruší a školáci sa môžu rozutekať domov. Detský svet.

Keď bežal zo školy cez park, tesne pri ňom vybuchol granát a jeho odhodilo a niekoľko metrov na zem. „Hluk bombardovania vo filmoch je úplne iný. Keď zvuk hvízda smerom dolu, už je to za vami. Delostrelecké granáty vám preletia cez hlavu a vybuchnú niekde ďaleko. Toto bol skôr syčivý zvuk a strašná rana,“ komentoval jeden z náletov, ktorý ho takmer stál život.

„Do našej záhrady tiež padol jeden granát. Ak by letel o desať metrov ďalej, dnes by som tu už nebol. S rodinou sme sa síce schovali v pivnici, okolo okna sme mali vrecia s pieskom, ale to by nepomohlo.“  Hlbokú dieru v záhrade si odfotil. Pamiatka na šťastie v nešťastí.

Pre šesť tónov vylúčený

Po skončení vojny sa rodina presťahovala do Rýmařova, kde Alois nastúpil na odbornú textilnú školu, neskôr študoval v Brne. Hoci otec nechcel mať za syna hudobníka, on si založil džezovú kapelu a neprestával hrávať. Lenže pomaly sa schyľovalo k februáru v
´48-om. Musel vstúpiť do Československého zväzu mládeže a stať sa členom kultúrnej úderky.

Po prevrate sa nálada v muzikantských sférach začala veľmi rýchlo meniť. Big band Karola Vlacha, v tom čase popredného československého hudobníka, prestal v ´49 nahrávať, pretože propagoval kozmopolitickú kultúru. Západná produkcia sa vytratila, z pultov zmizli noty.

Zväz mládeže usporadúval nekonečné schôdze, dlhé rečnícke prejavy, kde čas stál a pätnásťročný Alois znudene sedel s harmonikou. Na klavíri už nemohol hrať, zato na konci zasadnutia musela znieť Internacionála. „Mňa to neskutočne otravovalo. Pri odchode zo sály som zahral šesť tónov, C,B,E,C,D,C,  čo vtedy u muzikantov v Československu znamenalo – polibte mi... Zavolali si ma na Výbor zväzu a bol som vylúčený. A tým som aj doštudoval.“  Nižšiu priemyselnú školu textilnú dokončil, na Vyššiu ho už neprijali.

Zo študenta profesionál

Alois Bouda nastúpil do tkáčovne v Rýmařove, bývalej firme Flemmich, kde pracoval tri roky až do ´52-ho. Aj tam sa venoval hudbe, jeho kapela fungovala pod názvom Orchester závodného klubu tkalcoven hedvábí. V priestoroch na skúšanie, ktoré im pred prevratom ponúkli sami komunisti, odrazu museli znieť „pokrokovejšie piesne“. Džez ustúpil budovateľským skladbám. Tlak silnel, hudobníci používali rôzne metódy ako obchádzať oficiálne vyrábané hity. „Take the A train od Billyho Straynhorna (pozn. redaktorky americký džezový skladateľ) sme premenovali na Sibírsky expres.“  Robili to bežne, niekedy hrali sovietske piesne, ale v amerických aranžmánoch. Komunisti im na to nikdy neprišli.

V roku 1956 začal opäť študovať. Na VŠMU v Bratislave však uprednostňovali klasickú hudbu a jeho to vždy viac ťahalo k džezu. Už počas školy začal spolupracovať s profesionálnymi hudobníkmi, hral v Orchestre Siloša Pohánku, trubkára Slovenskej filharmónie. Zložil skladbu Zemeguľa, z ktorej sa v ´59-tom stal hit, predalo sa 37 000 platní. Pracovne zákazky prichádzali z každej strany a na štúdium neostal čas.

O rok neskôr vznikol v  bratislavskom rozhlase profesionálny big band a Alois bol jeho zakladajúcim členom. Hrával s ním s prestávkami až do rozpustenia v roku 1993. V roku 1960 sa oženil s priateľkou Evou Večerovou. Vďaka kariére džezového klaviristu precestoval Európu krížom-krážom. Spoza uzavretých československých hraníc odchádzal aj na niekoľko mesiacov. Hral v kapelách v ktorých spieval Dušan Grúň, Karol Duchoň, Oľga Szabová, Eva Kostolányiová, Eva Máziková  a ďalší.

Tri guľky tesne vedľa

Zlaté 60. roky ukončil príchod Varšavských vojsk. Bol doma, keď sa na bratislavských uliciach objavili tanky. Zúčastnil sa aj na udalostiach pred Univerzitou Komenského, kedy prišla o život študentka Danka Košanová. Stál blízko pri nej. „Ľudia boli blázni. Proti tanku sa predsa nejde s lopatami. V takej situácii asi nerozmýšľali a konali podľa emócií a nie podľa rozumu. Z jedného džípu vyhádzali sovietov, auto zatlačili a hodili do Dunaja. Hádzali do nich kamene, jeden prehodil a ja som dostal ranu do hlavy. Potom istý čašník polial handru benzínom a hádzal ju pod tank – chcel ho podpáliť. Tak dlho provokovali vojakov, že sa to ani inak nemohlo skončiť,“ skonštatoval v rozhovore s odstupom času.

Nesúhlas s bratskou pomocou odznieval aj na Banskobystrickej ulici, pri Prezidentskom paláci. Protestujúci kráčali s transparentmi a svorne kričali: „Dubček, Svoboda, to je naša sloboda!“ Demonštráciu ukončili sovietski vojaci, ktorí čakali na protestujúcich. S kalašnikovmi v rukách. „Ozvala sa paľba a tak ja rýchlo, šup, do chodby, do najbližších dverí. Schovávali sme sa tam viacerí. Prišiel k nám jeden chlap a radil nám utekať hore schodmi, lebo strieľali aj do chodby. Keď som bežal, ozval sa rachot – do steny vedľa mňa sa zaryli tri guľky.  Keby som utekal o meter doľava, už by som tento príbeh nehovoril.“

„Na druhý deň sme s manželkou a dcérkou sadli do auta a utiekli preč.“ Cez Rakúsko, do nemeckého Štuttgartu.

„Colníci húfne púšťali ľudí cez rakúske hranice. Ako na električenku. Všetci boli vtedy proti Rusom.“ Iná situácia to bola už s Nemeckom, na konzuláte pribúdalo ľudí, ktorí chceli okúsiť západný svet. Boudovci sa tam však dostali ľahko, v Štuttgarte mal Alois vopred dohodnuté vystúpenia.„Život tam bol úplne iný. Akoby ste porovnávali podmienky tu teraz  s podmienkami vtedajšieho Československa. Rozdiel bol ešte trochu väčší. Keď manželka uvidela, ako jedna Nemka v obchodnom dome vyhadzuje hovädzie mäso, rozplakala sa.“ Po štyroch mesiacoch, keď sa situácia upokojila sa rozhodli vrátiť do Československa. Najmä kvôli rodine.

Džez v kostole

Obdobie normalizácie poznačilo spoločnosť všeobecnou apatiou. „Byť v úplne existenčnej kríze, ale mať aspoň malú nádej, že sa to niekedy zlepší je stále lepšie ako žiť priemerný nespokojný život. Vedomie, že takto to bude dokonca života vás zožerie znútra,“ spomínal na 70. roky Alois Bouda.Podľa neho až príchod Michaila Gorbačova dal ľuďom nádej.

V roku 1970 sa konala v Moskve konala veľká Výstava k 25. výročiu oslobodenia Prahy sovietskymi vojskami. Výstavné diela v troch častiach, politickej, priemyselnej a kultúrnej, prezentovali porážku fašizmu a budovanie socializmu. Po pražskej jari bola výstava reakciou a signálom, že Československo sa vracia k starým pomerom. Kultúrnu sekciu mala reprezentovať aj kapela Aloisa Boudu. Ponuka, ktorá sa neodmieta. A v tom čase sa ani nemohla. „Samozrejme, že sme tam nechceli ísť, ale skúste povedať, že vy do Moskvy nepôjdete. To by bola muzikantská smrť.“

Počas pobytu prišla od Rusov ponuka, nahrať s kapelou niekoľko platní. Za jednu skladbu platili deväť rubľov. Na tú dobu veľmi slušné peniaze. „Prišli, naložili nás do autobusu a zaviezli do kostola, z ktorého urobili nahrávacie štúdio. Stál tam najlepší orgán, aký firma Hammond vyrobila a ja som ho mal k dispozícii. Začali sme sa s kapelou len rozcvičovať, zahrali sme skladbu od Jimmy Smitha Tha Cat, kým nám nastavovali mikrofóny. Zrazu sa ozvalo: „Dobre, druhú pieseň“.“ Za honorár si s Dušanom Grúňom v prestížnom hoteli Rossija kúpili kaviár, ktorý jedli lyžicami a z pivových pohárov pili šampanské. Nič iné nebolo dostať.

A obrovský potlesk bol

Po návrate domov hrával v rozhlasovom big bande a v roku 1973 pristúpil k sedemčlennej kapele Nový Tradicionál, hrajúcej starý, tradičný džez. Aj s touto skupinou cestoval po Európe a hrali džezovom festivale v Kalifornii, už pod menom T&R Band. V populárnej kapele vtedy spieval Peter Lipa. Koncom októbra v 1989 cestovali do španielskeho Bilbaa na koncertné turné. Manželke kývajúcej z okna povedal, aby sa o nich nebála. A možno, kým sa vráti z turné, komunistický režim padne. Stalo sa.

„Hrali sme v sále konzervatória a počas pauzy som v šatni počúval rádio. Keď som sa to dozvedel, napísal som si na lístoček, že v Československu odstúpila komunistická vláda utekal som späť. Pred začiatkom druhej časti som to prečítal plnej sále ľudí a dodal: „From now on Czechoslovakia is a free country.“A obrovský potlesk bol.“

Alois Bouda aj po Nežnej revolúcii hrával v bratislavskom rozhlasovom big bande, až kým v roku 1993 nezanikol. Spolupracoval so Slovenskou televíziou v relácii Večer Milana Markoviča, formát sa neskôr presťahoval do Českej televízie pod názvom Na šikmej ploche, kde fungoval do roku 1998.  V rokoch 1995 – 2005 pravidelne hrával vo Viedni pri rôznych slávnostných príležitostiach v sálach Palais Pallavicini, Schwarzenberg, Schönbrunn či Hofburg. Alois Bouda dodnes hráva každý pondelok v bratislavskej kaviarni na Laurinskej ulici.