Alois Bouda

„A na ďalší deň som si takmer pekne zavaril. Bol som demonštrovať. A po Banskobystrickej ulici sme išli. Prezidentský palác a tá ulička okolo záhrady k Úradu vlády, to je Banskobystrická ulica. A my sme tam išli, no a „Dubček, Svoboda, to je naša sloboda!“ takéto heslá, ktoré nič nemohli, samozrejme, zvrátiť, tak sa to nedá. Keď o tom teraz tak uvažujem, tak to nemalo zmysel. No a ja som demonštroval. A teraz ako sme išli, asi štyri, alebo päť vojakov pokľaknutých s kalašnikovmi na nás. Ozvala sa streľba a tak ja rýchlo, šup, do chodby, do najbližších dverí. Nebol som sám, bolo nás tam veľa. Naraz tam vletel jeden chlap: „Utekajte hore schodmi, lebo chodia a strieľajú do chodby!“ Utekali sme schodmi a ako je schodište, taká sklenená stena. A ako som práve tak utekal, naraz to zarinčalo a tri guľky sa vedľa mňa zaryli do steny. Jeden z tej bočnej ulice strieľal do schodišťa. Keby som bol o meter doľava utekal, tak sme sa spolu nerozprávali. Potom už neviem čo sa dialo, lebo na druhý deň sme sadli do auta a utiekli preč.“

„My sme bývali na Námestí 1. mája a ja si pamätám ešte ako dnes, koncom októbra, 28-meho, alebo tak nejako, prišiel náš mikrobus a my sme išli do Španielska. Na koncertné turné, s kapelou, s Tradicionál klubom. Ešte žena sa kukala z okna a ona, že: „dávajte na seba pozor.“ „Neboj sa, my budeme. A vieš čo? Keď sa vrátime, možno už to u nás padne!“ Pamätám krásne, to sme boli zrovna v sále konzervatória v Bilbao, sme mali koncert. A vtedy odstúpila vláda, ten Adamec – boľševická vláda. A práve v pauze, ja som mal také malé rádio na krátke vlny, som dole v šatni počúval, keď som sa to dozvedel, som vybehol. Mala začať druhá polovica koncertu. Som si to napísal po anglicky a som prečítal, že v Československu odstúpila komunistická vláda: „And from now on Czechoslovakia is a free country.“ A obrovský aplauz bol.“

„V roku 1944 v novembri alebo začiatkom decembra, to som mal takmer dvanásť rokov, som išiel do školy a tešil som sa. Lebo o pol desiatej už domov – letecký poplach. Utekali sme domov a naraz som počul zvuk, strašná rana a hodilo ma asi päť metrov. Bomba. To buchlo tak asi tristo metrov odo mňa. Keď ste videli niekedy vojnové filmy, že znázorňujú ako niekde bombardujú, tak ten piskot je úplne opačný. Keď to hvízda smerom dolu, už je to za vami. Takto hvízdajú delostrelecké granáty, ktoré vám preletia cez hlavu a vybuchnú. To bol taký syčivý zvuk a strašná rana. A k nám do záhrady bachol tiež jeden granát. Keby som išiel o takých desať metrov vyššie, tak by sme sa nerozprávali, lebo by som tu nebol. My sme boli v pivnici schovaní, mali sme pytle s pieskom okolo okienka pivničného, ale to by nepomohlo. Ešte som si to vtedy vyfotografoval, takú dieru v záhrade čo nám urobilo.“