„Ten dom stál blízko dunajskej hrádze. Na peštianskej strane. Potom to bolo tak, že na našej strane už boli Rusi. Teda v Pešti boli Rusi. A na druhej strane Dunaja, v Budíne, ešte boli Nemci. A oni sa tam pekne strieľali, no ale hladní boli každý. Až prišla taká hláška, že keď pôjdeme po hrádzi, pozdĺž hrádze asi kilometer je jeden sklad, ktorý otvorili, kde je suchý hrach. To bolo pôvodne na sadzbu. Tak my sme s otcom zobrali nejaký fúrik, neviem odkiaľ, a išli sme. Mama nás nechcela pustiť. Ale my sme povedali: ,Musíme! Čo budeme jesť?´Už sme totiž nemali čo jesť, takže sme tam išli. No tiež tak - medzi strelami. Nebolo to nič moc. Ale nabrali sme si dve vrecia hrachu a už sme mali čo jesť. Odvtedy nejem hrach.“
„Raz strýko nebol doma a išiel zháňať nejaké jedlo. Tiež nebolo čo jesť. A rodina bola v pivnici a ten dom dostal zásah, čiže sa zrútil. A keď sa strýko vrátil, rodina bola preč. V pivnici, pod tým zrúteným domom. A on, takto doslovne povedal mojej mame, že ich vyškrabal vlastnými prstami stade von. Ale prežili to. Tá pivnica to vydržala. Vyhrabal všetkých a boli tam aj ďalší z domu.“
„V Žiline som zažila vec, ktorú asi v živote nezabudnem - išli prvé transporty. Z východného Slovenska do Auschwitzu. V Žiline ich odstavili na nejakú bočnú koľaj, zavretých v tých dobytčákoch, a nikoho k nim nechceli pustiť. A my sme boli školské deti a dostali sme plné koše potravín a hlavne vodu, lebo oni kričali z tých okien: ,Dajte nám vodu! Dajte nám vodu!´ Bolo teplo, neboli ešte hladní, len boli strašne vysmädnutí. Vtedy bol približne apríl alebo máj 1942. A nás školské decká tam pustili, lebo nás o to zo židovskej školy požiadali, aby sme zaniesli potraviny a vodu k týmto vagónom, hoci rodičia o tom nesmeli vedieť. A my sme to robili a podávali sme im jedlo cez tie okná. Tí, čo ich strážili, to bola Hlinkova garda, a my sme boli deti, tak nám neublížili. Moc pekne sa na to nedívali, ale nechali nás tak. Boli to prvé transporty, mladé dievčatá a mladí chlapci, 16-17-roční, o niečo starší ako my, takže stále bolo riziko, že nás tam švihnú tiež. Ale našťastie sme to všetci prežili. To v živote nezabudnem - keď oni sa spoza tých mreží dívali a my sme sa snažili im podať tú vodu. A síce sme presne nevedeli, ale už tušili, do čoho idú. To nikdy nezabudnem, to nie je na zabudnutie...“
Celé nahrávky
1
v Bratislave (Dom seniorov Ohel David), 06.08.2016
Katarína Bendová sa narodila 18. januára 1929 v Košiciach ako Katarína Skalová. Od detstva žila s rodičmi v Bratislave - bola jediné dieťa. Keď otec stratil v dôsledku protižidovských opatrení prácu, rodina sa presťahovala na necelé dva roky do Žiliny za strýkom, ktorý im dočasne poskytol ochranu vďaka jeho konexiám a statusu „hospodársky dôležitý žid“. Od roku 1942 sa ukrývala, oddelená od rodičov, pod falošnou identitou ako učnica v Komárne (vtedy územie Maďarska). Keď sa k moci v Maďarsku dostala radikálne fašistická Strana Šipových krížov, odišla naspäť k rodičom, ktorí sa ukrývali v Budapešti. Tu spoločne prežili obliehanie hlavného mesta Maďarska, ktoré trvalo takmer tri mesiace. Po konci vojny sa vrátila s rodičmi do Bratislavy, kde žije dodnes. Študovala chemické inžinierstvo a pracovala na Chemickom ústave potravinárskom. Pani Bendová bola vdova, mala jednu dcéru a dvoch vnukov. Katarína Bendová zomrela 25 septembra 2020.
Na balkóne domu na Jakubovom námestí, v ktorom pani Bendová žila s rodičmi. (Po vojne sa k bytu nevedeli rok dostať, pretože obýval gardista s rodinou, ktorý ho odmietal uvoľniť.)
Na balkóne domu na Jakubovom námestí, v ktorom pani Bendová žila s rodičmi. (Po vojne sa k bytu nevedeli rok dostať, pretože obýval gardista s rodinou, ktorý ho odmietal uvoľniť.)
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
