Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Mgr. Jozef Banyák (* 1958)

• narodil sa v Bratislave

• vyrastal v Podunajských Biskupiciach

• pochádzal z rómskej rodiny kováčov

• počas komunizmu miništroval v kostole

• rodina z Viedne ovplyvnila pohľad na svet

• vyštudoval gymnázium na Tomašíkovej ulici

• vyštudoval réžiu na VŠMU

• slovenský film počas mečiarizmu takmer zanikol

• pracoval ako asistent v televízii

• nechcel rozpad Československej republiky

• pracoval s hollywoodskymi produkciami na Slovensku

• režíroval mládežnícky magazín Zóna D

• neskôr sa orientoval na dokument

• od roku 2010 režíruje magazín o filme Kinorama

Scenárista a režisér Jozef Banyák sa narodil v Podunajských Biskupiciach v roku 1958 do široko rozvetvenej rómskej rodiny s kováčskou tradíciou. Napriek tomu nikdy osobne nepociťoval diskrimináciu.

Matka Ernestína Banyáková, rodená Rigová (narodená v roku 1935), pochádzala z Dunajskej Lúžnej, vtedy Mischdorf. Po vytvorení ľudáckej Slovenskej republiky tu boli tri spojené dediny. Pred vojnou v obci žilo 70 percent obyvateľstva nemeckej národnosti. Keď mala Ernestína nastúpiť cez vojnu do školy, nemohla. Rómovia mali zakázaný prístup k vzdelaniu. Po vojne väčšinu Nemcov násilne vysťahovali a dedinu kolonizovali ľuďmi z poľskej časti Oravy. Nová dedina dostala názov Nová Lipnica, po Starej Lipnici odkiaľ prisťahovalci prišli. Tretiu dedinu nazvali Janošíková, lebo tam sa nasťahovali ľudia z Terchovej. Rómske obyvateľstvo tu žilo integrovane. “Prababka mi rozprávala, že chodievala prať nemeckým gadžom a že jej veľkoryso platili,” dopĺňa pamätník. Matka sa celý život starala o domácnosť a šesť detí. 

Otec Karol Banyák pochádzal z Podunajských Biskupíc z deviatich detí. Už dedko bol umelecký kováč a zamestnával šesť ľudí. Po vojne mu majetok skonfiškovali do Kovodružstva a ďalej pracoval ako vedúci výroby. Otec Karol nadviazal v šesťdesiatych rokoch na rodinnú tradíciu. Keď prišlo k uvoľneniu, vybudoval firmu Artifeks, kde mal 90 zamestnancov. “Otca veľmi trápilo, že priemyselná výroba likvidovala ručnú robotu. Nevedel sa s tým zmieriť. Zomrel na infarkt, keď mal 43 rokov,” hovorí pamätník.      

V Podunajských Biskupiciach vyrastal aj pamätník. Keď nastúpil do školy, bol v triede „mix“ maďarských, nemeckých a slovenských detí. „Raz sa v škole pýtali, kto je cigánskeho pôvodu. Po krátkom váhaní som sa prihlásil. Keď som to povedal mame, veľmi sa hnevala. Rodičia necítili veľkú spriaznenosť s rómskou menšinou. Mám 25 bratrancov a sesterníc a ani jeden si nezobral rómskeho partnera. To hovorí za všetko,” smeje sa pamätník, ktorého od detstva zaujímala literatúra. Divadlu sa začal venovať už počas základnej školy. Počas socializmu chodil v škole na náboženstvo a miništroval v kostole. Politický systém náboženstvo nepodporoval, ale ani nevedel zakázať, myslí si pamätník. Jeho detstvo veľmi výrazne ovplyvnilo, že mal príbuzných v Rakúsku. V šesťdesiatych rokoch pravidelne chodili na Slovensko. Takmer každý týždeň dve - tri autá. Išli na zábavu. Omama im vždycky pripravila hostinu. Nosili im južné ovocie, žuvačky a čokolády, postupne aj oblečenie. „Rakúska televízia dosť saturovala tú slobodu. Ako keby sme sa vedeli trošku odstrihnúť od toho tu. Tým pádom ma vôbec neobťažovala slovenská televízia. Pravdu povediac, väčšinu detstva som pozeral maďarskú alebo viedenskú televíziu,” priznáva pamätník. 

Na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 si ako desaťročné dieťa spomína pozitívne. Pre deti to vraj bolo vzrušujúce. „V ďalších dňoch som stretával ruských vojakov priamo na ulici v Biskupiciach. Vojaci tam chodili čerpať do cisterny vodu do pouličného ventilu. Mali zrejme nejaký dohovor, že si odtiaľ budú brať vodu. Kým si naberali vodu, my sme tam behali a rozprávali sa s nimi. Takí väčší a smelší chalani im nosili za cigarety ovocie, napríklad broskyne. Boli to 19 - 20 roční chlapci. Po niekoľkých mesiacoch sa postupne stiahli sovietske vojská do kasární. Učiteľ Duchoňom nám dovolil doniesť do triedy tranzistor a počúvali sme legendárne Majstrovstvá sveta v hokeji. A keď sme nad Rusmi vyhrali, dal doniesť 25 nanukov. Tak sme oslavovali to víťazstvo,“ spomína pamätník. Na strednú školu nastúpil na gymnázium na Tomašíkovej ulici. Vybral si ho kvôli bazénu, lebo jedna z troch hodín telesnej bola plávanie.    

Štúdium filmovej a televíznej réžie ukončil na Vysokej škole múzických umení v roku 1982. Prednášky, keďže boli štyria v ročníku, prebiehali neformálne. Niekedy sa spojili s dokumentaristami. Zaujímavé boli pre neho herecké cvičenia. Najviac sa však tešil na semináre spojené s premietaním filmov. Videotéka, ktorá bola na škole, totiž obsahovala veľa zakázaných filmov, ktoré nešli ani v televízii. Stačilo, aby jeden z tvorcov emigroval. Vďaka tomu Jozef vzhliadol filmy napríklad od režiséra Vojtecha Jasného, Jana Němca či Miloša Formana. Vzácne filmy formovali aj jeho vkus. Normalizácia zasiahla filmovú tvorbu veľmi výrazne. Natáčali sa vojnové a oslavné socialistické filmy. „V Čechách sa natáčali normalizačné komédie. Vtedy som nimi pohŕdal. Dnes, keď ich pozerám spätne, vidím v nich veľké filmárske majstrovstvo,“ priznáva režisér, ktorý v roku 1978 odmietol pozvánku do Komunistickej strany. Keď sa dokončil film, musel prejsť schvaľovacou komisiou. Cenzúra filmu vraj bola primitívna. „Vždy nám povedali, že toto ste tam nemuseli dávať. Na druhej strane to bol dobrý tréning natáčania skrytých významov,” usmieva sa umelec.

Ako študent chodil vlakom do Budapešti, kde si za deň pozrel tri filmy. Maďarské kiná premietali celý deň a vďaka “guláš komunizmu”, ako ho pamätník nazval, tam videl západné filmy ako Kabaret, Apokalypsa teraz, Krstný otec či Lovec jeleňov. Keď ste nevideli premiéru do týždňa, potom už ste boli mimo. Pamätník však priznáva, že toto obdobie malo jednu výhodu. Po skončení vysokej školy mal človek prácu takmer istú. Jozef získal miesto asistenta réžie v Slovenskej televízii v roku 1981. Do roku 1993 tam pôsobil už ako scenárista a režisér. 

„November 1989 som vnímal veľmi emotívne, ale po racionálnej stránke to už bolo jasné. V roku 1987 som točil film s Maďarmi v Budapešti a hovorili sme si, že tá červená hviezda tam už dlho nebude. Sprievod študentov 16. novembra 1989 ma veľmi potešil a vravel som si, že už je to tu. V pondelok 17. novembra 1989 som prišiel s transparentom Slobodu pre televíziu. O pár dní neskôr za mnou prišli, že zo mňa na krízovej komisii spravili dočasného zástupcu šéfredaktora.“

Dramaturg Boris Hochel, ktorý ma učil na škole a odporučil ma na miesto asistenta, mi vtedy povedal: „Dodo, vyhoďte nás starých. My sami nepôjdeme. To je logické, ale vyšmarte nás.“ Potom nastúpili všelijakí karieristi a ctižiadostiví. Potom sa to rýchlo menilo a ani teraz to nie je stabilizované. Bohužiaľ.”

Počas prvých slobodných volieb v roku 1990 prežívali všetci ľudia veľkú eufóriu. Rozdelenie Československa si podľa pamätníka deväťdesiat percent umelcov neprialo. „V tých rokoch, o ktorých hovoríme, slovenský film skoro zanikol. Tam sa ani netočilo. Dá sa to pozrieť v nejakej encyklopédii. Tam vidíte, že sú tam prázdne kolónky. To boli roky, keď sa privatizovala Koliba. Čiže mečiarove deti to vlastne ukradli. Pozoruhodné je, že pre mňa to neboli stratené roky. Lebo vtedy sem chodili zahraničné štáby - Američania, takzvaný Hollywood. V tom čase som s nimi točil ako pomocný režisér. Bola to vynikajúca skúsenosť. Boli to obrovské hollywoodske projekty, na ktorých sa mnohí slovenskí filmárski remeselníci veľa naučili. Prakticky, niektoré procesy sa zásadne zmenili a ostali tu. To je taký paradox.”        

V deväťdesiatych rokoch napísal a režíroval niekoľko televíznych rozprávok, zvlášť sa venoval spracovaniu rómskych povestí. (O Zoralovi a dvoch bratoch, O krásnej strige, Zlatý hlas). Neskôr sa venoval aj dokumentárnej tvorbe. Pre STV (RTVS) vytvoril množstvo dokumentárnych filmov - najmä so sociálnou, národnostnou a kultúrnou tematikou (Dietky nevinné, Tanec je život, Z Rudňan do Bronxu). Pre TV Markíza vytvoril niekoľko častí dokumentárneho cyklu V tieni. Od roku 1991 pravidelne spolupracuje ako asistent réžie so zahraničnými filmovými štábmi, väčšinu z Hollywoodu, ktoré nakrúcali na Slovensku a v Čechách svoje filmy: Dračie srdce I.II., Lucas B., 32.október. Kull dobyvateľ, Povstanie a ďalšie. V rokoch 2008 - 2009 pripravil 8-dielnu sériu dokumentov o práci slovenských vedcov (scenárista, producent, režisér a kameraman) pod názvom Spektrum vedy. Od roku 2009 pracuje samostatne ako autor. Odvtedy realizoval desiatky hraných aj dokumentárnych filmov, z ktorých väčšina bola vyrobená pre verejnoprávnu STV, neskôr RTVS. Pamätník je predsedom občianskeho združenia Okno, v rámci ktorého sa ako producent, režisér a kameraman venuje tvorbe dokumentárnych filmov. Orientuje sa najmä na tematiku národnostných menšín, najčastejšie rómskej. Od roku 2010 realizuje pre RTVS magazín o filme Kinorama a od roku 2014 TV cyklus Divadlo nás baví.