Mgr. Jozef Banyák

,,Mimochodom, moje detstvo veľmi výrazne ovplyvnilo to, že som mal príbuzných v Rakúsku. V šesťdesiatych rokoch sem pravidelne chodili, takmer každý týždeň dve - tri autá. Išli na zábavu. Omama im vždycky pripravila hostinu. Oni nám nosili južné ovocie, žuvačky a čokolády. Postupne oblečenie, čo je veľmi dôležité pre mladého človeka. Rakúska televízia, ktorú som sledoval, dosť saturovala tú slobodu. Ako keby sme sa vedeli trošku odstrihnúť od toho doma. Tým pádom ma vôbec neobťažovala slovenská televízia. Pravdu povediac, väčšinu detstva som pozeral maďarskú alebo viedenskú televíziu."

„Bolo to vzrušenie a pre deti to bolo pozitívne vzrušenie. Zaujímavé je, že v ďalších dňoch som stretával ruských vojakov priamo na ulici v Biskupiciach. Oni tam chodili čerpať do cisterny vodu. Na ulici bol pouličný ventil na vodu a oni tam mali zrejme nejaký dohovor, že si odtiaľ budú vodu brať. Kým si naberali vodu, my sme tam behali a rozprávali sa s nimi. Takí väčší a smelší chalani im nosili za cigarety ovocie - broskyne. Boli to 19 - 20 roční chlapci. Neviem, koľko mesiacov tam mohli byť. Ale po niekoľkých mesiacoch sa postupne stiahli sovietske vojská do kasární. Zrovna s tým učiteľom Duchoňom - sadistom, ktorý mal dobrú náladu, keď sa išiel hrať na jar hokej. Dovolil, aby sme v triede počúvali legendárne majstrovstvá v hokeji. Niekto doniesol rádio. A keď sme nad Rusmi vyhrali, dal doniesť 25 nanukov, a tak sme oslavovali to víťazstvo.“

,,Bohužiaľ, v tých rokoch, o ktorých hovoríme, slovenský film skoro zanikol. Tam sa ani netočilo. Tam si to môžete vypátrať, keď si pozriete nejakú encyklopédiu. Tam vidíte, že sú tam prázdne kolónky. To boli roky, keď sa privatizovala Koliba. Čiže Mečiarove deti to vlastne ukradli. Pozoruhodné je, že pre mňa to neboli stratené roky. Lebo vtedy sem chodili zahraničné štáby - Američania, takzvaný Hollywood. V tom čase som s nimi točil ako pomocný režisér. Bola to vynikajúca skúsenosť. Dračie srdce, Kal dobyvateľ, Dračie srdce dva, Povstanie. To boli obrovské hollywoodske projekty, na ktorých sa mnohí slovenskí filmárski remeselníci hodne naučili. Prakticky, niektoré tie procesy sa zásadne zmenili a ostali tu. To je taký paradox."

,,Prednášky prebiehali veľmi neformálne. Však boli sme štyria v ročníku. Niekedy sa to spojilo s dokumentaristami. Boli tam herecké cvičenia, tie boli zaujímavé. Veľmi zaujímavé boli semináre spojené s premietaniami filmov. Lebo táto videotéka - archív, čo bol na škole, obsahoval veľa filmov, ktorých bolo zakázaných. Nešli ani v televízii. Stačilo, aby jeden z tvorcov emigroval. Vojtěch Jasný - režisér alebo Nemec a dokonca Forman bol v tom čase už emigrovaný. Videl som tam veľa takýchto vzácnych filmov, ktoré formovali ten vkus."