(Koľko Nemcov u nich bývalo?) „Jéj, no veľa, lebo mali aj kuchyňu, tie poľné kuchyne, čo boli a na dvore sa varilo. Nuž ale potom, mama tá ich aj volala do vnútra, aby si išli upiecť aj čosi inšie spraviť. Tá im pomáhala, lebo moja mama bola dobrá kuchárka. Nebáli sa, lebo potom sa už tak spriatelili. No, to trvalo, čo ja viem, koľko boli u nás, dva či tri týždne. A potom prišli Rusi. A Rusi to isté. Doviezli kuchyňu poľnú na dvor a tam varili. To si pamätám, jak ma volali, také dievča, aby som im išla lepiť pirohy.“
0:17:53 – 0:18:50 - Na dvore u Vaškovcov bola najprv nemecká poľná kuchyňa, potom ruská
„Tá bola (synagóga) ako teraz na tej zatáčke ako je Feroplech, no tam bola postavená, na tej zatáčke, áno. Ale ani, čo ja viem... Poslední tu boli hádam Frangelovci, Frangel. Hádam to boli poslední. A potom bol Lévy, ten mal obchod, tam kde je teraz zelovoc. (čo tam predávali?) Všetko, všetko, tam sme chodili ako decká do školy si kupovať pero, ceruzku. Tam mali, on mal taký celkový obchod ,ten Lévy. Tak trochu kríval ten majiteľ. (čo sa s nimi stalo?) Neviem, to hádam ich zobrali alebo museli odísť. To bolo v tichosti, abych povedala, prebehnuté. Ja neviem o tom nič."
0:22:50 – 0:24:23 – Spomienka na židovské rodiny
„Ale čo sa stalo. Boli u nás veľké množstvo, ale dva páry koní na dvore uviazaní. No a išli (nemeckí vojaci) do pajty brať seno. Prišli tam, nabrali sena a keď išiel druhý, tak napichol na vidly streľbu. Munícia. Samopal. Prišli za tatom - tu je partizán, partizán, partizán! No a už to všetko zostalo. Už neboli takí osobní, ale sa báli rodičov. Nuž ale mama, tá sa schopila rozumu a išla na majer, ako sú teraz tie bytovky. Tam býval jeden Nemec, ktorý bol inžinierom a riadil to hospodárstvo. Ona išla za ním a mu to všetko porozprávala a prosila ho, aby išiel s ňou k nám a povedal, že my sme neutrálni, že my nič o ničom nevieme. Aj išiel, aj mu uverili. Ale kto to bol, kto to tam dal? Býval u nás jeden, čo Ochodnický sa volal, čo bol s partizánmi. A on tú zbraň tam schoval. A to bolo jedno veľké! Tri dni to trvalo, čo tak boli tí Nemci, sa báli. Ale tá mama prosila a hovorila, že my sme tak slušní ľudia, že sme o ničom nevedeli. Tak tato išiel za ním a hovorí tomu nájomníkovi aj s rodinou, mal 4 deti. Prečo? Prečo? No že on to tam kedysi schoval, lebo že on bol kedysi partizánom.“
0:14:23 - 0:17:50 – V stodole Vaškovcov našli nemeckí vojaci zbraň a muníciu
Najprv si na našom dvore postavili poľnú kuchyňu Nemci, potom Rusi. Mňa volali, aby som im pomáhala lepiť pirohy.
Helena Aková, rodená Vašková sa narodila 24. februára 1932 v Rozvadzoch. Rodičia Anna a Štefan Vašek istý čas žili v Amerike, odkiaľ si doniesli peniaze a kúpili v Rozvadzoch veľké hospodárstvo. V ich dome žila rodina četníka z Českých Budějovíc, no po rozpade Československa museli Slovensko opustiť. Počas druhej svetovej vojny v ich dome žili nemeckí vojaci, ktorí si na ich dvore postavili poľnú kuchyňu. Raz pri razii v stodole objavili ukrytú zbraň aj s nábojmi. Skryl ich tam ich podnájomník, ktorý kedysi patril medzi partizánov. Po trojdňovom vyšetrovaní sa incident urovnal. Neskôr ich dom obsadili ruskí vojaci a tiež si u nich na dvore zriadili poľnú kuchyňu. Helenina mama im pomáhala variť a Helena lepiť pirohy. Po vojne si dokončila školu, vydala sa a porodila štyri deti. Jej manžel Pavel Ako sa po kolektivizácii stal predsedom družstva. Helena pracovala najprv na družstve, neskôr v Zlatokove v Trenčíne. Nikdy sa politicky neangažovala. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ticho prečkali, podobne aj zmenu režimu v novembri 1989. V čase dokumentovania bola vdova na dôchodku stále žijúca v Rozvadzoch, časť Trenčianskych Stankoviec. Helena Aková zomrela 25. októbra 2023.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!