David Sivor

„Keď začala po vojne emigrácia do Izraela, moji rodičia chceli prísť, ale babka bola už veľmi stará a nechceli ju tam nechať. Preto nemohli prísť začiatkom roku 1949 a potom sa zavreli hranice a už vycestovať nemohli. Ja som odišiel so skupinou 44 mladých z bratislavskej stanice 14. februára 1949. Išli sme do Viedne, kde sme prespali jednu noc v tábore židovskej komunity a potom vlakom do Janova, kde sme tiež prespali. A z Janova takou malou loďkou do Izraela. Tá loď patrila do anglickej vojenskej flotile a volala sa Medex, bolo nás tam 250 mladých. Rodičia sa báli, že nebudem mať čo jesť, a zabalili mi husacinu. Zavesil som si ju na špagátik. Bola to strašná cesta, všetci vracali a ja som zajedal husacinu. Keď sme prišli do Haify 23. februára, tak si len pamätám, že sme všetci spievali hore na lodi hymnu Izraela Hatikva a boli sme veľmi rozrušení.“

„Keď som mal 10. narodeniny v júli 1944, vtedy sme sa už skrývali, ale rodičia mi kúpili švajčiarske hodinky Doxa. Tieto! To sú hodinky, ktoré som dostal. Idú dodnes. V deň, keď moja maminka šla do práce s falošnými papiermi, mala svoje hodinky pokazené. Tak som jej povedal, zober si moje hodinky. Tak ona si ich vzala do nemocnice a už nevrátila. Išla odtiaľ rovno - Patrónka a Terezín, s mojimi hodinkami. Po vojne 8. mája 1945 bol Terezín oslobodený. Ona sa vrátila okolo 20. mája, a tak mi vrátila tie hodinky. Takže tieto hodinky prešli veľmi dlhú a zaujímavú cestu. Je to pre mňa dôležitá pamiatka.“