Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Martin Hagara (* 1934)

• narodil sa 17. septembra 1934, vyrastal v meste Nováky

• odmalička inklinoval k myšlienkam skautingu

• po komunistickom prevrate založil s priateľmi novácku vetvu ilegálneho skautingu s názvom „Zlatý Orol“

• na Vianoce roku 1950 zatknutý a odsúdený za velezradu na 2 roky odňatia slobody

• vyšetrovaciu väzbu absolvoval v Nitre a Bratislave, výkon trestu vo väznici pre mladistvých v Hlohovci, po dovŕšení dospelosti bol väznený v Leopoldove

• v roku 1952 prepustený na slobodu

• politicky prenasledovaný počas celého obdobia komunistického režimu

• po roku 1989 sa angažoval v Kresťansko-demokratickom hnutí

• pôsobil v Konfederácii politických väzňov Slovenska a dodnes vedie prievidzskú vetvu organizácie Politickí väzni - Zväz protikomunistického odboja

• od roku 1994 žije ako dôchodca spolu so svojou manželkou Vlastou v Bojniciach

Martin Hagara sa narodil 17. septembra roku 1934 a pochádza zo známej rodiny mesta Nováky. Otec Michal bol vyučeným obuvníkom, rozumel sa svojmu remeslu a za prácou cestoval aj do Viedne, Budapešti či Belehradu. Absolvoval množstvo večerných kurzov, kde získal špecializáciu na ortopedickú obuv a dôstojnícke čižmy. To mu po prvotnom neúspešnom pokuse o podnikanie v Piešťanoch pomohlo otvoriť si obuvnícku dielňu v Novákoch: „Otec mal spočiatku len dvoch či troch tovarišov, avšak postupne firmu rozšíril. Počas Slovenského štátu jeho firma zamestnávala už okolo päťdesiat ľudí. Bol známy po celej republike a kvalitné ,hagarky´ boli vyhľadávaným artiklom, ktorý mu zaistil mnohé, hlavne armádne zákazky.“  

Matka Mária Hagarová, rod. Čikkelová, bola vyučenou krajčírkou a venovala sa najmä domácnosti, keďže Martin pochádzal zo šiestich detí: „Matka bola veľmi inteligentná a národne cítiaca žena. Odmalička v nás pestovala vieru, disciplínu a národné zmýšľanie. Otec bol skôr apolitický človek, ktorý sa celou dušou venoval hlavne svojmu remeslu a firme.“  

Detstvo v Novákoch na pozadí historických udalostí

Martin ako spoločenský a zdravo zvedavý človek odmalička inklinoval k prírode, pohybu a myšlienkam skautingu. Ešte na základnej škole si vytvoril okruh kamarátov, z ktorých mnohí s ním zdieľali aj trpký osud neskorších rokov.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa dvaja bratranci, Jozef a František Hagarovci, zapojili do odboja ako partizáni: „Jozef absolvoval mnohé štúdiá, ktoré financoval môj otec, a neskôr pôsobil ako stredoškolský učiteľ. František zas pracoval u môjho otca ako účtovník. Dodnes si pamätám, ako prišiel Jozef na náš dvor a nadšene mame ospevoval, že teraz uvidí, ako sa bojovne prelieva slovenská krv. Nakoniec však z toho nič nebolo, partizáni sa z mesta museli stiahnuť ešte pred príchodom nemeckých vojsk.“ Po obsadení mesta sa vojenská posádka usídlila aj v dome Hagarovcov. Martin ako zvedavý mladý chlapec ovládajúci nemčinu s nimi vcelku dosť veľa komunikoval: „Často som za nimi chodieval, občas som im tajne ukradol granáty alebo muníciu. Potom sme ju s chlapcami odpaľovali na rieke Nitre, čo, samozrejme, zalarmovalo celú miestnu nemeckú posádku. Keď sa to mama dozvedela, dostal som poriadnu bitku. To obdobie som vnímal detským pohľadom, bol som rád, že som nemusel chodiť do školy, a ako chlapca ma zaujímali zbrane a vojenský život.“

Po následnom postupe frontu a príchode sovietskych vojsk sa situácia Hagarovcov značne skomplikovala. Osloboditelia totiž nebrali žiaden ohľad a celú rodinu vyhodili z domu, ktorý zabrala sovietska posádka. V bezvýchodiskovej situácii ich prichýlil otcov kamarát a do konca vojny bývali v jeho voľnej izbe: „Keď sme sa vrátili, dom bol v dezolátnom stave. Zámky vylámané, nábytok zničený, okná porozbíjané, v kútoch našpinené. Nešťastná matka zavolala v tej chvíli bratranca, aby mu ukázala, čo to porobili tí jeho milovaní komunisti.“ Po týchto trpkých skúsenostiach začala rodina nanovo, dúfajúc v lepšiu budúcnosť. Nováky však boli príliš malé, aby zmenili geopolitické povojnové usporiadanie Európy, a tak budúcnosť podnikateľskej rodiny Hagarovcov v tieni nastupujúcej doktríny komunizmu nemohla byť ružová.

Po vlastnej ceste navzdory režimu – chlapci zo Zlatého orla

Martin sa spolu s ďalšími miestnymi chlapcami po skončení vojny angažoval v organizácii Junák, ktorá bola vtedajšou základňou skautských ideálov. V nasledujúcich rokoch však celú moc v krajine preberala do rúk nastupujúca totalitná ideológia, ktorá vo februári 1948 zavŕšila svoje ťaženie proti demokracii a nastolila desaťročia komunistickej diktatúry. Otcovi zakrátko v rámci znárodnenia zobrali jeho ťažko vybudovanú firmu a živobytie. Do konca života sa musel živiť ťažkou baníckou prácou v Baniach Nováky; neskôr v práčovni hlušiny pre baňu Cigeľ. Všetky tieto skúsenosti v mladom Martinovi posilňovali vedomie nespravodlivosti a krivdy i odporu voči komunistickému režimu, ktorý beztrestne zasiahol do života nevinných ľudí.

Keď boli neskôr zrušené všetky bývalé skautské organizácie a spolky, jedinou mládežníckou organizáciou v Československu sa stal Socialistický zväz mládeže, ktorý bol presiaknutý komunistickou propagandou. V tých rokoch začal Martin spoločne s ďalšími chlapcami, ktorých spoznal aj počas svojho štúdia na prievidzskom gymnáziu, postupne zakladať bunky ilegálneho skautingu, ktorému dali názov „Zlatý orol“. Martin sa stal vedúcim nováckej skupiny, jeho blízky priateľ a celoživotný nadšenec skautskej idey, Ján Manas, zas utváral prievidzskú skupinu a bol hlavnou osobnosťou ilegálneho skautingu v Československu.

Postupne sa Zlatý orol rozrastal do ďalších miest vrátane Topoľčian, Handlovej, Trenčína, Nitry, Trnavy i Bratislavy. Išlo o najdlhšie fungujúcu tajnú mládežnícku organizáciu, ktorej činnosť bola definitívne zastavená až v roku 1956. Niekoľkokrát zanikla a znova sa oživila, prebehlo niekoľko súdnych procesov a jej členovia si odsedeli mnoho krutých rokov v socialistických väzeniach a pracovných táboroch. Okolo Martinovej nováckej skupiny sa združili hlavne jeho blízki priatelia a študenti Arpád Tarnóczy, Vladimír Reiter, Anton Štanga a ďalší.

Okrem toho začala vznikať aj skupina v Sebedraží, ktorú viedol Viliam Sládek. Táto skupina sa však stále viac ozbrojovala a odkláňala od pôvodných ideí skautingu: „My sme už potom s nimi prerušili kontakt; oni boli totiž príliš militantní. Zadovážili si zbrane a boli rozhodnutí so zbraňou v ruke bojovať proti režimu. Čoskoro sa, samozrejme, na nich prišlo a pri zásahu bezpečnostných zložiek po streľbe zmizol a zahynul za dodnes nevyjasnených okolností Viliam Sládek. Zvyšok skupiny bol postavený pred súd. Keďže Viliam zmizol, za vodcu skupiny označili Ľudovíta Krovinu a v procese, ktorý prebehol v auguste 1950, dostali všetci mladiství prísne tresty odňatia slobody, od dvoch do desiatich rokov.“

Ilegálny skauting Zlatého orla však pôsobil naďalej a ostatné skupiny pokračovali v jeho pôvodnom duchu. Okrem klasických skautských telovýchovných aktivít a činností okolo poznávania prírody ich spájala počas stretnutí a prednášok taktiež silná túžba po páde komunistického režimu a po nadobudnutí slovenskej samostatnosti: „Nechceli sme žiadnu diktatúru, ľavicovú ani pravicovú, ani rehabilitáciu Slovenského štátu v jeho vojnovej podobe. Túžili sme len, aby išlo Slovensko vlastnou samostatnou a demokratickou cestou.“ 

Čoskoro sa však štátna moc dostala na koreň aj nováckej skupine. Vedúcou stopou k nej bola letáková akcia, ktorú chlapci uskutočnili pred Vianocami roku 1950: „Povedali sme si, že dáme o sebe vedieť a skúsime tajne deklarovať ostatným obyvateľom odhodlanie raz spoločne poraziť komunizmus. Vlastnoručne sme doma na otcovej tlačiarničke vytvorili letáky s textom, ktorý si dodnes pamätám: ,Pozdravujeme všetkých Slovákov, ktorí bojujú proti komunizmu. Podpis – Klub Justícia.‘ Nechceli sme uvádzať názov Zlatý orol. Na Štedrý deň sme tieto letáky rozhadzovali po Novákoch, ale šli sme rozdávať aj vlakom až do Prievidze.“ Jeden z členov bol však neopatrný a zmienil sa o tejto činnosti svojmu otcovi, presvedčenému komunistovi: „Ten, samozrejme, neváhal a ešte v ten večer nás udal. Zároveň tak ochránil svojho syna, ktorý sa stíhaniu vyhol. Dňa 25. decembra 1950 nás všetkých postupne pochytali.“ 

Dodatočne v januári 1951 zaistili aj kaplána Štefana Sámela a bývalého nováckeho kaplána Michala Pružinu, ktorí boli v minulosti s chlapcami v styku a mali poslúžiť ako dôkaz cirkevného ideového zázemia protištátnej činnosti, čo bolo v daných rokoch viac než vítané, pretože prebiehalo ideologické ťaženie komunistického režimu proti cirkvám a ich predstaviteľom. Týmto okamžikom sa mladiství chlapci dostali do rúk nemilosrdnej mašinérie justičného a väzenského systému temných päťdesiatych rokov, ktorý sa zapísal do ich pamätí po zvyšok života.

Vyšetrovanie, výsluchy, proces a väzba

Hneď po zatknutí ich predviedli na policajnú stanicu v Novákoch. Martin Hagara spomína: „Tam neprebiehal žiadny výsluch, len nás tam doviedli a poriadne vymlátili.“

Neskôr mládencov po pobyte v Prievidzi doviezli do vyšetrovacej väzby v Nitre, kde Martin zažil najťažšie obdobie výsluchov, šikanovania a ponižovania. Do väzby vzali aj Martinovho otca, hoci ten o ich činnosti takmer nič nevedel, avšak stretnutia Zlatého orla prebiehali v jeho dome, a taktiež pri výrobe letákov použili jeho domácu tlačiareň. Práve jeho neraz zneužili k bezcitnému trýzneniu ako nástroj pri vyvíjaní nátlaku na mladistvého Martina: „Viete, tí ľudia, to bola skrátka banda primitívov; nedokázali nič iné, len mlátiť a ponižovať. Jedného dňa mi doviedli môjho otca do vyšetrovačky. Povedali mi, že sa mám priznať. Keď som im povedal, že neviem k čomu sa mám priznať, začali ho mlátiť rovno pred mojimi očami. Povedali, že ho budú mlátiť, kým sa nepriznám. V zúfalstve som im teda povedal, nech mi ukážu a povedia, k čomu sa mám vlastne priznať. Vyšetrovateľ bol takmer úplne negramotný, tak som si to moje priznanie musel ešte aj sám napísať na stroji, slovo za slovom tak, ako mi to povedali. Na záver som, samozrejme, musel pripojiť dodatok, že som poskytol výpoveď slobodne a dobrovoľne, a nakoniec som to musel podpísať. Tieto vykonštruované a vynútené svedectvá potom slúžili ako oporný bod aj počas následného procesu. Výsluchy trvali deň aj noc, o hlade a smäde. Bitie, nekonečné robenie drepov alebo kačací pochod s písacím strojom na rukách až do vyčerpania.“

Po premiestnení chlapcov do vyšetrovacej väzby v Bratislave sa v apríli 1951 konečne skončilo obdobie výsluchov a Martin spolu s ostatnými členmi čakal na súdne pojednávanie, ktoré prebehlo 17. októbra 1951: „Bolo to na päťdesiate roky šťastie v nešťastí. Otec jedného nášho člena sa poznal s prokurátorom, a tak bolo dohodnuté, že tresty budú miernejšie, než bolo v tej dobe za vlastizradu zvykom. Dňa 18. októbra 1951 vyhlásili rozsudok. Celý súd bol, samozrejme, fraška, ale nechceli sme sa zahrávať s osudom a vyslúžiť si na odvolacom súde v Prahe ešte vyššie tresty. Ja som si ale predsa na záver neodpustil poznámku v mojej záverečnej reči na adresu prideleného obhajcu, ktorý tam bol pre nás len ‚do počtu‘. Neustále potvrdzoval všetko, čo hovoril prokurátor. Povedal som, že sa nečudujem správaniu pána obhajcu, pretože ak by začal vyvracať tvrdenia prokurátora, tak zajtra sa ocitne na lavici obžalovaných namiesto mňa. To vyvolalo pohoršenie pri inak bezchybne vykonštruovanom procese.“ 

Rozsudkom Štátneho súdu v Bratislave boli nakoniec za trestný čin vlastizrady odsúdení z jedenástich členov skupiny nasledovní: Martin Hagara na dva roky odňatia slobody; Vladimír Reiter na osemnásť mesiacov, Anton Štanga na dvanásť mesiacov a Ľubomír Lihotský na deväť mesiacov odňatia slobody, pričom ten si už v rámci vyšetrovacej väzby svoj trest odsedel a bol prepustený na slobodu. Veľkým úspechom na tú dobu bolo oslobodenie všetkých ostatných zadržaných, predovšetkým cirkevných predstaviteľov.

Po skončení procesu boli mladíci presunutí do ústavu na výkon trestu pre mladistvých v Hlohovci. Zakrátko ich však premiestnili do Komárna, kde sa režim neštítil použiť chlapcov pri vykonávaní špinavej roboty v rámci prebiehajúcej Akcie B (Akcia Byty), počas ktorej štátna moc zobrala bývanie mnohým nepohodlným občanom, ich majetky pripadli novým majiteľom, samozrejme, kovaným komunistom. Martin Hagara vysvetľuje: „Zobrali a využili nás na prácu, ktorú nechcel robiť nikto iný. Nás, trestancov, proti iným prenasledovaným – irónia osudu! Vozili nás po Komárne, kde sme čítali rozhodnutie o konfiškácií a vysťahovaní obyvateľov domu, asistovali sme pri nakladaní ich kufrov a vyvážali sme ich do náhradných obydlí. Vyvážali sme ich za Košice, do Nitrianskeho Pravna a jednu rodinu dokonca ku Želiezovciam, na akýsi bývalý majer Agota; bez elektriny, bez vody, stará chatrč Pánu Bohu za chrbtom, kde už ani líšky nedávali dobrú noc. Bolo to veľmi nepríjemné, ale za nami stáli chlapíci so samopalmi, takže sme nemali inú možnosť, než ich príkazy vykonať.“

Po dovŕšení dospelosti bol Martin v septembri 1952 premiestnený na zvyšok svojho trestu do výkonu väzby v Leopoldove, ktorý sa vtedy zvykol nazývať „slovenskou Sorbonnou“, pretože tu boli v tej dobe väznení poprední opozične ladení predstavitelia slovenskej inteligencie. Martin spomína na toto obdobie: „Dokonca som tu istý čas pracoval aj s neskorším politikom a ministrom vnútra Ladislavom Pittnerom. Stali sa z nás blízki priatelia a toto priateľstvo pretrvalo ešte roky po našom prepustení z väzenia. Podarilo sa nám napríklad priamo vo výkone trestu tlačiť protištátne letáky. Pracovali sme vo väzenskej tlačiarni a dozorca nemal vždy prehľad o tom, čo práve tlačíme. Niektoré z tých letákov a informácií o dianí v Československu sme potom posúvali aj rádiu Slobodná Európa, keď som bol na slobode. Bol to veľký risk, ale ako mladíci sme do toho išli akosi prirodzene s väčšou odvahou.“ V decembri roku 1952 uplynul Martinov trest a štátna moc ho prepustila na slobodu. Tam ho však nečakal nový život, ale pokračovanie problémov a prenasledovania režimom, ktorý nezabúdal na svojich nepriateľov.

Protištátny živel pod drobnohľadom režimu

Po návrate z väzenia nebolo Martinovi umožnené ukončiť vzdelanie a so svojím kádrovým posudkom mal veľké problémy aj s hľadaním adekvátneho zamestnania. Po rôznych peripetiách sa mu podarilo nakoniec zamestnať sa v štátnom podniku Závody J. V. Stalina (neskoršie Turčianske strojárne či ZŤS Martin): „Keď som tam prišiel, nevedel som, čo je to za pracovisko. Zrazu z montážnej haly vybehol tank. Celý prekvapený som sa pýtal, čo to má znamenať. Oni mi objasnili, že nemám mať strach, že aj ja budem také vyrábať. Personalistka, ktorá nás prijímala, si asi myslela, že sme analfabeti, preto rozsiahly formulár vyplňovala za nás. Na prípadnú väzbu sa ma nepýtala, a tak som sa s tým ani ja sám nechválil. Preto mi bolo touto zhodou náhod a malým zatajením minulosti umožnené nastúpiť.“

Martin sa na novom mieste veľmi osvedčil a postupne absolvoval množstvo zváračských kurzov celoštátnej úrovne, vďaka ktorým mu postupne bola ako odborníkovi v najmodernejších metódach zvárania prideľovaná práca na hlavných konštrukciách vyrábaných tankov. Počas pôsobenia v Martine si dokonca vďaka priateľom z radov kresťanského disentu večerne dokončil vzdelanie na tunajšom gymnáziu Viliama Paulínyho Tótha. Ako to však v živote býva, aj tu ho minulosť čoskoro dostihla: „Do Martina prišli v roku 1955 na brigádu vysokoškoláci, medzi ktorými bol aj chlapec, ktorého otec nás kedysi nahlásil Štátnej bezpečnosti. Netrvalo dlho a prišli za mnou priamo do zamestnania dvaja páni. Prikázali mi okamžite ukončiť prácu, odovzdať kľúč od skrinky a bez udania dôvodu ma vyviedli za brány podniku. A tak som musel začínať opäť odznova, s nálepkou triedneho nepriateľa.“

Samotný Zlatý orol pod vedením neúnavného Jána Manasa pretrval ešte dlhé roky a jeho činnosť bola niekoľkokrát obnovená. Na pomoc bol tajne prizvaný aj Martin, ale vzhľadom na predošlé skúsenosti bol už veľmi obozretný: „Ján Manas ma žiadal, aby som robil prednášky na ich stretnutiach. Upozornil som ho, že ako bývalý trestanec, keď nám na to prídu, už budem braný za recidivistu a zavrú ma na dlhé roky. Dohodli sme sa teda, že spravím pár prednášok, ale nie pod svojím menom. Odprezentoval som ich pod pseudonymom Kepler. Nik okrem Jana nepoznal moju skutočnú totožnosť, čo mi v neskorších rokoch a ďalších procesoch s členmi Zlatého orla zachránilo kožu.“

Po návrate do Novák sa musel Martin zamestnať v Baniach Nováky ako zvárač. Počas tohto obdobia mu František Sedlák, kamarát z mladosti, vybavil možnosť absolvovať večerné kurzy ukončené maturitou na Strednej priemyselnej škole v Partizánskom, keďže gymnaziálne vzdelanie bez ďalšieho štúdia nebolo v pracovnej sfére veľmi uplatniteľné.

Veľkým koníčkom bolo pre Martina angažovanie sa v prostredí ochotníckeho divadla. Divadlo hrával a režíroval vyše štyridsať rokov a má z neho mnoho úsmevných spomienok s nádychom trpkosti: „Mne ako politicky nespoľahlivému nebolo umožnené hrať úlohy komunistov a vtedajších kladných hrdinov. Preto mi napríklad vo vojnových historických hrách vždy pripadli úlohy esesákov. Ja som to však využil na skrytú kritiku režimu, pretože keď som v hre povedal ,Ty sviňa boľševická!´, bolo to v rámci úlohy, ale zároveň to v publiku vyvolalo úsmev vzhľadom na moje protikomunistické postoje. Raz mi ako režisérovi ponúkli zmodernizovať známu hru Kubo, kde som to tiež pojal po svojom. Z Kuba som nespravil syna richtára, ale syna predsedu komunistickej strany. Hru, samozrejme, hneď po prvom predstavení zakázali a dostal som na päť rokov zákaz režírovať v Prievidzi a okolí.“

V roku 1957 sa Martin oženil s učiteľkou Vlastou Švarcovou, ktorá ho verne sprevádza životom až do dnešných dní. V roku 1960 sa im narodil syn Vladimír, ktorého príchod spoločne s postupnou zmenou politickej klímy šesťdesiatych rokov dával novú nádej na slobodnejšie prežívanie života mladej rodiny. Martin sa postupne stal špecialistom na izoláciu banských diel a v rámci práce precestoval celú republiku.

Hlavný inžinier Banských stavieb vycítil spoločenský odmäk a poradil nadanému Martinovi skúsiť vysokoškolské štúdium. Od roku 1965 sa tak Martin stal študentom Vysokej školy technickej v Bratislave. Počas roku 1968 sa s vidinou blížiacej sa slobody angažoval v opätovnom budovaní slovenského skautingu, ako aj pri znovuoživení politicky mŕtvej „bábkovej“ Strany slovenskej obrody, ktorá pod jeho vedením v priebehu troch mesiacov získala len v Prievidzi tritisíc nových členov. Všetko však zmaril príchod vojsk Varšavskej zmluvy, po ktorom bolo Martinovi opäť jasné, že mu jeho predošlú aktivitu nezabudnú spočítať.

V roku 1971 mal prakticky ukončené svoje vysokoškolské štúdium, súdruhovia ho však nepripustili ku štátniciam. Ako to v tej dobe bývalo zvykom, bola mu ponúknutá spolupráca s orgánmi Štátnej bezpečnosti na oplátku za úspešné dokončenie školy: „Doslova mi povedali, že by ich zaujímali informácie o niektorých ľuďoch z môjho okolia, pričom mi bude umožnené ukončiť vysokoškolské štúdium a nájsť si zodpovedajúce zamestnanie. Keď som ich odmietol, zakrátko som bol prepustený aj z Banských stavieb a všetky podniky v regióne dostali echo z okresného výboru KSS, aby ma nezamestnávali. Situácia bola v tej dobe veľmi náročná a budúcnosť nevyzerala vôbec ružovo.“ 

Martin Hagara si s touto situáciou poradil tak, že sa zamestnal v Modřanských strojírnách Praha, ktoré nemali prehľad o jeho problémoch v regióne a potrebovali zváračov potrubí v areáli Chemických závodov v Novákoch. Po skončení projektu sa rovnakou taktikou zamestnal v podniku Teplotechna Ostrava, ktorý mal stavať v Novákoch komín. Martin opisuje: „Keď som im v Ostrave spomínal svoju minulosť, úsmevne mi podotkli, že nemusím mať strach. Že tam budeme v partii samí kňazi, disidenti a ďalší ľudia perzekvovaní po roku 1968, takže sa na tej stavbe skutočne stretli pri manuálnej práci najrôznejší intelektuáli z republiky. Mám na to obdobie pekné spomienky.“  

V roku 1981 sa Martin Hagara zamestnal ako stavebný dozor pre subdodávateľov potrubí štátneho podniku Chemont Brno, kde zotrval až do príchodu Nežnej revolúcie v roku 1989. Poznačený predošlými skúsenosťami sa však na udalosti pozeral spočiatku skepticky: „Nevedel som si predstaviť, že by to len tak padlo; po predošlých skúsenostiach a problémoch som bol už obozretný. Zakrátko som sa však spojil s kamarátom Arpádom Tárnoczym a začlenili sme sa do politického života v Prievidzi. Ja ako člen KDH, on zas za VPN.“ 

V neskorších rokoch bolo Martinovi v pokročilom veku konečne umožnené ukončiť svoje vysokoškolské štúdium. Štátne skúšky absolvoval s vyznamenaním a promoval v roku 1991. Postupne sa stal riaditeľom Okresného úradu práce v Prievidzi, zakrátko dokonca generálnym riaditeľom Národného úradu práce.

Z divokého obdobia deväťdesiatych rokov a silnejúceho vplyvu strany HZDS mal však stále viac zmiešané pocity: „Raz som si neodpustil na zjazde, ktorý mali v Prievidzi, otázku, ako je možné, že pán Mečiar absolvoval ako človek politicky nespoľahlivý kvôli postojom k udalostiam roku 1968 v časoch tvrdej normalizácie vysokoškolské štúdium práva. Naznačil som jeho spoluprácu s orgánmi Štátnej bezpečnosti, pretože viem, ako aj mňa prehovárali a čo všetko mi ponúkali. Následne ma len dvaja páni chytili za plecia a vyviedli z haly von. Preto som presvedčený, že pán Mečiar musel byť konfidentom. To bola celá tragédia tej doby, že sa neodstavili z verejného a politického života bývalí komunisti. Doplácame na to dodnes. Nehovorím, že sme im mali spraviť to, čo oni vykonávali nám – zatvárať ich a vešať – nie, nie som extrémista. Ale mal im byť znemožnený vstup do verejného života.“ 

Sklamaný aktuálnym vývojom situácie a množiacimi sa korupčnými aférami verejných činiteľov odišiel Martin Hagara v roku 1994 do dôchodku. Okrem politickej angažovanosti sa ako bývalý väzeň komunistického režimu, ale predovšetkým na počesť obetí, ktoré sa nedožili slobodných dní, zapojil do organizácie Konfederácia politických väzňov Slovenska a v neskoršom období aj do organizácie Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, ktorej fungovanie v oblasti Prievidze spravuje dodnes. V rámci tejto činnosti pomáhal organizovať množstvo spomienkových akcií a odhalení pamätných a pietnych miest venovaných obetiam komunistického režimu.

V súčasnosti žije Martin Hagara ako aktívny dôchodca v Bojniciach.