Mykola Mušinka

„To boli päťdesiate roky, ešte som bifľoval ruštinu, v škole samé uhoľné prázdniny, chrípkové prázdniny, takže väčšinou sme boli doma, na dedine. Doma elektrina ešte nebola, pri lampe som čítal ženám, susedám na priadke. Ony mi vravia: ,Prečítaj nám z tých kníh, čo ťa v škole učia.‛ Tak som im čítal Puškina – strašne som mal rád Puškina, niektoré pasáže som vedel spamäti – nerozumeli! Tak som im prečítal Ševčenka - poému Katarína. A ony začali plakať! Na druhý deň prišlo na priadky ešte viac žien. ,Mykolajko, prečitaj nam po našomu!‛ Ukrajinčine rozumeli. Tak aký som ja doparoma Rus, keď ruštine moja mamička nerozumie a keď čítam Ševčenka, tak plače? Ju to dojalo! Tak som prešiel z ruštiny na ukrajinčinu a maturoval som už z ukrajinčiny."

„Keby som ostal na fakulte a chcel uverejniť jeden riadok v zahraničí, musel by som podať žiadosť na zahraničné oddelenie, oni by museli dať súhlas, a tak by som mohol niečo v zahraničí uverejniť. Inak by ma súdili za porušenie pracovnej disciplíny. Malo to logiku. Štát ťa platí za vedeckú prácu, tak ty tu vedeckú prácu musíš odovzdať štátu. A štát má rozhodovať, či ju môžeš uverejniť v zahraničí, alebo nie. Ale keď som bol robotník a štát ma platil za to, že som pásol dobytok a že som kúril, tak keď som uverejnil monografiu v Paríži, nemohli ma súdiť, lebo som neporušil pracovnú disciplínu."

"Vo Volyni som si dával sakramentský pozor, aby som sa do niečoho nezaplietol. Nikto mi neveril, že som tam prišiel zapisovať folklór! Oni všetci sa chceli vrátiť späť, aj na druhý deň! Tam sa totiž ocitli v strašných podmienkach, opustené české domy už boli obsadené osadníkmi z východu, straníckymi funkcionármi a Lemkami z Poľska, pre našich ľudí neostalo takmer nič. Keď ostal nejaký dom, bol bez okien a dverí a dali doňho aj päť rodín. Strašne boli sklamaní. V roku 1947 bol na Ukrajine hladomor, ľudia umierali a oni do takýchto podmienok prišli. Keď som išiel na Vianoce domov na dovolenku, informoval som docenta Kapišovského, predsedu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich: ,Tam sú naši ľudia, už sú tam od 47. roku, teraz je rok 65 a ešte nikto u nich nebol, nedostávajú našu tlač, nemajú absolútne nič! Prečo by tam nemohlo vystúpiť napríklad ukrajinské divadlo z Prešova, alebo iný súbor?‛ Napísal som niekoľko reportáží, U krajanov na Ukrajine sa to volalo, nič ostrého, aby som nepoštval, a tieto články mali obrovský ohlas."

„V Kyjeve v tom čase nebolo počuť ukrajinského slova. Všetko iba rusky, všade, kam človek prišiel, iba ruština. Ja som provokatér, povedal som si, na Ukrajine po rusky neprehovorím! Vždy som hovoril iba ukrajinsky. Tak som vzbudil pozornosť aj u ukrajinských disidentov. V roku 1965 to už v Československu vrelo, zrušila sa cenzúra, tak som im o tom hovoril. A tam vychádzal samizdat, ja som ho pašoval do Prešova, odkiaľ sa to dostávalo na západ. Fungovalo to veľmi dobre, ale v 65. roku ma prichytili."