„Zo začiatku bolo dopisovanie veľmi ťažké. Listy prichádzali otvorené. Všetky boli naboku rozlepené alebo rozstrihnuté a potom opäť zlepené. Bolo jasné, že niekto tie listy otváral. My sme si nepísali žiadne politické tajnosti, no i tak boli listy otvárané.“
„Maminka mi dala na cestu zlatú tabatierku na cigarety a povedala mi, že táto tabatierka už raz v Londýne bola. Otecko ju dal svojmu kamarátovi, Dr. Viktorovi Steinerovi (Djusek Steiner), ktorý bol gynekológom a veľmi dobrým oteckovým priateľom. Odišiel do Anglicka pred vojnou. Otecko mu dal túto tabatierku a povedal: ‚Djusek, keď sa ti bude zle vodiť, nebudeš mať peniaze a nebudeš mať čo jesť, tak ju predaj.ʻ
Djusek si tú tabatierku nechal a po vojne sa vrátil do Prahy so svojou ženou Zuzanou, ktorú si vzal v Londýne. Djusek išiel po Václavskom námestí, keď stretol môjho otca. Stretol ocka, chytili sa a veľmi sa tešili, že obaja prežili tú vojnu. A Djusek vybral zo svojho saka zlatú tabatierku, otvoril ju a povedal: ‚Franto, nemáš chuť na cigaretu?' A obaja sa strašne rozplakali. Djusek nikdy nefajčil. Tá tabatierka bola plná cigariet a on ju dal môjmu ockovi naspäť.
A keď som ja odchádzala do Londýna, tak mi maminka tiež dala túto tabatierku so slovami: ‚Vieš čo, keď ti bude zle, môžeš ju predať.' Keď som išla vlakom do Londýna, cestovala som so Zuzanou Steinerovou, ktorá náhodou išla tým istým vlakom z Viedne do Londýna. Prišli sme na Victoria Station a tam čakal Djusek. Ja som ho videla a on veľmi plakal, pretože on bol veľmi dobrým kamarátom môjho ocka. Vtedy som mu povedala: ‚Djusek, nedal by si si cigaretu?' A vytiahla som tú tabatierku. On sa strašne rozplakal, pretože otecko už nežil a vrátila sa celá tá história znova.“
„Otecka odvliekli do koncentračného tábora Terezín 4. decembra 1941. To bol druhý transport do Terezína, AK2. AK1 bol prvý transport, ktorý bol koncom novembra 1941. To znamená, že vždy išli dva transporty po tisíc chlapcov, všetci mali okolo tridsať rokov. Tí museli postaviť celý koncentračný tábor v Terezíne. Tým, že otecko odišiel v druhom transporte, tak mal možno aj nejaké privilégiá; mal šťastie, že ho neposlali ďalej na východ. Takže on prežil celú vojnu v Terezíne, kde bol oslobodený sovietskou armádou v máji 1945.“
Jana Marcus, rodená Natanová, sa narodila 2. februára 1948 v Prahe. Jej otec František Natan patril medzi uznávaných pražských Židov a matka Leopoldine pochádzala z nábožensky založenej židovskej rodiny. Jej rodičia sa zoznámili v koncentračnom tábore Terezín, po vojne sa zosobášili a od roku 1947 žili v Prahe. V roku 1950 sa Jane narodila sestra Eva. Po ukončení povinnej školskej dochádzky Jana študovala na Strednej ekonomickej škole v Prahe-Vihohradoch. Po úspešnej maturite sa zamestnala v Československom rozhlase, no krátko po augustových udalostiach roku 1968 emigrovala cez Viedeň do Veľkej Británie. V Londýne začala študovať hebraistiku na University College a po 4 rokoch získala titul Bachelor of Art. Po dvoch rokoch pobytu v novej krajine sa zoznámila s budúcim rabínom Marcelom Marcusom a v roku 1972 sa za neho vydala. Jana pokračovala v štúdiu pedagogiky a neskôr vyučovala náboženstvo a nemčinu na strednej škole. Istý čas spolu s manželom a troma synmi žili vo Švajčiarsku. Odtiaľ sa v lete 1996 presťahovali do Izraela, kde žijú dodnes. Jana navštívila svoju rodinu v Prahe po prvýkrát až v decembri 1989.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
