Eva Landlová

„V 50-tych rokoch otca zavreli. To bolo procesy, ktoré boli vymyslené. A vlastne prišiel k nám na obed v 50-tom roku alebo koniec štyridsať- v 50-tom, jeden vojak, čo bol s otcom narukovaný a ešte s dvomi chlapmi a pýtal sa môjho otca, že či nevie cestu za hranice, ako sa dá prejsť. A môj otec hovorí, a to tak bežne pri rozprave, a môj otec hovorí: ,To, to nemám tušenia, odkiaľ by som to vedel. Ja mám tri dcéry krasokorčuliarky a ja ani vo sne nemyslím na to, že by som ušiel.‘ – lebo vtedy sa zrejme utekalo cez hranice. A oni odišli a na druhý deň prišli pre otca, zobrali ho a ešte otec hovoril: ,Neboj sa, Katka, ja za chvíľu sa vrátim.‘ No a nevrátil sa. – „Viete, čo bol dôvod toho, že ho zadržali? – Áno. Jeden z tých troch, teda nie ten kamarát, čo chodil do krčmy s otcom, ale jeden z tých troch bol konfident a ten- jeho sa pýtali, kde obedovali a on povedal: ,U Dulkov.‘ No tak hneď prišli pre otca a pýtali sa, ja som aj na procese bola, to lebo oni boli takí Moraváci a proces bol vo Vsetíne, tak som s mamou išla-, kedy boli tie procesy? – „To bolo začiatkom 50-tych rokov.“ – No tak to ho zavreli, ale, no šak aj proces bol niekedy v novembri alebo ja už neviem kedy, a otec hovoril: ,Ale, čo, čo robíte so mnou.‘, šak bol právnik nakoniec, ,Veď ja som mu nepovedal nič. Veď to on vám musel, ten, ktorý to povedal, kde obedovali, že ja som nemal tušenia, kade je cesta za hranice.‘ A na to ten oný povedal: ,Jo ale jste znalý p- jak- vy jste znalý práva, tak jste měli ho udat.‘ A môj otec, ja som tam bola, a môj otec povedal: ,no ja som nikdy nebol udavač ani nebudem.‘ A vôbec proste ho nenapadlo, že by mal ísť niekde povedať, že sa ho nejaký kamoš pýtal, kade sa dá prejsť cez hranice. Čiže, no a normálna taxa bola za to dva roky, ale jak práva znalý dostal štyri. Ale potom ho pustili za tri. A asi štyri mesiace nejak prišiel skôr ako za štyri roky. No a mňa vyhodili z vysokej školy.“

„Môj ocko, ten bol na šport. Toho zaujímal šport aj bol v - ešte vtedy to bol neviem, či to bol už Slovan, ale asi áno, 1940 alebo kedy, aj bol v takom výbore a my nás - my sme boli tri sestry. Tri sestry Dulkové a otec nás dal hneď, ako začal v Bratislave krasokorčuliarsky šport, rob - to meno si pamätám, to sa volal kapitán Šturm a on viedol celé Slov- on učil nás. –„Čiže to bol taký tréner.“ – Ako tréner. Dokonca ja som vtedy mala, ja neviem, pätnásť a so mnou robil akrobaciu a potom to naučil môjho muža a robila som akrobaciu s ním. My sme sa vlastne s manželom spoznali v tomto klube, lebo môj otec, ten trval na tom, že musíme robiť šport. A všetky tri sestry, jak sme boli, ešte mala som staršiu sestru Ľudmilu, ja a Hanka, a sme všetky tri chodili pravidelne na tréningy. Ešte nebola zakrytá hala, vôbec hala nebola, začali sme šifbek to - Viete, čo je šifbek? No tak sa volala Medická záhrada a tam bol urobený v zime lad, nastriekali, zmrzlo, a tam nás učil. Vtedy sa ešte robila ako povinná jazda a tak nás učil tie osmičky a zvraty a protizvraty, a proste veľmi dobrý človek to bol a veľmi sa staral a bolo nás veľa. A z mužov prišiel, ja som už skôr začala, môj manžel prišiel až asi za dva tri roky po mne, to som si ho ešte nevšímala. A proste sme sa tam od mala, on mal šestnásť a ja som mala štrnásť alebo koľko, no, proste sme tam sa spoznali s manželom, no a tam vtedy potom bolo málo chlapov, ale bol inžinier Emil Skákala, on bol riaditeľ potom takýchto športových podnikov aj zimného, sa postavil potom zimný štadión, ešte nebol zakrytý, tak sme už samozrejme trénovali na zimnom štadióne. To bolo v štyridsiatom šiestom, štyridsiatom siedmom, no všetko zobral do ruky ten inžinier Skákala on bol proste zanietený. Lenže potom prišiel Divín, chudobný chlapec. Keby bol dneska Divín, tak nikdy nebude majster sveta. Keby bol dneska Nepela, nikdy nebude majster sveta, lebo dneska sa všetko platí – plocha sa platí, tréner sa platí, my sme mali všetko zadarmo, len asi desať korún ročná známka do klubu, boli sme členovia klubu, a bola to veľmi taká ľudsky športovo naladení. Všetci sme mali jeden cieľ a bolo to veľmi fajn.“