Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Landlová (* 1931)

• narodila sa 23. decembra 1931 v Bratislave

• v roku 1948 sa stala majsterkou Slovenska v krasokorčuľovaní

• koncom štyridsiatych rokov 20. storočia absolvovala Štátne konzervatórium v Bratislave

• po tom, čo sa v roku 1950 stal z jej otca politický väzeň, musela zanechať štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave +napriek politickému nátlaku sa jej podarilo zamestnať v Bratislavskom dedinskom divadle, v ktorom odohrala divadelnú sezónu 1950 - 1951

• od roku 1952 získala angažmán v divadle Nová scéna, kde stvárnila množstvo hereckých postáv

• dva mesiace pred Nežnou revolúciou odišla do divadelného dôchodku a začala sa venovať dabingu

• v roku 2015 sa stala 14. laureátkou ocenenia Kvet Tálie

• v súčasnosti sa príležitostne objavuje v slovenských seriáloch a filmoch

• jej zatiaľ posledným filmom je česko-slovensko-poľský koprodukčný film Indián z roku 2022

Komunisti jej dva roky po februárovom prevrate zatvorili otca, potom im zobrali rodinnú vilu. V tom istom roku ju vyhodili zo školy a pridelili jej pracovné miesto v hutnom kombináte v Košiciach. Napriek týmto životným prekážkam dosiahla mimoriadne úspechy v krasokorčuľovaní a na doskách divadla Nová scéna. Po Nežnej revolúcii odišla do dôchodku a úspešne sa presadila v dabingu.

Eva Landlová, za slobodna Dulková, sa narodila 23. decembra 1931 v Bratislave. Keďže sa narodila deň pred Štedrým dňom a svoje meniny oslavovala na Štedrý deň, spomína na svoje detstvo počas vianočného obdobia veľmi rada: „Rodičia ma s veľkou láskou obdarovali a povedali mi: ,Toto máš pod stromčekom, toto máš na meniny, toto na narodeniny a toto od Ježiška,‘ takže to bolo veľmi príjemné a pekné.“

Starý otec z matkinej strany, Ján Straka, sa narodil koncom 18. storočia v Prešporku. Ako osemnásťročný sa zamestnal v známom bratislavskom pivovare Stein, ktorý v roku 1873 založili bratia Alexander a Bernát Steinovci. Do života Evinho starého otca však v roku 1914 nečakane zasiahla prvá svetová vojna. Ján musel narukovať a odísť bojovať na taliansky front.

Starý otec sa vrátil z vojny v roku 1919. Jeho prvé kroky viedli domov a za Steinom: „Pán Stein ho prijal s otvorenou náručou a hneď ho aj znova zamestnal. Po roku mu povedal: ,Janko, vy ste taký šikovný a tak sa rozumiete tomuto remeslu, otvorte si krčmu.‘ Tak si môj dedko otvoril krčmu na Uhorskej ulici – to je dnešná Obchodná ulica. Bol to prvý slovenský hostinec v Bratislave a išlo to fantasticky, lebo všetci Slováci tam začali chodiť.“

Detstvo na ľade

Rodinná krčma na Uhorskej ulici sa stala aj miestom zoznámenia Eviných rodičov: „Kúsok od krčmy boli vojenské kasárne. Môj otec bol vtedy narukovaný a chodil do nej na pivo a fantastický guláš. Tam sa zamiloval do mojej mamy – krčmárky, ktorá varila taký dobrý guláš, že sa vzali.“  Kým otec pamätníčky, Jozef, sa po sobáši venoval právu, mama Katarína zostala ženou v domácnosti.

Pamätníčka prežila svoje detstvo a dospievanie v Bratislave spolu so svojimi sestrami, staršou Hanou a mladšou Ľudmilou. Prázdniny zvykli tráviť striedavo u starej mamy v Bratislave a v Tvrdošíne, odkiaľ pochádzal jej otec. Pamätníčku a jej sestry otec už od ranného veku viedol k aktívnemu pohybu, čo neskôr vyvrcholilo ich krasokorčuliarskou kariérou: „Otec trval na tom, že musíme robiť šport. Všetky tri sestry sme pravidelne chodili na krasokorčuliarske tréningy.“  V čase, kedy sa pamätníčka so sestrami začali venovať krasokorčuľovaniu ešte neexistovali kryté haly. Chodievalo sa trénovať na prírodné klzisko do Medickej záhrady v Bratislave.

Apollka v plameňoch

Bezstarostné detstvo pamätníčky prerušila druhá svetová vojna. Tá sa jej rodiny dotýkala o to viac, že jej otec mal medzi židovskými spoluobčanmi svojich blízkych priateľov. Zoznámil sa s nimi v období, kedy ho pracovne preložili do Lipovského Mikuláša. Medzi jeho priateľov patrili majiteľ lahôdkarne Eduard Marmorstein či bratia Július a Oskar Scheinoví, ktorí si v Mikuláši otvorili hostinec ,,Schein bratia“. Všetci napokon o svoje podniky prišli počas procesu arizácie, ktorý vyvrcholil v rokoch 1942.

Po tom, ako v marci 1942 začala prvá vlna transportov, sa otec pamätníčky rozhodol svojim priateľom pomôcť: „V pivnici sme mali niekoľko kamarátov môjho otca, Židov. V tom čase sme boli evakuovaní v Pezinku a nechali sme na záhrade psa. Otec ho tam chodil akože kŕmiť.“

O tom, čo sa odohrávalo v pivnici rodičovského domu na Hlučínskej ulici v Bratislave, vtedy pamätníčka ešte nevedela. V tom čase študovala na gymnáziu, ktoré počas vojny z bezpečnostných dôvodov premiestnili do Svätého Jura. Aby mohla do školy pravidelne dochádzať, presťahovala sa s matkou k strýkovi do Pezinka. Na toto obdobie si pamätá vďaka strachu, ktorý prežívala, keď 16. júna 1944 americkí letci bombardovali rafinériu Apollo: „Vypukol poplach. Vybehli sme na kopec, ja a pár deciek, a pozerali sa z diaľky na Bratislavu. A naraz to tam začalo dymiť. Strašne som plakala, lebo som si myslela som, že zbombardovali celú Bratislavu a všetci, vrátane otca a sestier, sú mŕtvi.“

Otec za mrežami

Po vojne sa vrátila naspäť do Bratislavy a začala sa opätovne venovať krasokorčuľovaniu. Jednu zimu ju so sestrami na prírodnom klzisku objavil Jozef Šturm, zakladateľ krasokorčuliarskeho oddielu Športového klubu Bratislava. Aj vďaka jeho úsiliu a dôvere v jej talent sa v roku 1948 stala pamätníčka majsterkou Slovenska v krasokorčuľovaní. Na šampionát si spomína vďaka jeho náročnému priebehu: „Dva dni sa kreslili kruhy – na vonkajšej hrane, na vnútornej hrane, trojky, zvraty, protizvraty. Posledný deň bola voľná jazda – trojminútová exhibícia na hudbu a k tomu krásne šaty, tie nám vždy ušila mama.“ V tom istom roku s ňou súťažili významné osobnosti slovenského krasokorčuľovania, ako Edita Bitterová, Helena Melková či Júlia Golonková. Vďaka korčuľovaniu sa napokon zoznámila aj so svojou životnou láskou, krasokorčuliarom a neskôr trénerom krasokorčuliarov, Františkom Landlom.

Aj keď väčšinu času trávila počas dospievania na ľade, medzi jej veľké záľuby patrilo herectvo. To rozhodovalo aj pri výbere školy. Po tom, ako absolvovala štyri roky štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, sa rozhodla pokračovať v štúdiu herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (VŠMU). Napriek tomu, že úspešne absolvovala prijímacie pohovory nebolo jej napokon umožnené študovať. Dôvodom bol nástup komunistického režimu a s ním spojené politické procesy, ktoré prebiehali v 50. rokoch 20. storočia. Jednou z obetí vykonštruovaných procesov sa stal aj jej otec: „Prišiel k nám na obed vojak, ktorý bol s otcom narukovaný. Sprevádzali ho ešte dvaja chlapi. Známy sa otca opýtal, či nepozná cestu, akou sa dá prejsť za hranice. Otec mu odpovedal, že nemá tušenia. Vyšlo najavo, že jeden z tých troch bol konfident. Na druhý deň pre otca prišli a zobrali ho. Mal proces vo Vsetíne. Bránil sa tam, že nič nepovedal. Sudca mu na to odpovedal: ,Jo, ale jak práva znalý jste ho měl udat.‘ Normálna taxa za to bola dva roky, ale ako práva znalý dostal štyri. No a mňa vyhodili z vysokej školy.“ Krátko po tom, ako jej otca zavreli, im komunisti znárodnili aj rodinný dom na Tehelnom poli. Otvorili v ňom detské jasle.

Roztrhaná umiestenka

Pamätníčka sa tak stala v svojich devätnástich rokoch politicky nepohodlnou osobou. Po nedobrovoľnom odchode z VŠMU obdržala umiestenku. Štátne orgány jej pridelili miesto v hutnom kombináte v Košiciach (HUKO): „Mala som sa dostaviť do kancelárie na Obchodnej ulici, kde mi mali dať úradné dokumenty na cestu. Keď som tam vošla, oslovila ma pani, čo tam pracovala a povedala: ,Zavri dvere.‘ Rovno mi tykala. Pýta sa ma: ,Kde je Jožo?‘ A ja na to: ,Aký Jožo?‘ Ona: ,Otec.‘ Nakoniec vysvitlo, že tá pracovníčka bola Iboja Steinerová, otcova známa z Oravy. Umiestenku roztrhala pred mojimi očami a povedala: ,Kde si vyberieš, tam pôjdeš.‘ ,Všetko ti zariadim, lebo ja som tvojmu otcovi veľa dlžná.‘ Vtedy som nemala ani tušenia, koľkým židom otec pomohol, no a ona bola samozrejme Židovka.“ Vďaka tejto náhode začala na prelome rokov 1950 – 1951 pôsobiť v Dedinskom divadle v Bratislave. Po odohratej sezóne prestúpila do činoherného súboru nového bratislavského divadla Nová scéna. Zostala tam až do svojho odchodu do dôchodku.

Na Novej scéne

Pamätníčka sa divákom Novej scény predstavila prvýkrát v inscenácii Hra do života. Stvárnila v nej malú rolu, postavu chlapca Horsta Lüninga. Premiéra hry prebehla 12. septembra 1953. Popri herectve sa však naďalej venovala aj krasokorčuľovaniu, čo jej začalo spôsobovať v divadle problémy: ,,Riaditeľ činohry, Drahoš Želenský, už mal nervy, lebo museli kvôli mne stále robiť zmeny v programe. Až mi nakoniec povedal: ,Tak, teraz sa rozhodni Eva. Alebo budeš krasokorčuliarka, alebo budeš herečka.‘“ Napriek mimoriadnemu úspechu, ktorý v krasokorčuľovaní dosiahla, sa rozhodla pre herectvo. S krasokorčuľovaním však neskončila úplne a príležitostne sa aj s manželom objavovala v slovenskej Ľadovej revue.

Krátky nádych

Činohra divadla Nová scéna sa v druhej polovici 50. rokoch 20. storočia vyprofilovala ako mládežnícke divadlo. Pamätníčke sa väčšinou pre jej útlu postavu ušli role princezien a chlapcov. Aj vďaka tomu, že Nová scéna bola v začiatkoch viac zameraná na mladého diváka, v divadle nepociťovali až také silné politické tlaky, ktoré napríklad postihli činohru Slovenského národného divadla. Napriek tomu si však pamätníčka spomína na uvoľnenú atmosféru, ktorá sa spájala s obdobím Pražskej jari: „Žili sme tým. Rozprávali sme sa o tom v šatni aj v klube, kde sa chodilo po predstavení. Potrebovali sme sa spolu vytešovať, že konečne prišlo také poľavenie z komunizmu.“ Činohra Novej scény tak zažila v sezónach 1967 – 1968 a 1968 – 1969 obdobie rozkvetu, počas ktorého sa inscenovali aj moderné hry, medzi inými kontroverzná divadelná hra Milana Kunderu Vtákovina (premiéra prebehla 12. decembra 1969). Už v januári 1970 však bola v Československu zakázaná.

Nastupujúce obdobie normalizácie a s ňou spojenú recesiu v kultúrnej, ale aj spoločenskej oblasti, prežila v pokoji aj vďaka svojim dospievajúcim deťom Martinovi a Matejovi. Určitú formu vyslobodenia prinášala aj manželova práca a jeho pracovné cesty na západ: „Komunisti boli veľmi radi, keď išiel von Divín, Nepela, Ivan Mauer a tréneri, Hilda Múdra a môj muž Landl. Pretože prvé, čo bolo, keď sme sa vracali, či už z Mannheimu alebo z Linköpingu, išli sme autom do Prahy. V Prahe na zväze manžel odovzdal tridsať percent presne vypočítaného zárobku. Takže pre nás nebol problém ani za komunizmu cestovať, lebo pre nich to boli neuveriteľné zárobky.“

Polčas rozpadu

Pamätníčkino pôsobenie v Divadle Nová scéna a odchod do dôchodku sa symbolicky naplnil dva mesiace pred Nežnou revolúciou v septembri 1989. Obdobie konca komunistického režimu s manželom intenzívne prežívali a zúčastňovali sa spoločne na protestoch na námestiach: „Demonštrácie, to bol náš program. S manželom sme chodili, štrngali a spievali. Bolo to niečo úžasné.“ Rozdelenie Československa už neprežívala tak aktívne, nakoľko ju postihla osobná tragédia. Manželovi diagnostikoval v januári 1991 rakovinu kostnej drene a ochoreniu podľahol po dvoch rokoch, presne v období vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Nástup demokracie v deväťdesiatych rokoch 20. storočia so sebou priniesol okrem iného aj rozmach kultúry amerických televíznych seriálov. Vďaka nim sa pamätníčke podarilo počas dôchodku úspešne presadiť v dabingu: „Vedela som to, ale boli herci, ktorí to nechceli robiť, napríklad pán Huba, lebo to bolo technicky pre neho veľmi namáhavé.“

V posledných rokoch sa príležitostne objavuje v pôvodných slovenských seriáloch, kde hrá malé role, väčšinou staré mamy. Jej zatiaľ posledným filmom je česko-slovensko-poľský koprodukčný film Indián z roku 2022.