Silvia Fishbaum

"A potom jedno dievča ako ja, trošku možno bola odo mňa staršia a tiež zo Slovenska. Tak sme spolu rozprávali a tá Nemka hovorí... Ona sa vydala do Nemecka, tak som jej závidela, že bože jak jej je dobre, ale tu je nemčinu som nemusela. Viem, že keď som odchádzala, tak mi mama dala $200. Ja som im povedala, že ja chcem odísť. Plakali obidvaja a to, ale tak mňa nezadržali. Ja som sa nedala. Ja idem, idem do sveta. Nevedela som kde idem, nič. A takto ešte ona hovorí, keď mám niečo pri sebe, čo nechcem, aby mi našli pri kontrole na hranici, že jej to môžem dať, že ju kontrolovať nebudú, pretože ona je Nemka. Tak som rozmýšľala, že ako to urobím, či je tých $200 dám. Nie, ja som ich mala zašitých v tomto, v podšívke som to mala zašité, aj moju židovskú hviezdu, ktorú som mala od mamy, aj to som mala zašité. Hovorím: nedám. Tak aj bolo. Prišla kontrola, to bolo v Chebe. Všetko bolo v poriadku, opečiatkovali nás. Sedíme, si myslím fajn, ideme ďalej. Pohli sme sa chvíľu, zrazu vlak zase stojí. Stojí, stojí, stojí, zrazu sa otvoria dvere u nás v kupé a prídu takí dvaja v tých dlhých montgomerákoch: „ Ktorá z vás je súdružka Moškovičová?“ „Ja.“ „ Zoberte si vaše veci, idete s nami, potrebujeme ešte niečo zistiť.“ Mňa oblial suchý pot alebo ako to poviem. Idem, si myslím, čo je. Viem, že som nebola sama, jak som ostala na tej, medzi koľajnicami, že nás tam bolo viac, ktorí tam stáli. Hovorím: „A čo keď vlak odíde? Čo budem robiť?“ „Príde druhý.“ Okej. „Alebo počká na vás, potrebujeme ísť tuná na políciu.“ Tak som tam šla, to bolo päť hodín ráno. A to som nespala celú noc na ceste z Košíc do Prahy, celý deň som bola v Prahe, večer som nastúpila na ten vlak do Štuttgartu. Nespala som. Tam som na tej polícii na hranici, zobrali mi môj pas, všetko. Nechali ma tam čakať do siedmej, alebo tak nejako, už si nepamätám presne. Vrátil sa s mojím pasom: „Vaša cesta nie je v súlade so záujmami socialistického štátu, vráťte sa domov k rodičom.“"

"Čo bolo úžasné bolo to, že sme chodili do tej synagógy, že sme chodili do tej modlitebne na Zvonárskej, my sme tam mali cheder, deti sme sa stretávali každú nedeľu, učili sme sa o sviatkoch, učili sme sa Aleph-Bet. To bolo úžasné. Nebola som sama, bolo nás tam veľa. Vtedy som bola rada, že som Židovka. A v škole – v škole som – na ZDŠ, to som chodila na Moyzesovej – na Hviezdoslavovej. - To je neďaleko radnice. Áno, hneď tam vedľa radnice. To bola ZDŠ. A tam som bola ja jediná v tej triede Židovkou. To bolo horšie. Tam sa pamätám a to som aj opísala, že keď som raz prišla do triedy a na veľkej čiernej tabuli bielou kriedou: Silva je Židovka. Chcela som sa prepadnúť pod zem. - Aj to riešili vyučujúci potom nejako? Čo sa stalo, bol jeden taký cigánsky chlapec, Arpi, na to nezabudnem. On prišiel, podišiel ku tabuli a on to všetko vygumoval. Takže učiteľka potom ... ani to neriešili. No, neriešili to. Len ja viem, že som plakala a poslali ma skôr domov, lebo som bola – hlava ma z toho bolela, brucho ma bolelo, tak mohla som ísť domov. A to sa opakovalo, ale nie až na takejto úrovni. Že veľakrát som to pociťovala, keď som bola malá. Už si to nepamätám, ale dajme tomu do takej štvrtej, piatej triedy. Potom už nie. - Aj ste zistili potom, že ktorý zo spolužiakov alebo spolužiačok to napísal? Ja som ani nechcela vedieť, kto to napísal. To bolo jedno v tom čase. Už to, že to dovolili mu napísať, už ktokoľvek to bol, už to mi stačilo."