Harry Farkas

„Na Pankráci som bol párkrát, keď už sedel, odsedel si tie svoje mesiace alebo rok, ja neviem presne, ako dlho to bolo, ako dlho bol v tej väzbe a kedy bol ten rozsudok, to si teraz neuvedomujem. Každopádne sme tam mohli ísť niekoľkokrát na návštevu, to boli návštevné dni, to bola taká veľká miestnosť. Ľudia sedeli vždy oproti sebe. Ja s mamou na jednej strane, otec oproti. Na čele toho stolu sedel väzenský dozorca, to bol dlhší stôl, a o kus ďalej sedeli ďalší ľudia a ďalší ľudia. Otec nikdy nefajčil, moji rodičia nikdy nefajčili, ja som nikdy nefajčil, ale cigarety sú vo väzení veľmi dôležité, mohli sme mu dať cigarety, tak sme mu cigarety priniesli. Ten dozorca sa pozrel, či tam nie je nič schované, a mohol si tie cigarety zobrať a mohol s tými cigaretami v tom väzení niečo robiť. To si spomínam. Tiež som sa samozrejme divil, lebo on nefajčil, ale vysvetlili mi to. Boli sme tam asi trikrát. Otec bol v tom väzení na Pankráci niekoľkokrát operovaný. Mal niečo so žalúdkom a nejaké iné problémy. On mi ale neskôr hovoril: ‚Vieš, ale ja som bol v tej najlepšej nemocnici, ktorá vôbec v Československu existovala, pretože tam boli zavretí židovskí lekári, vieš, takže ma operovali tí najlepší lekári, akých som mohol mať.‘ Mal rôzne jazvy, kde ho otvárali. Čo tam robil – lepil tam nejaké sáčky. Boli tam Židia a on bol rabín, tak si dokážem predstaviť, že predsa len sa k nemu chovali úplne inak, on sa nikdy nesťažoval.“

„Išli sme na ten súd. Ten advokát, ktorý zastupoval otca, chcel ovplyvniť toho sudcu. Takže oni ma zobrali na ten súd a niečo s mamou a so mnou dohodli, lebo povedali, že ma tam pošlú dovnútra. Tak bola nejaká príležitosť, otvorili sa dvere a mňa tam nejako šupli. Ja som bol zrazu uprostred toho súdu a videl som otca po toľkých mesiacoch prvý raz. Tak som k otcovi išiel, on ma objal. [...] Pretože on bol dovtedy vo vyšetrovacej väzbe, nebol ešte odsúdený, takže tam nebol vôbec žiadny prístup. Takže som ho videl a oni chceli nejako ovplyvniť toho sudcu. Či sa to podarilo alebo nepodarilo, to je blbosť, to sa nikdy nevie, tí sudcovia to majú v komunizme už väčšinou pripravené, ako odsúdia. [...] Každopádne to bol zážitok. A viem, že mama, ktorá bola na tom súde viac – ja som bol u tej rodiny a ona tam bola – že bola úplne naštvaná, že ten prokurátor, ktorého počula, ktorý ho obviňoval, ja teraz neviem, či urobili súd každému, ja som tam zažil len môjho otca, ktorý tam uprostred stál ako obžalovaný, a hovorila – to som si z tej doby ešte zapamätal – že ten prokurátor hecoval proti Židom, proti sionizmu. [...] A nazýval Židov „jepičí“ (slov. preklad podenkový, pozn. ed.) národ. On nazýval Židov „jepičí“ národ! A to mamu strašne rozčúlilo, pretože nazývať taký národ, ktorý prežil tisíce rokov „jepičím“ národom, keď „jepice“ (slov. preklad podenka, pozn. ed.) žije len jeden deň? To som si zapamätal, pretože ona to furt opakovala. S kým sa stretla, tomu toto opakovala, a ja som si to zapamätal. To bolo podobné, ako keď prišla rozčúlená kvôli tomu Slánskému, že tí kolegovia hecovali, tak toto ju úplne zobralo.“

„Jedného dňa skoro ráno zvonili pri dverách. Otvorilo sa a prišli a vtrhli tam Štbáci. Ja som nevedel, o čo išlo, oni to urobili s rodičmi. Moja mama ma normálne poslala do školy, ja som išiel do školy. Vrátil som sa zo školy a ešte tam boli. Oni prehľadávali, boli tam dokonca dva dni. Najprv hneď odviedli otca, toho odviedli, zatkli ho a odviedli ho. A potom tam všetko prehľadali. Ja som mal zbierku, ten najmladší brat môjho otca sa dostal do Izraela, vtedy do Palestíny, to mal 17, ilegálne, ešte v roku 1939, dostal sa tam s nejakou loďou. On bol filatelista. Ja som zbieral známky a on mi posielal obálky. Vždy k nejakému výročiu, keď vydali nejakú novú známku, tak sa vydávajú tie obálky, na ktorých sú tie známky, niečo je na tej obálke a je tam to razítko, atď. On to zbieral pre seba a vždy to posielal aj mne. Ja som mal takú zbierku nazbieranú v Děčíne a oni to tam samozrejme našli. Nezobrali to všetko, ale niečo si z toho každopádne zobrali. Potom sme od tiet z Ameriky dostali vždy nejaký balíček a boli tam americké žuvačky. Americké žuvačky, to bolo v tej dobe niečo! Tiež sa tam na tom podieľali, títo páni, čo tam boli. Čo hľadali? Čo u mňa našli? To ja neviem presne. Každopádne, mama mala potom advokáta, otec bol v Litoměřiciach, tam bola nejaké krajská väznica. To bolo kúsok od Terezína, tie Litoměřice, a potom sa dostal do Prahy a v Prahe mu urobili proces.“