Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Harry Farkas (* 1947)

• born on May 22, 1947 in Bratislava to a family of Jewish rabbi living in Děčín

• 1957 - the State Security arrested his father and sentenced him for anti-state activity to two years of imprisonment

• after a Prague rabbi died in 1960, Harry’s father took over his post and the family moved to Prague in 1961

• attended grammar school in Malá Strana, Prague; was interested in photography and filming

• in 1964 his family was granted permission to move to Israel, but Harry left alone

• two years later he moved from Israel to Aachen in Germany, where his parents originally planned to live

• in 1969 graduated from school of film and photography in Cologne

• worked in public service broadcasting (WDR) as a cameraman for forty years

• visited Prague several times prior to 1989, and he still likes to return there, considering this city his home

Harry Farkaš sa narodil 22. mája 1947 v Bratislave. Jeho rodičia žili v českom Děčíne. Harryho matka Šarlota, rodená Jonapová, však bola pôvodom z Prešova a do Bratislavy prišla pred pôrodom za svojou staršou sestrou, ktorá tam žila s rodinou.

Otec Bernard Farkaš bol neologickým rabínom. Pochádzal z mestečka Jasiňa na Podkarpatskej Rusi, z ortodoxnej židovskej rodiny s dvanástimi deťmi. Medzi dvoma svetovými vojnami študoval v rabínskych seminároch v Berline, vo Vroclavi a v Budapešti. Po prevzatí moci Hitlerom musel odísť späť do Československa a začiatkom 30. rokov sa stal rabínom v Děčíne. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými koncentračnými tábormi, aj Osvienčimom, a v čase oslobodenia bol v Dachau. Otcova prvá manželka aj malý syn zahynuli v koncetračnom tábore.

Harryho matka pochádzala tiež z ortodoxnej židovskej rodiny s dvanástimi deťmi. Bola deportovaná do Osvienčimu jedným z prvých transportov zo Slovenska na jar roku 1942. Strávila tu tri roky, ale prežila. Okrem jednej sestry zahynula celá jej rodina. Keď sa Harry narodil, mal otec už 44 rokov.

Už ako dieťa vedel, čo je Štátna bezpečnosť

Po komunistickom prevrate v roku 1948 pôsobil otec naďalej ako rabín v Dečíne. Harryho matka vyštudovala ešte pred vojnou učiteľský ústav a pracovala po vojne ako učiteľka na základnej škole, kam začal chodiť aj Harry.

Pamätá si, že keď mal skoro 6 rokov, prišla mama domov rozhorčená z protiždovských nálad na škole počas procesu s Rudolfom Slánským v roku 1952. No okrem času stráveného v škole sa Harry pohyboval medzi židovskými deťmi, keďže náboženská obec v Děčíne bola početná a aktívna. Matka ho predtým, než začal chodiť do školy, pripravila na to, že môže byť vzhľadom na svoj židovský pôvod konfrontovaný s nadávkami zo strany detí, ale jeho skúsenosť nebola zlá a mal priateľov aj medzi ostatnými spolužiakmi. 

So svojou rodinnou históriou a otcovým povolaním to však neskôr malý Harry ako dieťa nemal ľahké. Keď mal 10 rokov, vtrhla jedného dňa na jar roku 1957 skoro ráno do bytu Štátna bezpečnosť (ŠtB). Otca hneď zatkli, odviedli a začali prehľadávať byt: „Moja mama ma poslala normálne do školy a keď som sa vrátil zo školy, ešte tam boli.“ Otca odviezli do Litoměříc a neskôr do Prahy, kde sa konal aj jeho súdny proces. Chlapec videl otca po niekoľkých mesiacoch prvýkrát na súde, dovtedy bol otec vo vyšetrovacej väzbe, kde návštevy neboli povolené. Dodnes si pamätá slová svojej matky, ktorá chodila na každé súdne pojednávanie, ako sa rozčuľovala, že počula prokurátora, ako „hecoval proti Židom“. Otec bol odsúdený na dva roky. Dôvodom bola jeho činnosť oblastného rabína. Staral sa o viaceré židovské obce v severných Čechách a o ich členov, ktorí potrebovali pomoc: boli chorí a starší a väčšinou prežili koncentračné tábory. Zdrojom finančných prostriedkov bolo izraelské veľvyslanectvo a tieto prostriedky boli rozdeľované tajne. Táto činnosť sa prezradila a viacero ľudí bolo odsúdených za protištátnu činnosť.

Vo väzení bol otec niekoľkokrát operovaný, mal problémy so žalúdkom. Ale Harrymu rozprával, že bol operovaný vlastne v najlepšej nemocnici v Československu, keďže ho operovali uväznení židovskí lekári. Vo väzení ho ako rabína všetci rešpektovali a „nikdy sa nesťažoval“. Pre Harryho a pre matku bolo toto obdobie veľmi ťažkým. Otec vo väzení nakoniec strávil 16 mesiacov a prepustili ho v auguste 1958.

Život v rodine rabína bohatý na zážitky

Po prepustení otca sa rodina presťahovala do Karlových Varov. Tamojšia obec spĺňala aj reprezentačnú úlohu, keďže sem chodilo veľa zahraničných turistov a štát chcel ukázať, ako sa v Československu Židom dobre žije. Obec bola napríklad na tú dobu dobre zásobovaná mäsom, ktorého bol všeobecný nedostatok. Sami si z košer mäsa vyrábali salámy a párky, malý Harry často pomáhal. „V piatok sa predávali zbytky, prišli aj Nežidia si nakúpiť do židovskej predajne mäso.“

V Karlových Varoch mal ako trinásťročný svoju bar micvu, židovský náboženský obrad, počas ktorého sa chlapec stane plnohodnotným členom židovskej obce. Príprava naň trvá celý jeden rok. Prišlo aj veľa hostí z Prahy: „Bohužiaľ ten dom, kde bola židovská obec, je zbúraný, komunisti ho zbúrali.“

V roku 1960 strávil Harry počas letných prázdnin jeden mesiac v Galante. Vtedy žilo na Slovensku oveľa viac ortodoxných rodín ako v Čechách a fungoval aj ortodoxný židovský život. Stravoval sa košer u pána, ktorý ho aj vyučoval. A naučil sa ešte niečo, čo so židovstvom vôbec nesúviselo: „Každý tam mal svoju pálenku. Kam som prišiel, ja, 13-ročný chlapec, k tým Židom domov, každý mi nalial pálenku. Niekedy som tam chodil po tej Galante opitý,“ smeje sa. Galantu pred pár rokmi navštívil. Bohužiaľ, celú bývalú židovskú švrť aj so synagógou neskôr komunisti zbúrali.

Na jeseň roku 1960 zomrel pražský rabín a keďže ho nemal kto nahradiť, Harryho otec dochádzal aj do Prahy. Nakoniec sa celá rodina v lete v roku 1961 do Prahy presťahovala.  Harry mal 14 rokov a aj keď si musel opäť zvyknúť na nové prostredie, Praha mu učarovala: „Praha bola vtedy – aj za tých komunistov – to najlepšie, čo v Československu existovalo.“ V škole navštevoval fotografický krúžok a začal sa intenzívne venovať fotografovaniu. Po skončení 9. triedy prešiel na gymnázium na Malej Strane. Vo fotografovaní pokračoval a začal aj filmovať. Počas letných prázdnin brigádoval v televízii ako pomocný osvetľovač. Rodičia ho podporovali a kúpili mu fotoaparát a kameru. Videli, že ide o zamestnanie, s ktorým by sa eventuálne dalo uživiť aj na Západe. Sami chceli pôvodne po vojne odísť do USA, a preto aj dali chlapcovi netradičné meno. „Ja sa volám Harry. Kto sa volá Harry? Nikto. ‚Harry‘ sa volali psy. Ja som bol jediný Harry, kam som prišiel. To bolo ťažké, keď psy sa volali v Česku Harry. Všetci odišli do Ameriky, oni neodišli, neviem, čo im ‚prdlo‘ v hlave, no až neskoro zistili, že urobili zle.“ Keď bol starší, mama mu povedala: „Vyber si také povolanie, s ktorým sa môžeš dostať na Západ. A keď už na tom Západe budeš, tak sa nevracaj. Nestaraj sa o nás, už sa nevracaj.“

Keď mal chlapec 15 rokov, vyvstala otázka, či pôjde v otcových šľapajách a stane sa rabínom. V celej vtedajšej východnej Európe bolo možné študovať len v budapeštianskom rabínskom seminári. V tom, v ktorom pred vojnou študoval aj jeho otec a ktorý existuje dodnes. Harry si to premyslel a rozhodol sa nakoniec proti: „Ja som videl, čo robili s rabínmi. Ja som nebol nábožensky presvedčený. My sme neboli ortodoxná rodina, ja som žil život ako každý iný chlapec.“ Aj sa mu zdalo, že sa charakterovo, na rozdiel od svojho otca, na toto povolanie nehodí.

Dobrodružná cesta do „zasľúbenej zeme“

Okolo roku 1963 sa začínalo povoľovať vysťahovanie do Izraela a rodiny z celých Čiech sa prichádzali za otcom do Prahy rozlúčiť. Niektoré potrebovali potvrdenie o židovskej svadbe. Boli to starší ľudia, ktorí už mali deti. „Oni sa dodatočne sobášili a môj otec tam mal niekedy za jedno popoludnie aj tri svadby naraz.“ Harry pri svadbách často pomáhal, takže o vysťahovaniach vedel.

Aj v ich rodine sa o vysťahovaní začalo diskutovať a rodičia sa chlapca spýtali, čo si o tom myslí. Harry už v Děčíne pravidelne čítal informačné materiály o Izraeli, vydávané izraelským veľvyslanectvom, a vybudoval si ku krajine pozitívny vzťah. S vysťahovaním okamžite súhlasil. V roku 1964, keď mal 17 rokov, rodina požiadala o súhlas s vysťahovaním, ktorý im bol udelený, pravdepodobne aj vďaku tomu, že otec v tom čase odišiel vzhľadom na roky strávené v koncentračných táboroch do predčasného dôchodku. Harry musel na súde prehlásiť, že sa vzdáva všetkých budúcich nárokov, ktoré má Československo voči jeho rodičom. 

„Zažiadalo sa a čakalo sa,“ spomína Harry. Jedného dňa počas letných prázdnin prišlo povolenie na vysťahovanie. Rodina sa začala na sťahovanie pripravovať, všetko, čo si chceli zobrať, sa muselo dať štátom oceniť.

Pomaly začínal školský rok a rodina ešte stále neodchádzala. Rodičia sa rozhodli, že by bolo najlepšie, keby chlapec vycestoval do Izraela sám, aby nepremeškal nástup do školy. Ako sa neskôr pamätník dozvedel, otcovi bolo z oficiálnych miest v Izraeli ponúknuté, že sa o chlapca postarajú. Na gymnáziu bol Harryho odchod veľkou senzáciou. Všetci, aj profesori, vnímali túto udalosť pozitívne, Harry bol na škole známy, keďže založil pre študentov fotografický krúžok, často niečo natáčal alebo fotil. Keď odchádzal do Viedne, prišli sa s ním na vlakovú stanicu rozlúčiť: „Na tej stanici, tam všetci stáli. To bolo neuveriteľné. To bola demonštrácia.“

Pred rakúskymi hranicami ho colníci vytiahli z kupé na osobnú prehliadku: „Cieľavedome po mne išli, ale nič nenašli. Všetko som mal v rámci povolenia.“ Vo Viedni ho čakal zástupca Židovskej agentúry, ktorá sa starala o vysťahovalcov do Izraela, a Harryho strýko z Liberca, ktorý tam s rodinou dorazil o týždeň skôr. Situácia vo Viedni bola dosť chaotická. Strýko mal tajný plán vycestovať za príbuznými do Toronta, a nie do Izraela. Chlapec mal zástupcovi agentúry odovzdať pas, ale strýko mu hovoril, aby si ho radšej nechal. Na ubytovni stretol viacero známych ľudí. Po pár dňoch sa dopočul, že čoskoro má letieť do Izraela. Lenže to nebol jeho plán. Plánoval totiž, že pôjde do Talianska vlakom a odtiaľ do Izraela loďou, aby trochu „videl svet“. V Prahe si už aj vybavil talianske víza. „Ja nepoletím do Izraela, niečo musím urobiť!“ Rozhodol sa, že sa schová, keď príde autobus, ktorý ich mal odviezť na letisko. Pomohli mu dvaja kamaráti, ktorí nemohli odletieť, lebo ich otec bol chorý. Autobus naozaj odišiel bez neho. Harry sa schoval na záchode a chlapci len zakričali: „Ani tu nie je.“ Vyšiel von, až keď bol čas odletu lietadla.

Nakoniec sa mu jeho tajný plán vydaril a cestoval s ďalšími vysťahovalcami vlakom do Neapola. Cestu aj mesto si užíval. Po troch dňoch ho posadili do autobusu, ktorý ich mal doviezť do prístavu Bari. V autobuse boli rumunskí Židia, s ktorými sa dohodol po francúzsky, lebo rusky nevedeli. Na rozdiel od československých vysťahovalcov si mohli zobrať zo sebou len tie najnutnejšie veci: „To boli chudáci. Ten Ceausescu ich obral o všetko. Oni tam museli všetko nechať.“ V Bari nastúpili na „starú grécku kocábku“, ktorá mala medzipristátia v prístave Pireus v Grécku a na Cypre, až pristáli v Haife v Izraeli. Plavba na lodi bola hrozná, ale Harry to bez problémov zvládol. „Bolo to krásne dobrodružstvo,“ spomína. 

Prvé týždne strávil u rôznych príbuzných, niektorých si pamätal z detstva. Potom sa presťahoval do internátu, kde pre neho bolo už vopred dohodnuté miesto. Chodil do Ulpanu (jazykový a integračný kurz pre prisťahovalcov, pozn. ed.) a popritom trochu pracoval. Na internáte boli deti z celého sveta. V lete tam trávili prázdniny americké deti, preto ostal časť prázdnin na internáte pracovať.

Posledné sťahovanie – do zeme „vrahov“

Chlapec vedel z dopisov, že rodičia odišli z Československa do Viedne asi mesiac po ňom. Avšak do Izraela neprichádzali. Chlapca si už predvolala vysťahovalecká agentúra a chcela vedieť, čo s nimi je a kedy konečne dorazia. Ale on vôbec nevedel, aké sú ich plány. Niekoľko mesiacov dostával od nich listy z Viedne. Cítil sa dobre a nerobil si žiadne starosti: „Ja som bral veci vždy tak, ako sú.“

Jedného dňa ho v Izraeli navštívila matka. Dozvedel sa od nej, že rodičia sa medzitým dostali do Nemecka. Až neskôr mu povedali, že vôbec nemali v pláne ísť do Izraela, ale chceli ísť rovno do Nemecka. Otca tam lákali, pretože tam žiadny rabín nechcel ísť dobrovoľne, no manželia Farkasovci obaja perfektne ovládali nemecký jazyk. Vedeli, že tam budú finančne zabezpečení, že dostanú odškodnenie a dôchodok a že tam majú budúcnosť. V Československu sa museli vzdať všetkých nárokov. Usadili sa v Aachene a otec pôsobil aj v okolitých väčších mestách.

Harry sa v Izraeli rýchlo naučil po hebrejsky a už po roku mohol navštevovať gymnázium. Avšak aj napriek tomu bolo veľmi ťažké zvládnuť niektoré predmety a šanca na úspešné vykonanie maturitnej skúšky bola malá. Privátna škola z finančných dôvodov neprichádzala do úvahy. Počas letných prázdnin v roku 1966, po dvoch rokoch strávených v Izraeli, navštívil rodičov v Nemecku a tí sa rozhodli, že nájdu pre neho možnosť ďalšieho vzdelania bez maturity, ktorú vzhľadom na neznalosť nemčiny nemohol získať. Uznali mu 11. triedu českého gymnázia a mohol ísť študovať na fotografickú školu v Kolíne, na ktorej nevyžadovali maturitu. Tým sa vlastne kruh uzatvoril a mohol sa vrátiť k svojej vášni z Prahy: fotografovaniu a filmovaniu.

Pôvodne tam však nechcel dlhodobo ostať: „Nemecko pre mňa boli náckovia, Nemecko boli pre mňa vrahovia.“ Najprv sa začal intenzívne učiť nemčinu, doma sa začali všetci rozprávať len po nemecky. So štúdiom začal v apríli roku 1967 a ukončil ho za dva a pol roka. Prácu dostal v ateliéri známeho fotografa v Bonne, ale viac ho to ťahalo k filmu. Uchádzal sa o prácu vo WDR (Westdeutsche Rundfunk, verejnoprávna televízia v Severnom Porýní-Vestfálsku, pozn. ed.), kde získal miesto asistenta. Neskôr sa stal kameramanom a v televízii ostal pracovať skoro 40 rokov. V prvých rokoch natáčal veľa reportáží po celom Nemecku a v zahraničí stretol rôznych významných ľudí, dokonca bol členom natáčacieho tímu, ktorý sa dostal k Muammarovi Kaddáfímu, líbyjskému diktátorovi, známemu svojou protižidovskou a protiizraelskou politikou. Keď sa v roku 1976 oženil a narodili sa mu dve dcéry, natáčal väčšinou v štúdiu, aby mohol tráviť čas s rodinou. Aj keď je jeho žena pôvodom z Viedne, zoznámili sa pri jednej z návštev u príbuzných v New Yorku.

Túžba po domove

Po otcovom odchode do dôchodku sa rodičia presťahovali za synom do Kolína. Bola tu veľká židovská obec, kam prišlo po roku 1968 z Československa veľa emigrantov židovského pôvodu a kde nakoniec strávili pekné posledné roky života. Do Československa by boli mohli vycestovať bez problémov, ale už nikdy sa nechceli vrátť – ani koncom 60. rokov, ani po roku 1989.

Harry sa vydal do Československa prvýkrát v roku 1970, keď bol pozvaný na maturitné stretnutie po piatich rokoch, s bývalými spolužiakmi totiž ostal v kontakte. „Ja som rodičom nič nepovedal.“ Až z Prahy zatelefonoval po hebrejsky otcovi, kde je, aby im nerozumeli, ak by odpočúvali telefón, ako to bolo vtedy pri zahraničných hovoroch bežné. Vízum do Československa sa mu podarilo dostať aj v roku 1975. Proces udeľovania víz bol pre bývalých československých občanov s nemeckým pasom zdĺhavejší ako pre Nemcov. V roku 1977 mu už vízum zamietli. To mohlo súvisieť s Chartou 77 a s jeho prácou pre televíziu WDR. O pár mesiacov však boli s manželkou na návšteve vo Viedni, kde si opäť zažiadal o vízum na tamojšom československom veľvyslanectve a v priebehu 2 hodín mu ho aj vystavili. „Pravá ruka väčšinou nevie, čo robí tá ľavá,“ ironicky to vtedy okomentoval. Dalšiu cestu podnikol až v roku 1988 s organizovaným zájazdom, čo nebol problém.

Od roku 1990 pravidelne navštevoval Prahu, s ktorou bol celý život zviazaný a kde sa aj dnes cíti lepšie ako v Kolíne; takmer ako doma, napriek tomu, že tam nežije trvalo. Otca aj Harryho ako malého chlapca si na židovskej obci pamätali. Dodnes spolupracuje na niektorých obecných aktivitách a príležitostne sa zúčastňuje na miestnom židovskom živote.

Životné motto si vybral Harry už vtedy, keď navštevoval seminár latinčiny na gymnáziu: Per aspera ad astra – cez prekážky ku hviezdam. „Ja som životný optimista, to som prebral od svojho otca.“ Vtedy si to motto vybral nevedome, ale napokon harmonizuje s celým jeho životom. Za najdôležitejšie považuje toleranciu, nezáleží na pôvode alebo náboženstve, ale na charaktere človeka, ktorý sa ukáže až po určitom čase, preto šancu treba dať každému.