Daniela Žemlová

"Moja mama, ona bola taká... ju tak zaujímala politika a celý život prežila pri rádiu. Bola úžasným partnerom v takýchto debatách. Takže ona si veľmi uvedomovala, čo sa deje. A keď môj otec – keď nám doniesli ten výmer vtedy toho 28. novembra, tak môj otec teda sa postavil proti. Teda on že: „My nikam nepôjdete, to je vylúčená vec, deti sú choré, aspoň o odklad budem žiadať.“ A tam to píšeme v tomto elaboráte, že deň predtým spáchal Bašťovanský samovraždu a Clementis bol odsúdený na smrť. To tatkov kolega? A naša mama – ja si to pamätám, lebo ja som bola schovaná v našej izbe, v tej, ktorá susedila s tými eštebákmi. A naša mama išla zo schodov dole a tatko sa prechádzal v hale v kabáte, ani sa nevyzliekol, keď sa dozvedel, čo doručili za jeho neprítomnosti mame v piatok večer, bola tma. Ja sa pamätám na tých dvoch mužov v tých kožených kabátoch. A moja mama skríkla, že: „Zhasni tú cigaru. Vyzleč si kabát, zhasni tú cigaru a poď baliť. Clementis by bol šťastný na tvojom mieste.“ A vtedy náš tatko musel kapitulovať a išiel. A mali sme na to len dva... jeden víkend na pobalenie sa."

"No tak ako sme to prežívali. Videli sme, že je zle, že sa musíme vysťahovať. A to nám povedali. Nám dvom veľkým, že sa musíme vysťahovať. Deti boli vážne choré, mali čierny kašeľ a pamätám sa, že vracali krv, keď kašľali v tých záchvatoch. To bolo strašné. Ja som sa pýtala, že to je pečienka, keď som videla tú zrazenú krv v tom lavóre. A v takejto situácii sme teda museli baliť. A potom ešte urobili to rodičia, že nás dali, všetkých zobrali, odviezli k Dunaju k tomu strýcovi do toho ateliéru, lebo tam bývali tatkove dve sestry a tam nás teda uschovali. A potom všetci, celá rodina široká a susedia nám pomáhali baliť teda vysťahovať veci z toho domu, lebo ževraj čo tam ostane, tak zaplombujú teda toho 2. decembra. A mohli ste si zobrať teoreticky aj všetko. Áno, mohli sme si zobrať všetko. Ale najväčší problém bol, že tam v pivnici v hajci bol zložený celý tatkov archív advokátsky. A to bolo najdôležitejšie, aby sa nedostalo do rúk druhých ľudí. Čiže my sme susedom prehadzovali všetky tie šanóny. Teda sa prehadzovali, to mama rozprávala, že v prvom rade sa zachraňoval archív advokátsky, potom koks, aby sme mali s čím kúriť. Nevedeli sme, kam ideme. A potom sa zachraňovali postele, kuchyňa a ostatné veci – obrazy toho strýca Lajka, to bolo to najvzácnejšie, čo tatko mal, bratove obrazy. A zachraňovali sa nábytok, koberce. Ľudia si rozobrali náš nábytok. Lustre, všetko sa dávalo dole. Ako susedom ste to dávali radšej dobrovoľne. Chápem alebo... No oni si to zobrali, že nám to opatria. A na vozíčku v tom snehu sa prenášali tie veci tým našim známym. "

"A naložil sa jeden vagón, pol vagóna s posteľami a kuchyňou a nevedeli sme, kam ten vagón pôjde. Lebo moja stará mama, ktorá keď sa dozvedela, že Turčok, tak si sadla na vlak a išla sa do toho Turčoku pozrieť, kde to je. A zistila, že vlastne tam ani vlak nejde do toho Turčoka. A nejaký sedliak ju odviezol zo stanice. Tam jedine nejaký motorový vlak tam išiel z Revúcej, tak z tej najbližšej stanice nejaký sedliak na voze ju odviezol do toho Turčoka. Tam prišla a hľadala tú adresu. To bol obývaný dom, a tak išla tomu predsedovi Národného výboru a pýta sa, že: „Prosím vás pekne, tuto sme dostali adresu.“ Tak ten jej dal potvrdenie, že ten dom je obývaný. To doniesla späť. Tiež stará žena, ktorá cestovala v tejto zime do takéhoto neznámeho prostredia. Čiže to cez víkend tam išla. Áno, hneď tam išla. Tak v pondelok sme oznámili, že tá adresa neexistuje. A tatko tiež ešte v sobotu, keď ona telefonovala, že neexistuje tá adresa, tak on oslovil toho strýca farára v tých Nových Sadoch, že teda či by sme sa tam nemohli nasťahovať. Tak on teda v nedeľu ráno vyhlásil v kostole túto prosbu na ľudí. No a prišli dvaja ľudia po kostole po kázni a povedali, že my by sme mohli poskytnúť našu letnú kuchynku s takou malou izbičkou. To bolo v takej hospodárskej časti, kde hneď bola maštaľ a tak ďalej. Taký ten dlhý gazdovský dom. Áno, ale to bolo vlastne... to nebol dom, to bola taká hospodárska časť, lebo oni si postavili nový dom vpredu. Oni už bývali v tom novom dome. A tam bola len kuchynka a jedna izbička malá. Tak tam ostala bývať naša tetinka a tam sa varilo, pralo a všetko. Celý ten denný program sa odohrával v tomto malom prostredí a spať sme chodili na druhý koniec dediny k ďalším ľudom, ktorí boli bezdetní a dali nám jednu prednú izbu. Oni mali vpredu dve izby – spálňu a takú tú prednú izbu. Tak tú prednú izbu nám dali a k tomu ešte jednu menšiu izbu a tam sme mali teda tých šesť postelí a tam sme spali. A takto sme žili. Tam bolo hrozne veľa blata, my sme žili v gumákoch a tma bola. Viete, v tom období okolo Vianoc. My sme nesmeli dochodiť školu v Bratislave do konca januára. Ešte aj zo školy nás vyhodili sestru a mňa. Takže to bolo také tmavé obdobie. Ale nakoniec ako pribúdalo svetlo, sme objavovali krásu dediny a krásu tých ľudí."

"Náš otec, keď staval dom, do základov, zalial tubus s jedným veršom zo 127. žalmu. Lebo staval vo vojne a v pokore. Ten verš znie takto: Nebude-li hospodin stavěti domu, darmo se namáhají Ti, kterí ho stavějí. A nebude-li hospodin strážiti domu, nebude strážený."

Všetko sme brali ako program dňa. Moja staršia sestra to prežívala inak. Pre mňa bolo všetko zaujímavé, čo sa dialo, kde som sa ocitla. Všetko som vnímala. Neuvedomovala som si, že je rodina v nebezpečenstve. Nevidela som rodičov plakať, ani zúfať. Len konať.