Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Zboroň (* 1960)

• narodil sa 5. novembra 1960 v Námestove v robotníckej rodine s roľníckymi koreňmi

• celé detstvo prežil v obci Oravská Polhora

• otec Vladimír pracoval ako šofér a matka Jolana ako kuchárka - jednoduchí ľudia s prioritou uživiť rodinu

• Vladimír pochádzal zo šiestich súrodencov

• náročné detstvo - musel pomáhať okolo dvora, pásť kravy, vynášať hnoj či čistiť maštale, neskôr mal odpor k takej práci

• navštevoval gymnázium v Námestove - prvý kontakt s politickým dianím - nenávisť miestnych voči Rusom a vtedajšiemu režimu

• bol iskričkou, pionierom a neskôr aj zväzákom

• po strednej škole nasledovala povinná dvojročná vojenská služba v Sabinove

• v roku 1984 začiatok štúdia na teologickej fakulte v Bratislave, v roku 1987 vylúčenie zo školy kvôli nevhodnému správaniu

• usadil sa v Bratislave - práca skladníka v Zarese

• v roku 1988 začal navštevovať večernú školu hereckej tvorby - stretnutie so zaujímavými ľuďmi

• máj 1991 - ponuka od Joža Chmela stať sa súčasťou divadla Stoka

• prvé predstavenie Impas v Klariskách - osobné zoznámenie s Blahom Uhlárom

• popri divadle zamestnanie v Západoslovenských vodárňach - nezávislosť od nestabilného príjmu zo Stoky

• po konflikte medzi zakladateľmi Stoky Uhlárom a Karáskom zostal s Uhlárom, neskôr ich nepríjemný rozchod

• divadelné obdobie - bol súčasť tvorivého tímu s ľuďmi, ako boli Blaho Uhlár, Jozef Chmel, Erika Lásková, Laco Kerata, Imro Maťo, Miloš Karásek, Zuza Piussi, Lucia Piussi či Inge Hrubaničová

„Nechápem, čo to bola za sila, že sme sa stretli, práve my, práve takí, akí sme, aj bez hereckých škôl.”

Aj to je jeden z mnohých pozitívnych Vladimírových postrehov o tvorivom hereckom období plnom neopakovateľných zážitkov, za ktoré vďačí najmä náhodnému spojeniu osudov mladých a talentovaných ľudí, medzi ktorými sa ocitol aj on sám. 

Vladimír Zboroň sa narodil 5. novembra 1960 v Námestove do robotníckej rodiny s roľníckymi koreňmi. Spolu s rodičmi a piatimi súrodencami žil celé detstvo v obci Oravská Polhora. Otec Vladimír pracoval ako šofér a obaja jeho rodičia sa živili aj roľníctvom, počas vojny vlastnili kone či iné hospodárske zvieratá, čo im pomáhalo ľahšie prežiť. V súčasnosti má pamätníkov otec 85 rokov, ale stále sa venuje hudbe, konkrétne hre na saxofón. Mamička Jolana, rodená Spuchľáková, sa venovala práci kuchárky a pochádzala, podobne ako jej manžel, z Oravskej Polhory a z roľníckej rodiny. Počas vojnového obdobia jej otec spravoval majetok v Špačinciach, čo bola v tom čase výhoda. Vladimírova rodina bola veľká, rodičom sa narodilo až šesť detí, neraz to nebola jednoduchá situácia a rodičia sa poväčšine starali najmä o to, aby mali kde spať a čo jesť. 

Zmienka o komunistickom prevrate, Vladimírovo detstvo a nástup 70. rokov

Obaja Vladimírovi rodičia prežili komunistický prevrat v 50. rokoch, ale nemali na toto obdobie žiadne výnimočné spomienky. Orava bola v tom čase oblasťou, ktorá žila svojím životom a ľudia nesledovali televíziu, nesnažili sa dostať k novinám, celé dni trávili zväčša na poliach. „Tam to oni asi tak nevnímali, tie 50. roky.” Ich veľkou výhodou bolo aj to, že prvé jednotné roľnícke družstvo bolo u nich založené až v roku 1976. Ľudia stále vlastnili svoje pozemky a zvieratá. Keď nakoniec došlo k založeniu JRD, obyvatelia Polhory si mysleli, že je to správne a že to miestnym ľuďom pomôže, keďže boli privezené rôzne rastliny, ktoré predtým na Orave nebolo možné vypestovať, a nezaostával ani dovoz traktorov alebo kosačiek. Raný príchod komunizmu sa negatívne prejavil skôr v otázke cirkvi a náboženstva. Kňazi sa stali terčom prenasledovania a nechýbali ani časté návštevy Štátnej bezpečnosti. Vladimír si spomína na rozprávanie o kňazovi Irhovi, ktorého faru strážili pred príslušníkmi ŠtB samotní obyvatelia dediny. Práve viera neraz dávala zmysel ich životu a bola niečím, bez čoho si nevedeli predstaviť bežný deň. Otec Vladimír bol členom komunistickej strany a tiež členom PSVB (pomocnej stráže verejnej bezpečnosti), ktorej súčasťou bol v tej dobe každý chlap z dediny. Otec nemal síl vzdorovať vtedajšiemu režimu, keďže mal doma šesť hladných detí, o ktoré sa bolo nutné postarať a nemohol si dovoliť o prácu prísť. Vladimír nikdy nepočul o svojom otcovi v dedine nič zlé a jeho meno nik ani nespájal s donášaním informácií na iných obyvateľov. 

Pamätník takmer celé detstvo neopustil Oravskú Polhoru. Veľmi dlho nepoznal takmer nič okrem svojho domova. Až do nástupu do prvého ročníka základnej školy doma všetci rozprávali len po goralsky, dokonca má svoje nárečie tak rád, že sa k nemu aj dnes stále vracia. Na svoje korene je hrdý a jeho syn, ktorý žije v Bratislave, vie po goralsky lepšie ako niektoré deti, ktoré stále žijú v jeho rodnej dedine. 

Vladimírove detstvo sa nieslo v duchu neutíchajúcej práce a po príchode zo školy zvyčajne ešte musel ísť pomáhať na roľu. Nemá veľmi dobré spomienky najmä na letá, počas ktorých musel každý deň pásť kravy namiesto hry s kamarátmi. Napriek tomu sa mu niekedy podarilo ujsť od povinností a najradšej ako chlapec chodieval do zrubov, na jazerá plné rakov, rád hrával aj futbal. Ale aj túto hru mu väčšinou prerušil krik rodičov, ktorí zháňali svoje deti, keďže bolo treba vyniesť hnoj, vyčistiť maštale alebo znovu pásť. Ako Vladimír dospieval, táto práca mu vadila stále viac. Uvedomoval si, že už sú stroje, ktoré dokážu nahradiť ľudskú drinu, a on by sa mohol venovať aj niečomu inému. Rodičia však trvali na povinnostiach, mama mu dokonca nikdy nechcela dovoliť, aby sa futbalu začal venovať vážnejšie. Odpor, ktorý vtedy cítil, je už dávno preč a v súčasnosti si pre seba založil doma malú záhradku, ktorej sa venuje. „Dnes to všetko, čo som vtedy odmietal a nechcel a hovoril si, že nikdy v živote takto nebudem, tak dnes by som sa veľmi rád k tomu vrátil.” Krása oravskej prírody mu bez pochýb v hlavnom meste chýba. K obdobiu detstva patrí aj rok 1968, teda okupácia ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v čase, keď mal Vladimír len osem rokov. Nepamätá si veľa, ale zaregistroval, že ľudia mali mierne obavy a pripravovali sa na možnú vojnu, najmä nákupom potravín, avšak na Orave tieto udalosti až tak neprežívali. 

V sedemdesiatych rokoch nastúpil mladý Vladimír na strednú školu. Nasledujúce obdobie sa nieslo v duchu normalizácie, ktorá sa znovu prejavila najmä v zakazovaní viery. Učitelia sa báli chodiť do kostola a od náboženstva odhovárali ako deti, tak aj ich rodičov. Obyvatelia Polhory neriešili politické záležitosti, „ale ten kostol a to, tým žili,” spomína pamätník. Nevedeli si predstaviť život bez pokrstenia, svadieb či cirkevných pohrebov. Kvôli tomu by sa dokázali aj vzbúriť. Čo sa týka strednej školy, Vladimír sa rozhodol pre gymnázium v Námestove. Jeho rodičia síce neboli vyslovene proti, ale nevedeli si predstaviť, čo bude ich syn po ukončení štúdia robiť, keďže zvyšok detí sa rozhodol pre stredné odborné učilištia a venovali sa práci mäsiara, cukrára a podobne. Aj on mal ísť pôvodne za automechanika, avšak vďaka veľmi dobrým výsledkom v škole zmenil výber školy. Rodičia pamätníka nemali vzdelanie a nikdy mu nekúpili ani len knižku, keďže nemali peňazí nazvyš. Jeho záujem o literatúru ožil až vtedy, keď na každé narodeniny dostal od ujčinej ako darček knihu. 

Príchod do mesta a voľba vysokoškolského štúdia 

Po príchode do Námestova začal Vladimír vnímať veľké rozdiely, ktoré mesto v porovnaní s dedinou prinášalo. Prví, ktorí ho zaskočili, boli jeho rovesníci. V meste vzdialenom len pár kilometrov, už počúvali platne a zahraničné kapely, ktoré on vôbec nepoznal. Pamätník sa predtým dostal skôr k poľským hudobníkom, keďže ich hranice boli veľmi blízko a rádio jednoducho zaznamenalo signál, ktorý vysielali. Vladimírov údiv vyvolalo aj to, že jeho spolužiaci z mesta už bežne chodievali do reštaurácií a dokonca aj na pivo. Spomína si, ako mu jeho mama niekedy finančne prilepšila, aj keď len málom. „Raz za čas mi dala dve koruny na polievku, vtedy to bol sviatok.” Veľmi výnimočne si pochutnával v reštaurácii Magura na frankfurtskej polievke s rožkom, ale o to viac si tieto momenty vážil. Pivo prvýkrát ochutnal až v úplnom závere stredoškolských čias. Ďalší rozdiel predstavovali knihy. Žiaci z mesta k nim mali voľnejší prístup, samozrejme, do značnej miery to záviselo aj od ich rodičov. 

Stredná škola sa tiež niesla v duchu nadávok na Rusov či nenávisti voči ich jazyku. Práve to bol ten míľnik, keď začal vnímať spoločenskú atmosféru a politické dianie aj Vladimír. Pamätník bol iskričkou aj pionierom, ale ako dieťa tomu neprikladal veľký význam. Na strednej škole sa stal aj zväzákom, čo už registroval viac, keďže hneď v prvom ročníku mu odovzdali „zväzácke knižky”. Do preukazu sa však nikdy viac nepozrel, dokonca ho aj zahodil, ale nikdy nemal odvahu povedať, že do zväzu nevstúpi. Bol ešte len mladým dospievajúcim chlapcom, ktorý tomu veľmi nerozumel, a tiež sa bál o svojich rodičov. „Cez deti vydierali rodičov,” upresňuje pamätník.

Po absolvovaní gymnázia Vladimír nastúpil na povinnú dvojročnú vojenskú službu v Sabinove, a keď sa vrátil domov do Polhory, nevedel, ako ďalej naloží so svojím životom. Nemal odvahu odísť do sveta, keďže jeho puto k domovu bolo príliš silné. Dva roky teda pracoval na píle a v tom období už začal pociťovať tlak od svojich rodičov, aby sa oženil. Vladimír čoraz častejšie navštevoval kostol, kde viedol dlhé debaty s miestnymi kaplánmi, ktorí mu otvárali oči, a začal rozmýšľať nad štúdiom teológie. Jedným z dôvodov bola tiež snaha dostať sa k literatúre a cudzím jazykom. Tak bol v roku 1984 prijatý na teologickú fakultu v Bratislave. Podmienky na škole však boli hneď od začiatku veľmi zlé. Išlo o školu, ktorá nemala príliš vysokú úroveň, prednášky boli zastaralé, nehovoriac o „storočných” skriptách. 

Štúdium však nemalo úspešný koniec a v roku 1987 bol Vladimír zo školy vylúčený. Dôvodov bolo viac. Prvým signálom, že výber školy nebol správny, bola každoročná návšteva biskupa zo spišskej diecézy, ktorý viedol rozhovor s každým študentom osobitne. Mal pred sebou papier so všetkými informáciami, ktoré o ňom napísala škola. „Čo tam ja robím?” Vladimíra to veľmi zaskočilo a bol si istý, že tam nie je jeho miesto, avšak na druhej strane nemal iný plán, rozhodol sa stíšiť a predsa len využiť možnosť štúdia. Napriek tomu jeho správanie malo negatívnu odozvu a ľudia na škole ho začali mať plné zuby. Nevedel sa usmievať, prestal chodiť na spovede, čo bolo neprípustné. Okrem toho sa rozhodol pre návštevy tzv. disentu, v spoločnosti Sklenku, Leca či Demeša. Nebola to tajná cirkev, keďže nešlo len o veriacich, ale najmä o intelektuálov. „Nevenovali sa len teológii, venovali sa vlastne rozmýšľaniu.” Posledným dôvodom jeho vylúčenia bola udalosť, ktorá sa stala v treťom ročníku, po príchode z vychádzky. Vtedy zvyčajne nasledoval program, ako bolo čítanie písma, meditácia, modlitba či štúdium. Počas cesty z toalety si vložil do úst celý pomaranč. Mal to „šťastie”, že cestou stretol prefekta, ktorý ho zastavil s otázkou, čo tu robí a či by sa nemal niečomu venovať. Vladimír si vybral z úst pomaranč a odpovedal, že on študuje, a viac ako mu to prikazuje škola. Podotkol, že ak by robil len toľko, čo prikazuje škola, bolo by to málo. Nesledovalo predvolanie k rektorovi, ktorý ho poslal za biskupom a štúdium skončilo jeho vylúčením zo školy. Neskôr pamätníkovi ponúkli možnosť vrátiť sa, ale pod podmienkou, že bude prinášať informácie o dianí na škole. Odmietol. 

Život v Bratislave a Vladimírov názor na súčasnú cirkev odmietajúcu zmenu

Po vyhodení z vysokej školy sa Vladimír bál vrátiť späť domov do Polhory a rozhodol sa zostať v Bratislave. Priateľ Sklenka mu pomohol nájsť ubytovanie, ale nastal problém so zamestnaním. Po niekoľkých odmietnutiach ho nakoniec prijal Zares, ktorý aj napriek jeho teologickej minulosti, nepopulárnej pre vtedajší režim, bol ochotný ho zamestnať. Začal pracovať ako skladník vo veľmi príjemnom prostredí. Neskôr si prenajal skromný byt na Heydukovej ulici a postupne sa začal stavať na vlastné nohy. Medzitým Vladimírovi rodičia dostali informáciu o ukončení jeho štúdia od suseda v dedine. Pamätník mal veľký strach najmä zo svojej matky. „Nemal som odvahu ísť domov.” Dokonca sa po dedine hovorilo, že kvôli tomu ušiel do Rakúska. Pre rodičov bolo v tej dobe a prostredí náročné žiť s vedomím, že ich syn bol vyhodený z teológie pre nevhodné správanie. Až časom sa vzťah medzi Vladimírom a jeho mamou napravil, ale predchádzali tomu nekonečné rozhovory. 

Začal sa písať rok 1989 a s ním prišli ďalšie prevratné udalosti. Bol šokovaný, že k zmene, ktorá predstavovala väčšiu slobodu, prišlo tak skoro. Nebol však zapojený do organizácie týchto udalostí, každý deň len chodieval na námestie, kde aspoň takto prejavoval svoju podporu. „Žil som tak ticho.” Väčšinu času pracoval alebo čítal. Dokonca sa už v roku 1988 rozhodol navštevovať večernú školu hereckej tvorby v Dúbravke. Stretol tam množstvo zaujímavých ľudí, s ktorými sa neskôr začal stretávať aj mimo školy. Vyučovali tam napríklad Rybárik, Donský či Eliška Müllerová. 

Aj napriek nezhodám, ktoré zažil Vladimír počas štúdia teológie, zostal verný svojej viere a keby sa metódy výučby, názory a vôbec fungovanie slovenskej cirkvi posunulo vpred, veľmi rád by sa pripojil a podieľal na jej reformovaní. Pamätník konštatuje, že systém v našej cirkvi sa vôbec neinovoval, jej postupy sú zastaralé a jej predstavitelia nechcú medzi seba vpustiť niekoho, kto by priniesol nový vietor. „Budú sa hrať na svojom piesku,” aj takto znela jedna z Vladimírových poznámok. Dnes dokonca nechodí ani do kostola, pretože nechce počúvať stále to isté alebo, ako on hovorí, „jalové reči”. Stačilo by tak málo, napríklad inovovať literatúru, ktorá je na školách k dispozícii, či priviesť prednášajúcich zo zahraničia, aby došlo k zmene. 

90. roky - pôsobenie v divadle Stoka a záver príbehu pamätníka 

Aj v porevolučných rokoch 1990 až 1991 Vladimír ďalej navštevoval večernú školu, či skôr divadelný krúžok. Spomína si, výučba už nebolo taká intenzívna a šlo skôr o „hranie sa“. Spoznal tam ľudí, ktorí spolu s Blahom Uhlárom v roku 1991 založili divadlo Stoka a v máji za ním prišiel Jožo Chmel, ktorý ho pozval, aby sa k nim pridal. Jeho prvým predstavením bol Impas a prvýkrát sa zúčastnil len jeho skúšky. Napokon sa predstavenie dožilo veľkého záujmu a precestovali s ním celú Európu. Samotného predstavenia hry Impas sa Vlado prvý raz zúčastnil v Klariskách, kde zároveň aj osobne spoznal Blaha Uhlára. Veľkú slávu nepochybne zožala aj inscenácia Kolaps. V divadle Stoka sa vytvoril skvelý tím ľudí, ktorý predstavoval jeho základ. Okrem Vladimíra nesmie byť opomenutý Jožo Chmel, Blaho Uhlár, Erika Lásková, Laco Kerata, Imro Maťo, Miloš Karásek, Zuza Piussi, Lucia Piussi či Inge Hrubaničová. „To všetko, čo som mal za tých 30 rokov v sebe nažité, som zrazu mohol, (...) tak akoby zo seba rinúť až, takže oni mi dávali absolútny priestor.” Tieto Vladimírove slová hovoria za všetko. Robili aj žili manifest divadla. Bolo to nezabudnuteľné obdobie jeho života, ktoré sa už nikdy nezopakuje. Všetci boli tak veľmi nadchnutí pre to, čo robia, že v divadle trávili 24 hodín denne, hrali, skúšali a dokonca aj scénu si vždy prestavovali svojpomocne. Divadlo bolo v 90. rokoch doslova kultom, niečím novým, čo ľudia dosť zreteľne vnímali a hlavne potrebovali. Herci vnášali do svojich prejavov ich vlastné príbehy, často hrávali nahí a bosí. 

Od samotného začiatku divadlo pôsobilo v klube Čierny havran na Bielej ulici, kde sa uvádzalo predstavenie Kolaps. Vladimír tam skúšal Impas, a tam sa odohrala aj jeho premiéra. Neskôr sa presunuli do domu na Miletičovej ulici v Bratislave, kde sa pokúšali pripravovať v zasadačke, avšak nevyhovujúci priestor čoskoro zamenili za Dom kultúry na Nivách. Naskúšali tam predstavenie Dyp inaf a zároveň sa tam uskutočnila jeho premiéra a dve reprízy. V roku 1992 sa divadlo presťahovalo do Domu odborárov na Pribinovej ulici, ktorý patril Dopravnému podniku v Bratislave. Na tejto adrese pôsobilo do roku 2006. Tam pôsobil aj Vladimír, až kým neukončil svoju divadelnú kariéru. Už bez neho potom bývalí kolegovia putovali do Cvernovky, ale divadla Stoka sa onedlho rozpadlo. 

V pamäti priaznivcov divadla určite zarezonoval konflikt medzi Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom. Vladimír mal rád oboch a spomína si, že nezhody boli prirodzené, keďže Miloš Karásek mal v tom čase veľmi veľa práce a obaja umelci už boli zo seba po toľkých rokoch unavení. „Nevedel som, či mám odísť s Milošom alebo zostať.” Pamätník prežíval zmiešané pocity pri ich rozchode, avšak rozhodol sa, že bude ďalej spolupracovať s Blahom. Pre Karáska bol už jednoducho čas odísť, podobne to neskôr cítil aj Vladimír – keď už nemal čo povedať svojim vystupovaním v divadle, rozlúčil sa so Stokou.

Aj napriek tomu, že sa mnohokrát ako dôvod rozpadu divadla uvádzalo práve nízke finančné ohodnotenie hercov alebo vôbec finančné problémy, Vladimír sa tým nikdy veľmi nezaoberal. Peniaze pre neho neboli až také dôležité, keďže zároveň pracoval aj v Západoslovenských vodárňach, a teda nebol závislý na príjme z divadla. Spomína si, že za niektoré vystúpenia dostal peniaze a za niektoré nie. Koniec koncov, všetci niekde pracovali, čo znamená, že sa vedeli o seba postarať, avšak ak dostali nejaké peniaze aj za predstavenia, veľmi im to pomohlo. „Tá možnosť robiť na tom javisku to, čo sme mohli a robili a chceli, bola taká silná, že vlastne nič iné nehralo rolu.” Podľa Vladimíra ani niet divu, že Slovákom sa dávali ťažko financie na tento druh umenia, keďže mnohokrát mu ani nerozumeli. Bolo množstvo recenzií, ktoré poukazovali na vulgárnosť ich tvorby či dokonca obscénnosti. Ich diváci tvorili stálu komunitu, v ktorej však bolo mnoho vzdelaných a sčítaných ľudí.

Rozpad Stoky bola prirodzená reakcia. V podstate to začalo práve Vladimírovým odchodom, keďže už bol z divadelného života veľmi unavený. Spočiatku chcel len pauzu, po ktorej by sa vrátil späť, avšak Blaho Uhlár túto možnosť neprijal, preto Vlado odišiel natrvalo. V divadle fungoval stále ten istý tím ľudí a nemohli si dovoliť poľaviť, keďže neexistovala náhrada. Únava dopadla na každého. „Nič netrvá večne.” Pamätník odchod opísal ako bolestný, napätý, ale prirodzený. Jediné, čo by vynechal, bola menší konflikt pri jeho odchode, keď mu Blaho dal podpísať vyjadrenie, že si na nič nemôže nárokovať. Vladimíra to urazilo a určite by sa bol chcel s Blahom rozísť v lepšej atmosfére. 

Pamätník však svoje pôsobenie v Stoke hodnotí ako jedno z najkrajších období vo svojom živote a nikdy neľutoval ani jednu sekundu strávenú v divadle. „Ďakujem Bohu, že ma do tohto tanca s týmito ľuďmi pozval.”