Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor Ján Zavarský (* 1948  †︎ 2022)

• narodený v roku 1948 v Banskej Bystrici

• v rokoch 1963-67 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave

• 1968 - 1974 študoval scénografiu na VŠMU

• od roku 1981 začala jeho pravidelná spolupráca s divadlom Husa na provázku v Brne

• spolupracoval s viacerými významnými režisérmi (P. Scherhaufer, Blaho Uhlár, J. Nvota)

• je spolutvorcom výtvarnej koncepcie Biely priestor

• roku 1977 mu ŠtB zobrala pas, nemohol vycestovať až do roku 1984

• od 1979 pôsobil ako scénograf v Divadle pre deti a mládež v Trnave

• zomrel 29. mája 2022

Ján Zavarský sa narodil v Banskej Bystrici v roku 1948, ale celý život prežil v Bratislave. Jeho matka vyštudovala chemické inžinierstvo a technológiu v Prahe. Otec bol lodným kapitánom, plavil sa na Dunaji na lodi T. G. Masaryk, a neskôr bol riaditeľom Dunajplavby. Počas slovenského štátu (1939 – 1945) prišiel o prácu, medzitým však doštudoval ekonomickú vysokú školu: „Otec bol vyhodený, pretože keď vznikol Slovenský štát, prišli za ním, aby vyhodil svojich českých kolegov, ale on vyhodil tých, ktorí prišli za ním, takže potom vyhodili oni jeho. Je to kuriózne, že ho vyhodili zo zamestnania, ale doštudovať vysokú školu mohol. Tá doba mala svoje paradoxy, ktoré prenasledujú Slovensko stále.“

V roku 1948 po komunistickom prevrate bol jeho otec znovu prepustený, pretože nechcel vstúpiť do komunistickej strany. Obaja rodičia nakoniec zakotvili v pedagogickej sfére ako profesori na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Jánov strýko – diplomat Gustáv Krno – bol počas slovenského štátu vyslancom v Maďarsku, neskôr konzulom Československa v USA v Chicagu, avšak po odsúdení a poprave Vladimíra Clementisa sa už na Slovensko nikdy nevrátil.

 

Vybral som si profesiu, ktorá je lotériou                 

Jánov otec bol tiež zberateľom výtvarného umenia: „Mali sme doma obrazy od Galandu, Benku, Fullu, Bazovského, Gwerka. Umelci vtedy žili dosť biedne, tak ako aj teraz, obrazy sa dali kúpiť dosť lacno. Veľmi dobre sa poznal aj so sochárom Rudolfom Hornákom, ktorého skriptum pre študentov výtvarného umenia mi dal, a to čítanie ma tak zaujalo, že som sa začal zaoberať výtvarným umením aj dejinami,“ vysvetľuje.

Ján Zavarský v rokoch 1963 – 67 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (oddelenie grafiky). Spolu s ním študoval napríklad maliar Peter Roller. Chcel pokračovať v štúdiu umenia na vysokej škole, ale nakoniec ho prijali na architektúru. To bolo už v uvoľnenejšom období 60. rokov, keď prestali fungovať prísne kádrové obmedzenia: „Architektúra sa mi v tých rokoch nepáčila, pretože sme študovali hlavne stavebné systémy. Bolo to obdobie, keď stavebná výroba určovala podobu architektúry. Myslel som si, že architektúra je umenie toho najvyššieho rangu, no tu to s umením nemalo nič spoločné. Bolo to študovanie noriem, pevnosti betónu a takých vecí, ktoré ma odrádzali. Odrádzala ma aj budúcnosť samotného architekta, ktorý preto, aby sa stal vedúcim ateliéru a mohol niečo naprojektovať, musel fungovať aj politicky.“

Rozhodol sa preto, že pôjde študovať scénografiu do Prahy. Cez manželku profesora Hornáka, ktorá ho doučovala nemčinu, sa mohol stretnúť s prof. Františkom Tröstrom: „Išiel som so svojimi prácami do Prahy za prof. Tröstorom, vtedy to bol už národný umelec, bol veľmi príjemný a otvorený. Vraj mám nejaké predpoklady. Povedal mi však, že divadlo je hrozný a nevďačný podnik, že sa tam vďaky a úspechu nedožijem a je to krutá profesia. A vysvetľovali mi, že sa mám vrátiť k architektúre a scénografiu nechať tak,“ hovorí.

Jánov spolužiak na architektúre Tomáš Berka však zistil, že na VŠMU otvára ročník známy scénograf Ladislav Vychodil. Obaja sa prihlásili a oboch aj prijali: „Ladislav Vychodil na prijímačkách, paradoxne, hoci bol žiakom Tröstra, začal rozprávať, aké je divadlo úžasné, aká je to krásna profesia, ako sa človek poteší, keď má premiéru, ako ho to oblaží a zanechá v ňom celoživotné zážitky.“ Obaja spolužiaci – Zavarský aj Berka – tak v roku 1968 začali študovať scénografiu a na architektúru sa už nevrátili.

 

Viesť dialóg bolo mnohokrát zbytočné

S Tomášom Berkom, ešte počas štúdia architektúry, absolvovali v pamätnom roku 1968 pracovnú brigádu v ZSSR. Dostali sa k Azovskému moru a pracovali v rámci Stavebnej fakulty Moskovskej štátnej univerzity: „Tam sme reálne hladovali, zažili sme prekvapivé pomery. Platil tam takzvaný ‚suchý zákon‘, ľudia sa navzájom z rôznych dôvodov udávali. Pochopili sme, že sú všetci indoktrinovaní, že majú predstavu, že Sovietsky zväz je najbohatšia a najúspešnejšia krajina.“

Keď odchádzali z brigády naspäť, v Moskve si ich pozval rektor univerzity a vypytoval sa, čo sa deje v ČSSR, či tam prebieha „kontrarevolúcia“. Už vtedy totiž začala v ruských médiách prebiehať antičeskoslovenská kampaň reagujúca na reformné udalosti Pražskej jari: „My sme mu vysvetľovali, že nič také sa u nás nemôže diať, že všetko je v poriadku, že máme radi Sovietsky zväz, čo sme aj vlastne prezentovali tým, že sme tam boli. A on potom stlačil taký gombík na stole, prišla ženská a položila mu na stôl obal.“ Bol to spis o vedúcom pracovnej brigády, ktorý bol podrobným opisom jeho činnosti, názorov, ktoré vyjadroval, najmä tým proti ČSSR a pod. Všetci sa ho vtedy ale zastali, hoci k nim dotyčný vedúci počas pobytu nebol príliš korektný. „Rektor povedal, že keď je to takto, dôsledky vyvodíme voči tomu udavačovi. Keď si to uvedomíte – rektor priznal, že tam bol nejaký udavač a niekoho museli evidentne potrestať –, potom pochopíte, v akej krajine vlastne žijete.“ Keď odchádzali domov, pár minút pred odchodom vlaku sa tam zrazu objavil vedúci brigády, každému z nich podal ruku a zmizol. Tým, že ho obhajovali, mu vlastne zachránili kariéru.

Vlakom na Slovensko sa vrátili 21. augusta 1968. „Keď sa pohol vlak do Bratislavy, vedľa nás išli tanky a veľa ľudí s ruskými vojakmi debatovalo. Keďže som bol dva mesiace v Rusku, hovoril som plynulou ruštinou, ale po tých skúsenostiach, keď ste videli, že vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú takto indoktrinovaní, pochopili ste, že baviť sa s ruskými vojakmi je úplný nezmysel, pretože oni za nič nemôžu, nič nevedia a vlastne je to úplne zbytočné.“

 

Nikto si nerobil ilúzie, že je to dočasné

Na Slovensko sa vrátili počas sovietskej okupácie, v čase, keď už mnohí občania na uliciach aktívne prejavovali nesúhlas s vpádom cudzích vojsk do vlastnej krajiny. Pamätník sa do protestov osobne nezapájal: „Sovietska armáda nefungovala ako okupačná. Postupne sa stiahla do kasární a tú politickú zmenu začali postupne robiť naši domáci ľudia. Tak vlastne prebehla normalizácia, domácimi prostriedkami sa ľudia menili, lámali sa chrbtice.“ V rokoch 1968 – 1969 bol v prvom ročníku na VŠMU, a vtedy sa situácia na univerzite začala meniť. Učil ho Milan Šimečka st. či Peter Karvaš, ktorých z VŠMU vyhodili: „Postupne sme zažili celý prevrat na vlastnej koži a videli sme, ako sa lámu charaktery, mení sa doba a nie je možné sa voči tomu postaviť.“

V roku 1969 Ján Zavarský odišiel na štipendijnú cestu do Poľska, kde sa stretol s výtvarníkom a divadelníkom Tadeuszom Kantorom a spoznal jeho tvorbu. Videl obrovský rozdiel v pohľade na výtvarné umenie a divadlo v Poľsku než na Slovensku. Zavarský vnímal normalizačný proces z určitého odstupu, a to aj kvôli tomu, že ho dokázal porovnávať so svojimi skúsenosťami z iných komunistických krajín. Jeho ako študenta normalizačné previerky priamo nezasiahli: „Postihnutí režimom boli najmä tí študenti, ktorí boli funkcionármi Zväzu vysokoškolákov Slovenska a odmietli prestúpiť do SZM; tí boli vyhodení zo školy. Normalizačný proces bol veľmi jednoduchý, on išiel po tých ľuďoch, ktorí boli navrchu, išiel po funkcionároch. Ja som mal to šťastie, že som prešiel na VŠMU, bol som nepopísaný list v prvom ročníku. Bola to nesporne doba lámania charakterov aj existenčných otázok. Ľudia na to reagovali rôzne.“

Na výstavu mladého svetového umenia vo východnej Európe Danuvius ‚68 v Bratislave, kde vystavovali výtvarníci ako Jozef Jankovič, Ľubor Kára, Stanislav Filko, Ivan Štepán a iné osobnosti tej doby, chodili davy ľudí: „Ľudí nezaujímalo ľudové komunistické umenie. Tí ľudia, ktorí vtedy mali nejakú váhu a boli osobnosti, išli s obrodným procesom. V podstate sa zdalo, že my sa do tej Európy vrátime, a zrazu prišla táto úplne spiatočnícka doba. Mysleli sme si, že je to prechodné obdobie a postupne sa to dostane do takej normy ako v Poľsku alebo Maďarsku.“

Ešte počas štúdia bol Ján Zavarský zhruba rok zamestnaný v Krajovom divadle Nitra, kde spolupracoval s Jurajom Bindzárom, či Karolom Spišákom, a neskôr strávil rok na základnej vojenskej službe v Kroměříži a v Uherskom Hradišiti ako príslušník zabezpečovacej roty. Spoločne s ďalšími dostal za úlohu stavať Bojovú sieň tradícií. Keď ju však mali postaviť druhýkrát v Uherskom Hradišti, prácu „sabotoval“ a skrýval sa v sklade: „Na konci vojny som mal dostať odmenu. Predvolal si ma podplukovník Metelka a pýtal sa, kde som sa celý čas skrýval. Povedal, že mi dáva čestné slovo podplukovníka Československej ľudovej armády, že keď mu poviem, kde som bol, tak tú odmenu dostanem. Tak som mu to povedal a on na to, že dobre, odmena sa ruší, môžete byť veľmi rád, že vás nestrčíme do basy a nepredĺžime vojnu. Vtedy som pochopil, že čestné slovo podplukovníka Československej armády a komunistu nemá žiadnu hodnotu.“

 

Pas mu zabavili na sedem rokov

Ešte počas vojny urobil konkurz do bábkového divadla s vidinou, že sa s ním dostane do zahraničia. V roku 1975 na Bienále mladých v Paríži vystavoval dielo Biely priestor v bielom priestore. Dokopy tu vystavovalo 80 umelcov, okrem incých Marína Abramovič, Friederike Pecolt, Christian Boltanski či Jeniffer Bartlett.

V roku 1977 bolo tzv. disidentské Bienále v Miláne a od účasti na ňom ho začali sledovať príslušníci ŠtB: „Prišli ráno o siedmej, zobrali si ma na Februárku, držali ma tam do večera, buzerovali ma, predložili štós fasciklov. Pochybujem, že to boli fascikle o mne, ale tvrdili, že všetko sledovali. Pýtali sa ma: ,Kde ste boli vtedy a vtedy?´ Keď som im hovoril, že si to nepamätám, nech mi teda oni pomôžu, keď ma tak sledovali, veľmi sa rozčúlili.“ Nakoniec ho pustili, ale následne dostal list s predvolaním, že musí vo vlastnom záujme priniesť pas: „Keď som tam prišiel, v miestnosti bol len jeden stôl, jedna stolička a jeden úradník. Dal som mu do ruky pas, on ho strčil do šuflíka a povedal: ,Už pas nemáte, potvrdenie dostanete. Dovidenia!´“ Sedem rokov (od roku 1977 do roku 1984) tak nemal pas; nemohol vycestovať ani len do Maďarska.

Keďže sa Ján Zavarský stretával s viacerými nezávislými umelcami z Čiech, tajní ho podozrievali, že aj on spolupracuje s disentom a Chartou 77. „Charta na Slovensku mala trošku inú odozvu ako v Čechách, najmä preto, lebo u nás sme to videli ako frakčný boj zrušených a existujúcich straníkov. Že je to kultúrny boj v rámci českej komunity a že nás sa až tak netýka. Je fakt, že ľudí, ktorí nemohli pracovať a boli zlikvidovaní, bolo ďaleko menej na Slovensku ako v Čechách. Čiže aj ten tlak bol iný,“ konštatuje.

 

Biely priestor

Ján Zavarský spolu so Stanom Filkom, Milošom Lakym, Rudolfom Sikorom a Júliusom Kollerom vytvoril spoločné diela s názvom ČAS1, ČAS2, ČAS3. „Boli to konceptuálne práce, ktoré sa zaoberali minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou,“ opisuje. V roku 1968 vznikol Rímsky klub, ktorého hlavným cieľom bolo vypracovávanie globálnych prognóz s cieľom pôsobiť na verejnú mienku a rozvíjať dialóg s politickými činiteľmi. V prvej polovici 20. storočia prebiehal obrovský technický pokrok, no až v druhej polovici sa začalo intenzívnejšie rozmýšľať nad dôsledkami tohto pokroku. To ovplyvnilo aj zamýšľanie sa nad konceptom diela nazvaného Biely priestor v bielom priestore, ktoré vytvorili spolu so Stanom Filkom a s Milošom Lakym v rokoch 1973 – 1974: „Vtedy sme si povedali, že celá táto materiálna a materializovaná inžinierska spoločnosť je akýsi omyl. Treba sa vrátiť k tým ideovým prameňom. Na jednej strane sme sa tento názor snažili formulovať manifestom, na strane druhej potvrdiť výtvarnými artefaktami a napätím medzi ideovým a hmotným. Je to zvláštne, ako sa ten pohľad na výtvarné umenie mení. Ako sa aj ten Biely priestor dostal do pozície istého ikonického gesta, ktoré prebehlo práve v tých 70. rokoch,“ hovorí.

 

Spolupráca s Divadlom na Provázku

V roku 1981 Jan Zavarský a Trnavské divadlo prvýkrát spolupracovali s Petrom Scherhauferom na inscenácii Dostojevského Bratov Karamazovcov. Spolupráca trvala až do roku 1999 a vytvorili spolu cca 33 inscenácií, ktoré hrali v Divadle na provázku: „Starý názov Husa na provázku už nemohol existovať, pretože ľudia si tam pridávali ‚Husák na provázku‘ a kreslili ho. Viete si asi predstaviť, na akom ‚provázku‘ visel.“

Základný tvorivý princíp divadla tvorila tzv. nepravidelná dramaturgia a nepravidelná scénografia: réžia, priestor, divadlo bolo založené na montáži „atrakcionov“; snažili sa o divadlo, ktoré mení priestor a pozíciu diváka: „Divadlo prinášalo pravdivú umeleckú výpoveď. Hovorilo veci jednoducho, zrozumiteľne a autenticky ukazovalo skutočnosť. Vtedajšia kultúra bola falošná. Mala umelú podobu. Toto divadlo bolo niečo, čo divákov priťahovalo.“ Predstavenia boli podľa Zavarského stále vypredané, často sa tam nedalo dostať, a preto sa s lístkami obchodovalo: „Lístky boli ‚korupčný materiál‘. Divák bol veľmi rád, keď sa dozvedel pravdu. Ľudia vedeli, že tu sa dotýkajú živej skutočnosti, ktorá sa týka ich životných osudov.“ Fungoval tam nový kontakt s divákom, javisko nemalo žiadne priestorové obmedzenie, divák a herec sa nachádzali v neoddelenom priestore, v tzv. blackboxe, v ktorom sa vzťah diváka a herca môže meniť. Zavarský vtedy fungoval ako externý výtvarník. Spomína, že zo strany kultúrneho vedenia nebol problém embargovať divadlo – málo novín prinášalo recenzie propagácia bola minimálna –, ale divák si ho vždy našiel: „To divadlo malo svojho diváka. Provázkovské divadlo bolo viac na tepe doby ako ostatné.“

 

Nežná revolúcia a súčasnosť v divadle

Zhromaždenie v Umeleckej besede v Bratislave bolo jedným z prelomových momentov Nežnej revolúcie na Slovensku. V nedeľu 19. novembra 1989 sa tam zišlo okolo päťsto ľudí. „Revolučné okamihy a November ´89 ma zastihol v sobotu v Štúdiu S. Martin Porubjak vtedy dostal telefonickú informáciu o českom prehlásení. Chceli sme to oznámiť aj my, ale nepodarilo sa. V nedeľu som bol v Umeleckej besede, podpísal som aj prehlásenie, ktoré hneď vyšlo na Slobodnej Európe. Potom sa malo ísť na Malú scénu, ale tam som sa už nevybral. Režim už bol zlomený v Poľsku, Maďarsku; v Berlíne padol múr, nikto nepochyboval, že ten režim sa zlomí. Prekvapovalo ma, koľko všelijakých konjunkturalistov sa vtedy vynorilo, a všetci sa tvárili, že boli režimom prenasledovaní. Na to, čo príde, som sa pozeral trochu skepticky,“ hovorí.

Spolu s Blahom Uhlárom vytvoril pamätník okolo 30 inscenácii a za vrcholný projekt tejto spolupráce považuje Moliérovho Tartuffa (1984). Neskôr sa zamestnal ako výtvarník v Trnavskom divadle a v roku 1997 sa stal jeho umeleckým šéfom, kde pôsobil do roku 2018, teda spolu 21 rokov. Ako umelecký šéf v repertoárovom divadle pozoroval, ako sa divácka návštevnosť rokmi mení: „Uvedomili sme si, že potrebujeme do divadla dostať diváka. Vybudovali sme Štúdio pre 85 ľudí. Na generálky prvé roky takmer nikto neprišiel, no nakoniec bývali vypredané. Za tie roky sa nám podarilo získať svojho diváka.“ Zaujať sa ho snažili aj bohatým a rôznorodým repertoárom.

Ján Zavarský považuje za hlavné pozitívum súčasnosti najmä slobodu slova a vyjadrovania, či možnosť slobodne cestovať. Za vážne negatívum však považuje, že sa v spoločnosti stratila morálna rovina: „Morálne rozmery v spoločnosti sa stratili, čo je veľká škoda. Je to otázka času a morálne hodnoty sa budú vracať. Nie je to ľahká cesta, ale je jediná možná.“ Podľa neho totalitný režim zmenil všetko od ekonomiky až po zmýšľanie ľudí. Divadlo v totalitnej spoločnosti malo iný zástoj, keďže všetky divadlá museli súhlasiť s režimom. Dnes je situácia v divadle iná a väčšina divadiel zíva prázdnotou: „Akoby divadlo prestalo veriť sebe. Divadlo je prerozprávaný príbeh. Keď neviete rozprávať príbeh, nezaujmete. Keď divákovi porozprávate príbeh magicky, zvláštne, ako to kedysi dokázal Homér, divák bude vďačný.“